M. Kopcsay komentuje reakcie slovenských politikov na úder USA, Veľkej Británie a Francúzska v Sýrii.
Autor Márius Kopcsay
Či mal úder spojencov v Sýrii zmysel a zabráni Asadovi používať chemické zbrane, ukáže až čas. Čo však vyšlo najavo už teraz je názorová neukotvenosť veľkej časti – ak nie väčšiny – slovenskej politickej scény v oblasti zahraničnej politiky.
Fakt, že sa v Sýrii schyľuje k vojenskej akcii, bol zrejmý aj z vyjadrení hlavných politických aktérov, ktoré už nedávali možnosť cúvnuť. Kto sledoval situáciu, neuniklo mu, že krátko predtým telefonoval ruský prezident Putin so svojím francúzskym kolegom Macronom a že Kremeľ vopred potvrdil využívanie krízovej komunikačnej linky Ruska a USA ohľadom letov v oblasti.
Hneď ráno po akcii bolo zrejmé, že šlo jednorazový a obmedzený úder na sýrske „továrne na smrť“, teda objekty, ktoré mali čo do činenia s výrobou a skladovaním chemických zbraní. Útok si podľa doterajších informácií nevyžiadal obete na životoch.
Rovnako je zrejmé, že Rusko naň bolo pripravené a jeho reakcia sa obmedzila na tvrdé slovné odsúdenie a na neúspešnú snahu presadiť na pôde Bezpečnostnej rady OSN rezolúciu v tomto duchu.
Vývoj pokračuje ďalej: Námestník ruského ministra zahraničných vecí Sergej Rjabkov uviedol, že Moskva je v kontakte so štátmi, ktoré sa podieľali na vojenskej operácii a má záujem na spolupráci. Ešte v sobotu večer telefonoval francúzsky prezident Macron s tureckým prezidentom Erdoganom – a ten zasa s ruským prezidentom Putinom.
Zatiaľ je otázne, či vojenská akcia naozaj zabráni ďalšiemu použitiu chemických zbraní v Sýrii, ako tvrdia jej iniciátori. A tiež, či Západ opäť získa pozíciu autority, ktorá dokáže dodržiavanie takéhoto zákazu vynútiť. Ešte väčším otáznikom je riešenie samotného dlhotrvajúceho konfliktu. V Sýrii, akoby sa na malom kúsku zeme, stretlo všetko neporozumenie sveta: diktátorský vodca neľútostný voči vlastným obyvateľom, napätie medzi Ruskom a Západom, islamský radikalizmus a kopec regionálnych a čiastkových záujmov.
Na rozdiel od väčšiny slovenských politikov však veľmi presne dôvody zásahu českému voličovi vysvetlil minister obrany ČR v demisii Martin Stropnický (ANO): „Keby sme čakali na mandát (Bezpečnostnej rady OSN), budeme pasívnymi svedkami, a teda už skoro spolupáchateľmi toho, čo sme videli minulý týždeň.“
Čo je však tiež dôležité, Stropnický varoval verejnosť pred mohutnou dezinformačnou kampaňou, ktorá má prísť: „Príde veľká internetová masáž. Bude sa špekulovať, tvrdiť, vyvracať a vymýšľať. Budú sa možno vešať falošné videá a hovoriť o rôznych stratách. Rád by som upokojil našich občanov, aby to všetko delili najmenej desiatimi a snažili sa získať informácie zo zdrojov, ktoré majú nejakú validitu.“
Je to veľký kontrast v porovnaní s oveľa pasívnejším vystupovaním slovenských politikov, až na výnimky – vyjadrili sa premiér Peter Pellegrini, štátny tajomník MO SR Ondrejcsák a ministerstvo zahraničných vecí.
V krajine, kde bezpečnostná rada štátu zasadá už aj kvôli dlažobným kockám schovaným v kríkoch, akoby Sýria nevzbudzovala žiadnu zvláštnu pozornosť.
Čo je horšie, politickí lídri, ako sa opäť ukázalo, často nedokážu o témach medzinárodnej politiky (najmä ak je v hre Rusko) hovoriť tak, aby prezentovali záujmy krajiny, slovenskú zahraničnopolitickú líniu – a aby pre ňu získavali podporu verejnej mienky.
Potvrdila to nedeľná diskusia na RTVS, ktorej aktéri akoby brali do úvahy nanajvýš niektoré názory na facebooku. „Tu hrozila jadrová vojna, chvalabohu sme sa jej vyhli,“ zasníval sa poslanec za Smer-SD Ľuboš Blaha.
Spolu s Jaroslavom Paškom (SNS) predstavujú presne to krídlo koalície, ktoré nemá nič spoločné s prioritami slovenskej zahraničnej politiky, s premiérom Pellegrinim či s ministrom zahraničných vecí Lajčákom. Protiváhu nepredstavuje – na rozdiel od tragickej éry Vladimíra Mečiara – ani súčasná opozícia.
Zdá sa, že rovnako ako je v nedohľadne riešenie sýrskeho konfliktu, sú nám vzdialené aj časy, keď Slovensko vlastnilo cennú devízu nazývanú „silný zahraničnopolitický konsenzus“. V časoch pokračujúcej sýrskej krízy, zmrazeného konfliktu na Ukrajine a ďalších problémov čakajúcich za rohom (hrozba ďalších migračných vĺn) je to neradostná perspektíva pre Slovensko.
