Keď Béla Bugár ohlásil kandidatúru na prezidenta, objavil sa na veselých internetoch fór: Make Slovakia Hungary again. Ako parafráza na známe heslo Donalda Trumpa.

Ak to berieme ako vtip, môžeme sa na ňom zasmiať bez ohľadu na jeho (ne)korektnosť. Rozhodne by však nebolo šťastné, ak by sa šéf strany Most-Híd stal terčom kritiky pre svoju národnosť. Tá asi nie je jadrom problému, však?

Keď v roku 1998 Mečiar skončil a začala sa Dzurindova éra s „Maďarmi vo vláde“, rozhorčoval sa istý taxikár, stúpenec HZDS: „Uvidíte, že Slovenská republika do roka zanikne! Do roka prestane existovať! Stavte sa so mnou!“

Dotyčný by bol stávku prehral. Uplynulo dvadsať rokov a z toho takmer dvanásť bola pri moci niektorá z maďarských strán. Predtým SMK (Bugárovci) a dnes Most (zasa len Bugárovci). Dokonca sa stalo pravdou predtým nemysliteľné: Maďari vládnu so SNS (a to ich bývalý predseda chcel sadať do tankoch a zrovnať Budapešť so zemou) a vládnu so Smerom, ktorý prevzal od HZDS nielen veľkú časť sponzorského pozadia, ale aj genetickej výbavy.

Nuž, šikovný a obratný politik je ten Bugár, len čo je pravda. Akurát že práve ten posledný obrat smerom k Smeru – nielen vynútený situáciou a takmer patovým výsledkom volieb 2016, ale aj veľmi dobre politicky zobchodovaný – je tým, čo z Mostu urobil terč kritiky.

Lebo raz darmo, kauza Bašternák, Trošková a Jasaň na úrade vlády, podozrenia z ťažkého zneužívania eurodotácií, ale aj ťažkotonážne drancovanie lesov aj morálky aj slušnosti, pod tým všetkým je Most podpísaný. Strana, ktorá významne prispela k tomu, aby sa Slovensko stalo občianskou spoločnosťou, sa dnes podieľa na tom, že je občanom ukradnuté.

Samozrejme, nominanti Mostu zanechávajú aj pozitívnu stopu v koalícii (napríklad Lucia Žitňanská počas svojho pôsobenia vo funkcii ministerky), takisto držia prozápadnú orientáciu - aj vďaka ľuďom, ako je štátny tajomník v rezorte obrany Róbert Ondrejcsák.

Lenže to nič nemení na fakte, že Most a jeho predseda stelesňujú sklamané očakávania. A práve preto do veľkej miery polarizujú spoločnosť.

Bugár si však túto realitu zjavne neuvedomuje, keď tvrdí: „Som presvedčený o tom, že ak je spoločnosť v takej miere polarizovaná ako dnes, je viac ako inokedy nutné, aby prezidentom bol človek, ktorý bude vedieť stáť nad spormi a bude rovnako naklonený jednej aj druhej strane politického spektra.“

Tak to bolo možno kedysi, pred pár rokmi. A vtedy by možno Bugár ako všeobecne obľúbený a akceptovaný politik pri zápase o najvyšší post nebol celkom bez šancí. Ibaže dnes už nemá ani zďaleka taký osobnostný a politický kapitál. Pre opozičných voličov je zväčša neprijateľný a stúpenci koalície by si našli väčších favoritov v SNS a v Smere.

Áno, Most si drží aké-také percentá – nie vďaka bratislavskej kaviarni, ktorá naň zanevrela, ale vďaka maďarskému vidieku. Ibaže ten číselne na úspech v prezidentských voľbách nestačí.

Bola by však škoda, keby sa popri kritike Mosta a jeho lídra dostala na pretras upokojená slovensko-maďarská téma. Ak niečo treba Bugárovi uznať, potom je to jeho príspevok k slovensko-maďarskému politickému zmiereniu. Dnes už na Slovensku naozaj nezáleží, akú má politik národnosť, ale aký má charakter. Na Bugárovo šťastie i smolu.