Týždeň po 17. novembri 1989 v reakcii na intenzívne protesty odstúpil z čela KSČ Miloš Jakeš a novým generálnym tajomníkom sa stal istý Karel Urbánek. Zmena ešte krátko predtým nepredstaviteľná však odrazu nestačila. Ponúka sa tu paralela so súčasnými udalosťami?

Samozrejme, Peter Pellegrini nie je Urbánek. A Smer nie je KSČ. Podstatou paralely však ostáva, že zmeny na čele vlády, teda odstúpenie ministra Kaliňáka a následne aj premiéra Fica, prichádzajú vo chvíli, keď už nemusia stačiť. Takže „nevďačná ulica“, ako ju titulujú niektorí politici, bude nespokojná aj naďalej. Otázkou je, aké riešenie ju uspokojí. Ako jedna z možností sa skloňujú predčasné voľby.

Tento termín rozdeľuje kritických či protestujúcich občanov na dva tábory, pričom deliacu čiaru medzi nimi síce na námestiach nevidno, no napríklad na sociálnych sieťach, ktoré zrejme vznikli preto, aby sme sa mohli hádať, je veľmi zreteľná.

Jedna skupina hovorí, že treba ísť k urnám čo najskôr a pokúsiť sa o zmenu, pretože čokoľvek iné bude lepšie, než súčasná vláda. Má to svoju logiku – ak sú korupčné podozrenia prisilné, potom je reálny predpoklad, že by akákoľvek zmena popretŕhala prepojenia medzi politikmi a biznisom (či rovno s mafiou) v pozadí.

S Mostom? S Kollárom

Druhý tábor sa domnieva, že sa s predčasnými voľbami netreba náhliť, pretože by nič nevyriešili. Naznačuje to aj prieskum Focus-u, podľa ktorého síce Smer klesol na 20 percent, no žiadna z opozičných strán nezaznamenala prírastok. Akurát stagnujúci Kotleba by mohol opäť chytiť druhý dych.

Ak by výsledok predčasných volieb odrážal realitu prieskumu, boli by sme naozaj takmer tam, kde v marci 2016, len s malým posunom: Návrat KDH do parlamentu by teoreticky (s troma výkričníkmi!!!) mohol zaručiť tesnú väčšinu zoskupeniu SaS, OĽaNO, KDH, Sme rodina a – pozor! – Most-Híd.

Otázkou číslo jedna však je, či by bugárovci do takejto zostavy išli a či by ich tam niekto chcel.

A problémom číslo dva sú samotní kollárovci – hoci dodajme, že bez populistov a mediálnych strán sa širšie koalície na Slovensku nikdy nezaobišli (Schusterova SOP v prvej Dzurindovej vláde, Ruskova ANO v druhej...).

Na aktuálnosť predčasných volieb však zatiaľ tak či onak dáva odpoveď 90 hlasov, ktoré sú v parlamente potrebné na ich vyhlásenie. A momentálne ich niet a ani nebude, pokiaľ sa k tomuto riešeniu neprikloní aj Smer (SNS).

Máme alternatívu?

Nová alternatíva skrátka musí vyrásť a dozrieť a môže mať rôzne podoby. Možno sa nájde rozumnejšie krídlo v Smere. Možno sa podarí vyrásť menším stranám (Progresívne Slovensko, Spolu).

Možno sa SaS a OĽaNO podarí trochu „odsulíkovatieť“ a „odmatovičovať“, aby ich verejnosť nevnímala iba prostredníctvom kontroverzných lídrov, ale všimla si aj legislatívne iniciatívy z ich dielne. Alebo sa z prostredia protestov podarí vygenerovať novú stranu?

Formovanie novej alternatívy sa každopádne nezaobíde bez kompromisov a bez diskusie či snahy o pochopenie medzi ľuďmi, ktorí majú k téme predčasných volieb rozličné postoje. Pretože ak by sa rôzne názory na túto otázku stali zárodkom frontovej línie, oslabilo by to vzopätie občianskej spoločnosti, ktorého sme svedkami – a ktoré je azda tým najcennejším výsledkom nielen protestov, ale celej situácie posledných týždňov.

Na jednej strane síce lístok s pojmom „občianska spoločnosť“ nemôžeme vo voľbách vhodiť do urny. Na strane druhej je to však hrádza, ktorá sa dokáže postaviť korupcii či lacnému populizmu, nech je ich nositeľom ktokoľvek a z akejkoľvek strany. Je to hrádza proti ľahostajnosti aj extrémizmu, keďže ako odpoveď na sklamanie z politického vývoja neponúka nenávisť ani rezignáciu – ale presvedčenie, že politikov treba aktívne kontrolovať a nútiť ich, aby skladali účty.

Ide presne o ten občiansky postoj, ktorý sa v Novembri 1989 nenechal ukolísať Urbánkom, ani odradiť obavami, kto tu bude, keď už nebudú vládnuť komunisti.