Minister Sólymos potom, čo sa znemožnil výtržnosťou v reštaurácii, zareagoval jediným možným spôsobom a podal demisiu. Je to, alebo by malo byť, normálne, lež v karpatskom type demokracie, kde politická kultúra klesla hlboko k subštandardu, treba aj normálne veci oceniť.

„Som jednoducho človek a zlyhal som... Ospravedlňujem sa každému, koho sa moje správanie právom dotklo... Som pripravený niesť za svoje ľudské zlyhanie zodpovednosť. Dnes podávam demisiu,“ povedal László Sólymos pred novinármi.

Aspoňže tak. Predsa len – ospravedlniť sa a priznať si chybu je v slovenskej politike neobvyklá a neobľúbená disciplína.

Veď si spomeňme, ako často počujeme niekoho povedať: „Reformu školstva sme nezvládli. Diaľnicu sme nedostavali. Rómom sme sa nevenovali. Hrádza proti extrémizmu sa zosypala ako bábovka z piesku, dokonca sme s nimi hlasovali.“
A tak ďalej, a tak podobne...

Štyri roky envirorezortu

Ak sa na niečo a na niekoho – okrem seba – môže minister hnevať, tak potom jedine na fakt, že iní, čo by mali aj viac a onakvejších dôvodov na odchod z politickej scény, stále prežívajú a zubami nechtami sa na nej držia. Ba dokonca i takí, u ktorých je bratanie sa s alkoholom zjavné. Ale taký je zákon schválnosti – ako keď žiak, čo v škole neodpisuje, raz použije ťahák a nechá sa nachytať. Sólymos sám povedal, že sa v ťažkej a nezávideniahodnej situácii zachoval „zle a preňho osobne nezvyčajne“.

Hoci by si pôsobenie ministra vyžadovalo samostatnú a hlbšiu analýzu, je preňho určite trpké – ako sa sám vyjadril – zavŕšiť štyri roky tvrdej práce jedným chybným krokom.

Čo je horšie, ide tu aj o prácu celého ministerstva, ktoré sa počas predošlých štyroch rokov zbavilo zlej, v minulosti toľkokrát poškodzovanej povesti. Veď si spomeňme na časy, keď envirorezort obsluhovala bez škrupúľ SNS, alebo na autentickú výpoveď strapatého exministra o kreatívnom obchodovaní s emisnými kvótami.

Takisto samotná téma ochrany životného prostredia a klímy sa vymanila z pozície akejsi nechcenej či vynútenej agendy (kedysi, za Mečiara, sa do parlamentného výboru pre životné prostredie posielalo za trest!) a Slovensko sa aspoň trochu priblížilo k civilizovanému svetu, v ktorom sa ekologické a klimatické otázky stávajú prioritou. Tento trend potvrdzuje napríklad aj pôsobenie Inštitútu environmentálnej politiky na pôde ministerstva.

Dopad na Most-Híd

Ministrov exces však nevrhol tieň len jeho rezort, ale aj na stranu, ktorú Sólymos reprezentuje a ktorej prieskumy verejnej mienky opakovane predpovedajú mimoparlamentnú budúcnosť.

Nie žeby na tom akurát incident v reštaurácii niečo zásadne zmenil. Prvá chyba sa stala, už keď Most-Híd vstúpil do koalície so Smerom. Tí, ktorí boli ochotní pripustiť, že iná možnosť nebola, doslova čakali na každú príležitosť, pri ktorej by sa Most odlíšil od zvyšku koalície ako jej „lepšia časť“ – najmä pri debatách a rozhodovaniach o zahraničnopolitických témach ako je povedzme bezpečnostná stratégia štátu (práve Sólymos ešte v novembri 2019 pripustil, že by ju Most-Híd mohol podporiť, napokon však na to nedostal príležitosť).

Aj tu však bola rozhodujúca skôr snaha a aktivita jednotlivcov – napríklad šéfky zahraničného výboru Cséfalvayovej, štátneho tajomníka Ondrejcsáka, vládneho splnomocnenca Ravasza, svojho času ministerky Žitňanskej a ďalších.

Most-Híd premrhal tento potenciál, a tiež šancu byť dlhodobo úspešným projektom spoločnej strany Slovákov a Maďarov. Most-Híd i SMK potom prepásli možnosť dohodnúť sa na spolupráci. S veľkou pravdepodobnosťou tak prvý raz v histórii SR nebudú v parlamente prítomné maďarské subjekty.

Návrat do minulosti?

Tlieskať, že tak ti treba, Béla, je krátkozraké. Takýto vývoj môže priniesť aj pozitíva (napr. v podobe ďalšej kultivácie maďarskej politickej scény) ale aj riziká z hľadiska národnoštátnych záujmov krajiny – ak by sa napríklad maďarské politické prostredie mimo parlamentného prostredia radikalizovalo, alebo ak by sa vzťahy SR a Maďarska mali vrátiť do konfliktnejšej podoby, akú mali v nedávnej minulosti.

Prvým rizikovým faktorom je Orbánov populizmus, ktorý potrebuje potravu (a tohoročných 100 rokov od Trianonu je celkom dobré sústo) a ďalším práve polmiliónová komunita občanov Slovenska bez relevantného politického zastúpenia.

Pravdaže, to čo sa stalo Sólymosovi, je ľudským zlyhaním, na ktoré chlapsky zareagoval. Ale pre maďarského voliča môže znamenať situáciu, keď sa prehrávajúce hokejové mužstvo spolieha na power-play v závere zápasu, no tesne predtým mu vylúčia hráča Laciho pre totálne zbytočný faul. A to je budúcnosť krajiny predsa len dôležitejšia, než hokejový výsledok.