Predstavme si, že by v Kremli niekto považoval za úspech, keby niektorá z členských krajín EÚ a NATO nedokázala prijať oficiálny dokument, ktorý by definoval Rusko ako aktuálnu bezpečnostnú hrozbu. Samozrejme, že by to oslabilo schopnosť dotyčnej krajiny na takúto hrozbu reagovať, ale aj lojalitu k spojencom – a do veľkej miery by to ovplyvnilo aj celkovú náladu a tón diskusie v spoločnosti.

S vývojom na Slovensku by mohol byť moskovský majiteľ takejto predstavy nanajvýš spokojný. Bezpečnostnú stratégiu SR vypracovali na Ministerstve obrany SR, schválila ju Vláda SR ešte na jeseň roku 2017 (!).

No ak dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté – takže presne tá istá vládna koalícia blokuje prijatie dokumentu v parlamente. Prostredníctvom ľudí zo SNS, ale aj vďaka neprekonateľnému odporu poslanca Ľuboša Blahu.

Menovite uňho nejde o žiadnu kritiku dokumentu z odbornej pozície, alebo z pozície pacifistu – jeho pohnútky vyvierajú z nefalšovaného komunistického softvéru. Potvrdzujú to aj iné jeho mediálne výstupy vrátane spôsobu, akým si „pripomenul“ pamiatku Jana Palacha, ktorý sa pred 50 rokmi upálil.

Brežnevov slovník a pohŕdanie Palachom

Keby žil Blaha o pár rokov skôr, mohol byť pokojne hovorcom Brežneva. Nestačí, že Palach nie je v Blahových očiach hrdina (na názor má každý právo), ale väčšími hrdinami sú vraj tí, čo „po druhej svetovej vojne vybudovali za socializmu všetko, čo máme“. Teda sa prikrčili, plnili plán, udávali kamarátov, zdobili okná sovietskymi vlajkami.

Pravdaže, po anglicky hovorí Blaha trochu inak: „Vidíme nárast pravicového extrémizmu spôsobeného sociálnou frustráciou a rastúcimi obavami pracujúcich z drastických dôsledkov globalizácie, deregulácie a liberalizácie.“ Odvoláva sa na Dubčeka a na socializmus s ľudskou tvárou...

No ak to myslí vážne, nemôže predsa zhadzovať človeka, ktorý sa upálil práve preto, že Dubčekov pokus o socializmus s ľudskou tvárou zvalcovali ruské tanky a čo je horšie, prevalcovali aj spoločnosť, ktorá sa poslušne nechala normalizovať. Je poburujúce, že niekomu, kto obetoval život, sa dnes vysmieva tepla svojej kancelárie a s internetovým pripojením dobre platený poslanec, ktorý by neobetoval ani len svoje vlastné pohodlie.

A ešte tie vesmírne telesá!

Ale to je minulosť. Horšie je, že Blaha, inak predseda výboru NR SR pre európske záležitosti, pomáha spolu s ďalšími kolegami tlačiť krajinu do pozície poníženej kremeľskej gubernie, ktorá nie je schopná ani len veľmi decentne povedať, že prekresľovať hranice v Európe nemožno – a to ani vtedy, ak to urobí Rusko.

Lebo onen škandalizovaný dokument ostáva pri veľmi triezvom a stručnom popise reality vrátane všeobecného a známeho konštatovania, že sa v dôsledku udalostí na Kryme zhoršili vzťahy medzi Ruskom a štátmi EÚ a NATO. Hoci na druhej strane pokračuje záujem o dialóg s Ruskom pri riešení globálnych otázok...

Už aj takéto jemné vyjadrenia spôsobujú problémy. A ležia na srdci napríklad aj Antonovi Hrnkovi, podľa ktorého inak s 98 percentami dokumentu možno súhlasiť: „Malý štát ako SR nemá právo vzhľadom na naše skúsenosti takýmto spôsobom formulovať. Nepotrebujeme si vyrábať nepriateľov.“

Ak opomenieme roztopašný návrh z dielne SNS zakomponovať medzi ohrozenia aj vesmírne telesá, potom hľadíme do očí menej zábavnej skutočnosti – že NR SR nedokáže prijať stratégiu, ktorá aktualizuje bezpečnostné riziká a možnosti obrany proti nim, pričom zďaleka, naozaj zďaleka nejde o Rusko.

Blahovský či lajčákovský Smer?

Aj keď nás premiér Pellegrini uisťuje, že dokument schválila vláda, a teda platí a máme sa cítiť bezpečne, signál, ktorá táto realita vysiela smerom von (mimo SR) aj dnu (občanom) až taký bezpečný nie je: Pešiaci ruských a iných antisystémových záujmov a síl rozmiestnení v koaličných a opozičných stranách, blahovci, dankovci, kotlebovci a mnohí iní, žnú úspechy, akoby ich jedna mater koordinovala. Nehovoriac už o svojráznych zahraničnopolitických postojoch šéfa nasilnejšej opozičnej strany Sulíka.

Menovite pri pohľade na Smer sa núka otázka, či v ňom má vlastne väčšiu autoritu šéf diplomacie Lajčák, alebo magnet na antisystémových voličov Blaha. A či máme celkovo považovať za určujúcu lajčákovskú resp. šefčovičovskú tvár tejto strany alebo blahovskú. Veľký námet na zamyslenie pre Šefčoviča, keď už sa podujal prijať kandidatúru na post prezidenta...

Jediná šanca pre Slovensko je, aby sa napriek akýmkoľvek – ideologickým, konzervatívno-liberálnym či opozično-koaličným rozporom – dokázali efektívne koordinovať sily, ktoré si ešte vždy myslia, že NATO garantuje krajine bezpečnosť, EÚ mier a demokracia aspoň aké-také znesiteľné životné podmienky. A aby dokázali mať atraktívnych hovorcov, tlmočníkov tohto ťažko skúšaného zahranično-politického konsenzu. (Pamätáme si ešte, čo to je?)

Inak sa jedného rána môžeme zobudiť do inej geopolitickej reality, v ktorej bezpečnosť ani mier nebudú samozrejmosťou. A vedomie, komu sa za to máme poďakovať, by bolo len slabou útechou.