Venezuela? Donedávna to bola vzdialená juhoamerická krajina, z ktorej tu a tam prichádzali znepokojivé správy o biede, do ktorej tamojšiu spoločnosť uvrhol Chávezov resp. Madurov komunistický experiment. Ibaže dnes sa stáva ďalšou kľúčovou témou, pri ktorej utrpel porážku minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák. A neutrpel ju len on. Horšie je, že na frak – a to od časti koalície – opakovane dostáva celá zahraničnopolitická línia Slovenska, ktorú presadzuje ministerstvo zahraničných vecí ako oficiálna inštitúcia na čele s ministrom, ktorý má dôveru vládnej koalície. Línia, ktorá vychádza zo schváleného Programového vyhlásenia vlády SR. Je to vôbec normálne? Sotva.

Keď sa po voľbách, ktoré niesli všetky známky neregulérnosti, situácia vo Venezuele vyhrotila a odpor proti Chavézovmu nástupcovi Madurovi presiahol kritickú mieru, vyhlásil sa za dočasného prezidenta opozičný líder Guaidó. Uznali ho nielen USA, Kanada či Izrael, ale aj väčšina latinskoamerických krajín. A tiež európskych štátov vrátane Poľska, Česka a Rakúska alebo Litvy.

Naopak, za Madura sa postavilo Rusko, Čína, Bolívia, Kuba, Turecko... No a zrejme sa k tomuto atraktívnemu zoznamu pridá aj Slovensko, hoci to niektorí nazývajú neutralitou.

Na zasadnutí zahraničného výboru v tejto veci minister Lajčák vyhlásil jasne, ale zdá sa, že zbytočne: „Slovensko ani EÚ nepodporujú žiadne násilné akcie vo vzťahu k Venezuele, žiadnu intervenciu. Postojom EÚ je podpora demokratických volieb, aby sa všetci občania Venezuely mali právo rozhodnúť slobodne, koho vnímajú ako svojho najvyššieho predstaviteľa. To je pozícia EÚ, ktorá je demokratická, a nie je to žiadne zasahovanie do vnútorných záležitostí.“

Pokrokovejší je už aj Zeman

Radikálny Blaha, ktorého akcie v Smere medzičasom stúpli na cene, sa však už pred rokmi vyjadril jasne: „Venezuela má moju jasnú podporu a jej legitímne zvolenej, demokratickej vláde socialistu Nicolasa Madura držím palce.“

A k Blahovi sa prikláňa aj Lajčákov stranícky šéf Fico, keď do témy pohotovo zaplietol kokpity amerických stíhačiek, a tiež konštatovanie: „Ak sa liberálnemu západu opäť podarí poblázniť pol sveta, ako to bolo v prípade Iraku, možno sa dočkáme ďalšieho prípadu riešenia politických otázok hrubou vojenskou silou. Slovenská republika s tým nemôže mať nič spoločné.“

Občan musí byť z tejto Ficovej schizofrénie zmätený. Je teda „liberálny západ“ náš nepriateľ? Alebo je to jadro Európskej únie, ku ktorému chceme stoj čo stoj patriť? Čo si vybrať?

Iste, Slovensko nie je ani v EÚ jediné, odlišný postoj zaujalo napríklad Taliansko. Hoci aj tam vyvolala téma vášne. Dokonca až také, že talianska opozícia protestovala proti oficiálnemu talianskemu „antiEÚ“ postoju. A opozičný politik – zároveň tiež predseda Európskeho parlamentu Tajani – sa pre svoje kritické vyjadrenia voči Madurovi stal terčom vyhrážok smrťou.

Až sem sme sa na Slovensku nedostali. Ale nie sme ďaleko. Slovenská pozícia si protirečí už aj so spojencami V4, o ktorých sa obvykle opierame. Veď ešte aj Zeman, áno, Miloš Zeman pozval opozičného venezuelského lídra Guaidá do Prahy a prirovnal situáciu vo Venezuele k Nežnej revolúcii v Československu.

Zmenená orientácia

Prozápadná orientácia Slovenska teda utrpela ďalšiu porážku len krátko potom, ako sa v parlamente ukazuje nepriechodnou Bezpečnostná stratégia SR. A Lajčák utrpel ďalšiu prehru po Marrákeši. Dá sa s konečnou platnosťou povedať, že Slovensko zmenilo svoju zahraničnopolitickú líniu, hoci jej vonkajšie znaky – členstvo v EÚ a v NATO – pod ťarchou získaných výhod a nereálnosťou iných alternatív ostávajú v platnosti. Obsah je však už celkom iný.

„Bohužiaľ, sme svedkami toho, že sa vytráca konsenzus. Spochybňuje sa solidarita s našimi partnermi v NATO a EÚ, naše jednoznačné proeurópske smerovanie, a to je nebezpečné," podotkla šéfka zahraničného výboru Katarína Cséfalvayová.

Zájsť môžeme ešte ďalej – namiesto pôvodného konsenzu sa derie na povrch nový. Stelesnený osou Blaha-Harabin-Danko (a ďalší). Všimnime si, že tu už nejde o osamelého protisystémového radikála Kotlebu, ktorý je kdesi na okraji ten „normálnej“ scény jednotnej aspoň v najzásadnejších otázkach (demokracia, medzinárodné ukotvenie a pod.). Zreteľný posun sa črtá naprieč politickými stranami. A dopad bude nepriaznivý najmä pre Slovensko.

Chceme Venezuelu u nás?

Proeurópske či prozápadné smerovanie sa totiž v SR pred rokmi nestalo prioritou len tak samé pre seba a od seba. Stalo sa tak preto, aby po skúsenosti s Mečiarovou vládou zakotvila krajina v priestore, v ktorom platia isté pravidlá.

Napríklad aby nebolo normálne unášať z vôle štátnych orgánov občanov, vraždiť nepohodlných svedkov a násilne zbavovať poslancov mandátu (1994-98). Aby nebolo možné a tobôž považované za normu podplácať politikov, terorizovať farmárov, zabíjať novinárov, zametať kauzy pod koberec, zneužívať štátnu moc na vybavovanie si účtov (2016-2019). A ešte mnoho ďalšieho, čo charakterizuje vo väčšej miere krajiny na „madurovskom“ zozname, než tie druhé.

Postoj Slovenska je teda dôležitý nie preto, aby sme sa miešali Venezuele do jej života, ale aby sa čo najmenej Venezuely dostalo na Slovensko, do našich pomerov. A tu možno hľadať aj korene Blahovej či Ficovej motivácie.

Pred voľbami 2020 sa tak spájajú dve silné témy. Vlastne nemôžu byť iné, než spojené. Jednou témou je nekorupčné a funkčnejšie Slovensko. Ale ak sa má takým stať, nepôjde to bez toho, aby si uchovalo súčasný medzinárodný kurz, a to je druhá veľká téma.

Buď si to všetky politické sily, ktoré chápu túto prioritu, uvedomia a prispôsobia tomu svoju volebnú stratégiu, ale aj komunikáciu s voličmi. Alebo namiesto tzv. zahraničnopolitického konsenzu ostane Slovensku po voľbách 2020 len spomienka naň. A na ako-tak civilizované pomery. Nevadí. Maduro bude na oplátku Blahovi držať palce. A z kokpitu ruskej stíhačky bude na malú, nesvojprávnu a vazalskú krajinu iste radostný pohľad.