Insitný obrázok, na ktorom Donald Trump, Vladimir Putin a Nigel Farage vedú v putách Baracka Obamu. Aj s takýmito vidinami sa dalo stretnúť na sociálnych sieťach, dokonca i na Slovensku, pred dvoma rokmi, keď sa Trump stal obyvateľom Bieleho domu. Mnohé duše zahrial pocit, že sa konečne na čelo veľmoci postavil obyčajný človek-milión a či človek-milionár, čo to všetkým ukáže.

Podobná nálada v USA pomohla vykopnúť v rozpore so všetkými prognózami sebastredného biznismena na zenit politického neba. Čo všetko sa za dva roky od Trumpovej inaugurácie stalo?

Nič významné a našťastie ani nič katastrofálne. Nie vďaka nemu, ale napriek Trumpovi. Teda vďaka tomu, že Spojené štáty majú tradičný a vyspelý politický systém s autoritou zákona aj inštitúcií – a táto autorita je pre prípadnú megalomániu a nevyspytateľnosť akokoľvek vysoko postaveného jednotlivca spoľahlivejšou prekážkou než dosiaľ neexistujúci mexický múr. Vydržal by, aj keby sa stala americkou prezidentkou starostka Fekišoviec – mimochodom sa paralela medzi jej a Trumpovým štýlom priam ponúka.

Čo teda Trump urobil? Stretol sa s Kim Čong-unom, odišiel zo Sýrie a presťahoval americkú ambasádu do Jeruzalema.

Vyjadril sympatie brexitu, napomenul členov NATO, že platia na spoločnú bezpečnosť málo, takže to za nich musí „zatiahnuť“ Amerika. Vyčistil žalúdok Nemcom za Nord Stream 2. O čo menej sa staral o Európu, o to viac sa sústreďoval na Čínu a na Severnú Kóreu.

Míting so severokórejským diktátorom otvoril éru komunikácie medzi oboma štátmi. Ale výsledok je zatiaľ skromný: deň po stretnutí 13. júna 2018 vyhlásil Trump, že „Severná Kórea už nepredstavuje jadrovú hrozbu“. No už po desiatich dňoch deklaroval, že Severná Kórea naďalej predstavuje "mimoriadnu hrozbu" pre Spojené štáty.

Prezident podľa Putina

Nekonzistentnosť typická pre Trumpa a jeho politický amaterizmus, sa najviac prejavuje vo vzťahu k Rusku. A k téme, ktorá jeho funkčné obdobie poznamenala od prvej minúty a ktorá zatienila všetku ostatnú agendu: teda k otázke, akou mierou prispeli Rusi k samotnému Trumpovmu víťazstvu.

Na jednej strane sa nevieme zbaviť dojmu, že v Bielom dome je presne ten človek, akého by si tam Putin želal, už len preto, že má nad ním intelektuálnu a strategickú prevahu. Na druhej strane sa Trump aj jeho kolegovia neraz nechali počuť, aké zlé sú vzťahy medzi Ruskom a USA. Američania odstúpili od Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu, bez milosti vyhostili veľký počet ruských diplomatov.

Aj počas návštevy Poľska si Trump vyhrnul rukávy a ukázal Moskve bicepsy v podobe výzvy, aby prestala s destabilizáciou Ukrajiny a s podporou nepriateľských režimov v Sýrii a Iráne. Namiesto toho sa má pridať k spoločenstvu zodpovedných krajín v boji za zachovanie civilizácie. V rámci tej istej návštevy sa však hneď hovorilo aj o kontrakte medzi Poľskom a USA o nákupe skvapalneného plynu. A tu sa dostávame k podstate Trumpovho videnia sveta. Veď ak by sa malo z jeho výstupov vyrešeršovať najfrekventovanejšie slovo, bol by to nepochybne výraz „clo“.

Skrátka Trumpovo vnímanie sveta a medzinárodných vzťahov je čisto obchodné, nemá nič spoločné s princípmi a hodnotami. V Európskej únii vidí Trump konkurenta na globálnych svetových trhoch. A ani jeho vzťahy s Putinom neobsahujú aspekt starostlivosti o osud Európy, nad ktorou (nad jej západnou časťou) Američnania držali ochrannú ruku počas studenej vojny.

Nebezpečná logika

Samozrejme je to logika nebezpečná. Len si predstavme, že sedí oproti Putinovi obchodník a vyjednáva s ním: Uznáme ti teda Krym, čo za to? Chceš aj Donbas a Luhansk? To by nám neprešlo a stratili by sme na tom...

Ale možno zrazu príde deň a vrtkavý biznismen dostane lepšiu ponuku. A usúdi, že ak sa nebude starať o Ukrajinu a o jej východ, zarobí. A čo tak k tomu pribaliť Pobaltie ako bonus? Tam kde rozhoduje len ponuka a dopyt, nie je priestor pre hodnoty, principiálne vnímanie sveta je devalvované na intelektuálske – u nás slniečkárske či kaviarenské – maniere.

Napokon, Trumpov ústup od klimatickej dohody je toho najžiarivejším príkladom. Imperatív vykonať niečo v záujme ľudstva alebo spoločnosti neexistuje. Nehovoriac o tom, že aj čistá energia môže vytvárať pracovné miesta a zhodnocovať investície, teda predstavovať dobrý biznis. Ibaže nie pre Trumpa, ktorý vezúc sa na vlne diletantstva spochybňuje globálne otepľovanie, keďže kdesi v Amerike bola na Silvestra zima.

Nielen USA ale celý svet sa za dva roky Trumpa posunul k tejto povrchnej a prospechárskej optike, ktorá spoľahlivo anuluje snahu o globálny a spoločenský pokrok. Trump stelesňuje fosílne teórie, podľa ktorých v politike šlo vždy len o peniaze, moc a územia. Akoby sme mali našliapnuté k 19. storočiu aj so všetkými problémami, ktoré potom, v tom ďalšom 20. storočí nasledovali.

Trump pravdepodobne o dva roky zmizne. Otázkou ostáva, nakoľko trvalá a výrazná stopa po ňom ostane – a teda nakoľko stihol svet po jeho ére „sfekišovatieť“.