Prívrženci ĽSNS zatlieskali súdu. Mali prečo. Oslobodil predsa Kotlebovho poslanca Mizíka spod obžaloby za šírenie statusu s nenávistným resp. rasistickým obsahom. Nie, skutok sa nestal. Nie preto, že by súd vyhodnotil obsah statusu ako nezávadný či spadajúci pod inštitút slobody slova – ale preto, že sa nepodarilo Mizíkovo zavinenie dokázať.

Inými slovami, súd sa priklonil k tvrdeniam o tom, že obvinený poslanec predmetný status nenapísal, že vlastne ani nevie pracovať na počítači, a tak tie nepekné veci v jeho mene musel vytvoriť niekto iný. Je to dôvod na smiech, alebo na plač?

Pripomeňme, že obsahom statusu bol prudký nesúhlas neznámeho autora – ako musíme konštatovať po súdnom verdikte – s výberom osobností, ktoré vyznamenal prezident Kiska. Niektorí boli Židia, iní slniečkari, ďalší nemal rád Slovákov, iný zasa organizuje zvrátený hudobný festival. A k tomu všetkému podľa statusu Štúr, Hodža, Hurban a iní slovenskí velikáni nemali radi Židov, a to odôvodnene, kvôli náboženským otázkam a tiež preto, že Židia predsa Slovákov ožobračovali.


„Jak primitivní! Ale jak účinné!“
Stojí za pozornosť, že sa obvinený poslanec pustil cestou v samotnej podstate nečestnej a zbabelej, ale v konečnom dôsledku účinnej obhajoby. (Jak primitivní – ale jak účinné, zacitujme českú filmovú klasiku.) Teda popretím autorstva, ktoré sa nedá spoľahlivo oprieť o dôkazy, hoci prokurátor bol o Mizíkovom podpise pod veľdielom presvedčený.

Siahnime opäť po českom filme Dívka na koštěti. Chlapci obvinení z poškodenia sochy Napoleona sa bránia: „To je kec, nějací lidi se namaskovali, aby vypadali jako my“. Áno, fór, ktorý funguje v bláznivej komédii rovnako zaberie aj na slovenskom súde.

Iste, treba pamätať aj na prípad, že sa niečo podobné naozaj môže stať: že ktosi napíše v kohosi mene čosi, za čo by potom dotyčného mohli nespravodlivo súdiť. Áno, spravodlivosť má chrániť nevinných. Hoci sa natíska námietka, že celý právny systém bude musieť jedného dňa reagovať na novú realitu – a tou je doba postfaktuálna, keď sa ľuďom bežne pripisujú výroky, ktoré nepovedali. Ba dokonca sa dá zhotoviť sugestívne video, na ktorom bude ktosi hovoriť slová, ktoré nikdy nevyslovil. Internety sú a ešte len budú plné takýchto zvráteností.

Ak by sme aj mali chuť brať verdikt súdu aspoň trochu vážne, hneď nás uvedú do reality reakcie priaznivcov ĽSNS na zrušené obvinenie: „Super... Na stráž!“ Alebo to napísal niekto pod cudzím menom, aby to vyzeralo ako radostný výkrik kotlebovca?


Dlažobná kocka miesto dôkazov
V tomto svete, v ktorom niet pravdy ani lži, pretože ich nik nerozozná – a zdá sa, že už ani súdy nie – sa kotlebovcom podarilo prezliecť z gardistických uniforiem do zelených tričiek a stať sa ctihodnou politickou silou, ktorá sľubuje zmenu a poriadok. Lež nie zápasom proti silnejším (oligarchovia, skorumpovaní politici), ale vŕšením sa na slabších (menšiny, náhodná okoloidúca arabská rodina a pod.)

Kedykoľvek je táto politická sila ochotná nahodiť „mimikrické“ sfarbenie a tvrdiť – my nič, nie sme fašisti, extrémisti ani rasisti... Veď aj svojho kolegu Mizíka obhajoval poslanec Uhrík: „Nikdy som nepočul, že by sa o niekom vyjadroval na základe nejakej kolektívnej viny... Aj v Národnej rade neraz vyzdvihoval pozitívne prácu menšín.“

No a potom vidíme realitu. Vidíme ich vystupovanie kotlebovskej obce v diskusiách, na internetových fórach, „medzi svojimi“. A v akcii. Vidíme, že za siluetami mohutných postáv a hrubých krkov beztak stúpa dym z pecí, ozýva sa nárek obetí holokaustu a všetky krutosti, ktoré dnes mnohí z nás dokážu cynicky popierať, alebo ich schvaľovať, či si z nich nevkusne uťahovať tak ako Kotleba šekom na 1488 eur. Pred ich „súdmi“ netreba nič dokazovať, stačí dlažobná kocka v ruke či aspoň drsný slovník.

Hrádza proti extrémizmu
Všetko v boji proti tomuto spoločenskému zlu zlyháva. Fico a spol. postavili hrádzu proti extrémizmu, ktorá naozaj splnila účel – v jej závetrí mohol extrémizmus nerušene rásť. A ani návrh na rozpustenie strany Najvyšší súd SR neodobril, lebo vraj nemohol inak.

Súčasnú slovenskú spoločnosť dobieha problém rokmi zanedbávanej kultúry a vzdelania. Lebo od vyspelosti a vzdelanosti závisí aj miera, do akej sa populácia dá „namotať“ radikálnymi silami, či nebezpečnou propagandou.

Vzhľadom na fakt, že riešenie tohto problému je zjavne pomalšie, než rast sympatií ku Kotlebovi prípadne k iným odnožiam podobných politických prúdov, nemožno Slovensku predpovedať žiadnu ružovú budúcnosť. Súd zbavil poslanca obvinenia. Nik však zatiaľ nevie Slovensko zbaviť hrozby, že kotlebovci budú hoci aj z druhého či tretieho miesta v rebríčku politických síl určovať charakter tejto krajiny balansujúcej beztak nad hrobom demokracie.

Samozrejme, pokiaľ nie je všetko inak a pokiaľ aj slová v tomto komentári nepísal namiesto autora niekto neznámy so zámerom vykresliť realitu príliš čierne.