Fakt, že sa v Sýrii schyľuje k vojenskej akcii, bol zrejmý aj z vyjadrení hlavných politických aktérov, ktoré už nedávali možnosť cúvnuť. Kto sledoval situáciu, neuniklo mu, že krátko predtým telefonoval ruský prezident Putin so svojím francúzskym kolegom Macronom a že Kremeľ vopred potvrdil využívanie krízovej komunikačnej linky Ruska a USA ohľadom letov v oblasti.
Hneď ráno po akcii bolo zrejmé, že šlo jednorazový a obmedzený úder na sýrske „továrne na smrť“, teda objekty, ktoré mali čo do činenia s výrobou a skladovaním chemických zbraní. Útok si podľa doterajších informácií nevyžiadal obete na životoch.
Rovnako je zrejmé, že Rusko naň bolo pripravené a jeho reakcia sa obmedzila na tvrdé slovné odsúdenie a na neúspešnú snahu presadiť na pôde Bezpečnostnej rady OSN rezolúciu v tomto duchu.
Stropnický: museli sme konať
Vývoj pokračuje ďalej: Námestník ruského ministra zahraničných vecí Sergej Rjabkov uviedol, že Moskva je v kontakte so štátmi, ktoré sa podieľali na vojenskej operácii a má záujem na spolupráci. Ešte v sobotu večer telefonoval francúzsky prezident Macron s tureckým prezidentom Erdoganom – a ten zasa s ruským prezidentom Putinom.
Zatiaľ je otázne, či vojenská akcia naozaj zabráni ďalšiemu použitiu chemických zbraní v Sýrii, ako tvrdia jej iniciátori. A tiež, či Západ opäť získa pozíciu autority, ktorá dokáže dodržiavanie takéhoto zákazu vynútiť. Ešte väčším otáznikom je riešenie samotného dlhotrvajúceho konfliktu. V Sýrii, akoby sa na malom kúsku zeme, stretlo všetko neporozumenie sveta: diktátorský vodca neľútostný voči vlastným obyvateľom, napätie medzi Ruskom a Západom, islamský radikalizmus a kopec regionálnych a čiastkových záujmov.
Na rozdiel od väčšiny slovenských politikov však veľmi presne dôvody zásahu českému voličovi vysvetlil minister obrany ČR v demisii Martin Stropnický (ANO): „Keby sme čakali na mandát (Bezpečnostnej rady OSN), budeme pasívnymi svedkami, a teda už skoro spolupáchateľmi toho, čo sme videli minulý týždeň.“
Pozor na propagandu
Čo je však tiež dôležité, Stropnický varoval verejnosť pred mohutnou dezinformačnou kampaňou, ktorá má prísť: „Príde veľká internetová masáž. Bude sa špekulovať, tvrdiť, vyvracať a vymýšľať. Budú sa možno vešať falošné videá a hovoriť o rôznych stratách. Rád by som upokojil našich občanov, aby to všetko delili najmenej desiatimi a snažili sa získať informácie zo zdrojov, ktoré majú nejakú validitu.“
Je to veľký kontrast v porovnaní s oveľa pasívnejším vystupovaním slovenských politikov, až na výnimky – vyjadrili sa premiér Peter Pellegrini, štátny tajomník MO SR Ondrejcsák a ministerstvo zahraničných vecí.
V krajine, kde bezpečnostná rada štátu zasadá už aj kvôli dlažobným kockám schovaným v kríkoch, akoby Sýria nevzbudzovala žiadnu zvláštnu pozornosť.
Čo je horšie, politickí lídri, ako sa opäť ukázalo, často nedokážu o témach medzinárodnej politiky (najmä ak je v hre Rusko) hovoriť tak, aby prezentovali záujmy krajiny, slovenskú zahraničnopolitickú líniu – a aby pre ňu získavali podporu verejnej mienky.
Rozumy z facebooku
Potvrdila to nedeľná diskusia na RTVS, ktorej aktéri akoby brali do úvahy nanajvýš niektoré názory na facebooku. „Tu hrozila jadrová vojna, chvalabohu sme sa jej vyhli,“ zasníval sa poslanec za Smer-SD Ľuboš Blaha.
Spolu s Jaroslavom Paškom (SNS) predstavujú presne to krídlo koalície, ktoré nemá nič spoločné s prioritami slovenskej zahraničnej politiky, s premiérom Pellegrinim či s ministrom zahraničných vecí Lajčákom. Protiváhu nepredstavuje – na rozdiel od tragickej éry Vladimíra Mečiara – ani súčasná opozícia.
Zdá sa, že rovnako ako je v nedohľadne riešenie sýrskeho konfliktu, sú nám vzdialené aj časy, keď Slovensko vlastnilo cennú devízu nazývanú „silný zahraničnopolitický konsenzus“. V časoch pokračujúcej sýrskej krízy, zmrazeného konfliktu na Ukrajine a ďalších problémov čakajúcich za rohom (hrozba ďalších migračných vĺn) je to neradostná perspektíva pre Slovensko.