Byť niekde, kde človeka nechcú, to chce pevné nervy a silný žalúdok. Je očividné, že čoraz slabšiemu Smeru prezident Andrej Kiska čím ďalej tým viac prekáža. Na druhej strane, podľa prieskumov sa práve Kiska teší medzi občanmi najvyššej dôvere spomedzi všetkých politikov. Oveľa vyššej, než Robert Fico, ktorý sa prepadol pod koaličných lídrov Andreja Danka a Bélu Bugára či premiéra Petra Pellegriniho.

Preto nie je až také prekvapujúce rozhodnutie prezidenta, ktoré je výsledkom oboch týchto tlakov, negatívneho aj pozitívneho. Rozhodnutie, že kandidovať na svoj post už druhý raz nebude, no zároveň sa jeho prítomnosť v politickom živote nekončí.

Isteže sa tomu nemožno čudovať, po útokoch, ktorým Kiska čelil a ktoré Smer oživil deň pred jeho zásadným verejným vyhlásením – hoci svoje politické zbrane nabíja stále tou istou muníciou a to sú výdavky na prezidentskú kampaň a firma KTAG. Na druhej strane sa aj preto Kiska nemôže tak ľahko stiahnuť do ústrania a mať od všetkého svätý pokoj.

Mať pokoj v nepokojnej alebo skôr nespokojnej krajine sa totiž nedá. Veľká časť verejnosti pociťuje zásadnú nespokojnosť, pričom protestné zhromaždenia boli iba najviditeľnejšou formou tohto životného pocitu.

Už nestačí hovoriť len o nevyšetrených a nepotrestaných prípadoch korupcie, ale o situácii, keď si skupina ľudí blízkych aktuálnej politickej moci štát jednoducho privlastnila, alebo priam uniesla. A dopady ekonomickej a politickej nenásytnosti na krajinu aj na spoločenskú klímu sú drastické, počnúc prírodou znetvorenou výrubom lesov až po životnú situáciu konkrétnych ľudí či sociálnych skupín (učitelia, farmári na východe), ktorým sa arogantní, úspešní a štátom chránení zbohatlíci priam vysmievajú do tvárí.

V situácii, keď opozícii chýba viac než dosť k tomu, aby pre nespokojných ľudí predstavovala životaschopnú alternatívu, je dôležitá aj úloha, ktorú výstižne pomenoval samotný Kiska, keď dnes pripomenul svoje pôvodné ambície: „Vrátiť dôveru občanov vo funkciu prezidenta a vytvoriť konštruktívnu protiváhu k vládnej moci.“

Na Kiskovom pôsobení v prezidentskej funkcii však bol podstatný nielen domáci, ale najmä zahraničnopolitický rozmer. V kritických chvíľach bol prezident jeden z mála predstaviteľov, ktorí ani na sekundu nezabudli klásť dôraz na prozápadnú orientáciu Slovenska.

Áno, vládna koalícia v oficiálnych deklaráciách robí to isté, v praxi však Smer a predovšetkým SNS prejavujú značnú dávku schizofrénie. Ak k tomu prirátame svojrázne videnie sveta, ktoré prezentuje Sulík ako šéf najsilnejšej opozičnej strany, je zrejmé, že každý rozumný hlas je dobrý. Aj ten Kiskov. Z pohľadu medzinárodných vzťahov bude nesmierne dôležité, kto vystrieda Kisku v prezidentskom kresle.

Chlieb sa však bude lámať v parlamentných voľbách. A Kiska naznačil viac než dosť, keď povedal: „Nestačí zmena vlády. Slovensko potrebuje zásadnú zmenu štýlu vládnutia. A cítim osobnú zodpovednosť za to, aby som takejto zmene pomohol. Politický zápas, ktorý som začal v roku 2014, nepovažujem za skončený.“

Spôsob, akým sa Kiska zapojil do tohto zápasu v posledných mesiacoch, pritom nevyznieva jednoznačne presvedčivo. A hlavne mu definitívne pribuchol dvere pred možnosťou vrátiť sa späť k úlohe nadstraníckeho prezidenta či nezávislej morálnej autority.

Preto vlastne ani nemal inú možnosť, než odkázať Ficovi povestnú repliku vyslovenú tento raz v opačnom garde: Neboj sa, ja nikam neodchádzam.