Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Komentár uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus.
Autor Petr Holub
Druhú júlovú stredu sa Česká republika dočká vlády s dôverou, pokiaľ sa teda ešte nestane niečo nepredvídaného. Bude to významný okamžik, ktorý stanoví niekoľko historických rekordov.
Od volieb v októbri 2017 budú mať za sebou Česi 262 dní vládnutia bez dôvery či v demisii. To je o šestnásť dní viac ako po páde Nečasovej vlády v roku 2003, v čase po voľbách v roku 2006, bolo obdobie bez dôvery o celých 32 dní kratšie.
Aj sám Andrej Babiš ako premiér bez dôvery nemá konkurenciu. Šéf hnutia ANO riadil a ešte bude riadiť krajinu bez súhlasu parlamentu 209 dní, šéf úradníckej vlády Jiří Rusnok, ktorý vládol pred štyrmi rokmi, vládol o šesť dní menej. Premiér Topolánek v rokoch 2006 a 2007 vládol menej o sedemdesiat dní.
Nejde však iba o čísla, ktoré znamenajú príslušný rekord. Neisté časy prechodných období charakterizované tým, že vláda nemôže získať väčšinu v parlamente, sú znamením, že prichádza niečo nové. Po roku 2006 prišlo k nečakanému obratu, keď sa k moci vrátila pravica a nastolila drsné pravidlá ekonomického liberalizmu.
Pádom Nečasovej vlády a neistým prechodným obdobím za úradníckej Rusnokovej vlády sa toto ťaženie liberálnych ekonómov za voľným trhom skončilo a je možné, že skončilo navždy. Vážna však bola skutočnosť, že sa po páde pravice nenašlo stabilné riešenie. Na jednej strane sa o moc hlásila ľavica, vedľa nej však nastúpili nové politické hnutia, ktoré je dodnes ťažké popísať. Doteraz sa im najčastejšie hovorí neurčitým termínom populisti.
Populisti súboj vyhrali, avšak od októbrových volieb potrebovali tri štvrtiny roka na to, aby zorganizovali nejakú vládu s nádejou na podporu v Snemovni. Ani v medziobdobí po voľbách sme sa však nedozvedeli, v čom je obsah tejto populistickej politiky a dokonca nie je jasné, či opäť nastávajú nejaké stabilné pomery.
Pokiaľ sme po roku 2006 zažili z politického pohľadu sedem relatívne stabilných rokov s jasne definovanou vládou, dnes si s takouto vyhliadkou nemôžeme byť ani zďaleka istí. Možno sa aj potom, ako Snemovňa odhlasuje dôveru druhej Babišovej vláde, ocitneme v poryvoch politických zmien, pri ktorých nebude jasné, kam nás zanesú. Kto žije podľa pravidla, že cesta je cieľ, ten môže byť spokojný, ale nesmie pritom žiadať informáciu, kam vlastne táto cesta vedie.
Napriek tomu hlasovanie o dôvere vláde v Snemovni, hlavne v prípade, keď vláda dôveru dostane, poskytuje jednu upokojujúcu informáciu. Český ústavný systém má v porovnaní so súčasnou Európou jednu zvláštnosť, dalo by sa povedať, že nedostatok. Pripúšťa totiž dlhé obdobie, kedy premiér aj celý jeho kabinet vládnu bez dôvery parlamentu, iba z poverenia prezidenta.
Je lepšie nepripomínať prípady z tridsiatych rokov minulého storočia, kedy využitie takéhoto mechanizmu viedlo k nastoleniu viac či menej brutálnych diktatúr. Súčasní protagonisti tuzemskej politickej scény síce pripúšťajú relatívne dlhú vládu bez kontroly parlamentu, napriek tomu pri všetkých snahách o zásadné zmeny v spoločnosti predpokladajú, že si napokon pre dôveru parlamentu pôjdu. Systém parlamentnej demokracie nespochybňujú.
Od volieb v októbri 2017 budú mať za sebou Česi 262 dní vládnutia bez dôvery či v demisii. To je o šestnásť dní viac ako po páde Nečasovej vlády v roku 2003, v čase po voľbách v roku 2006, bolo obdobie bez dôvery o celých 32 dní kratšie.
Aj sám Andrej Babiš ako premiér bez dôvery nemá konkurenciu. Šéf hnutia ANO riadil a ešte bude riadiť krajinu bez súhlasu parlamentu 209 dní, šéf úradníckej vlády Jiří Rusnok, ktorý vládol pred štyrmi rokmi, vládol o šesť dní menej. Premiér Topolánek v rokoch 2006 a 2007 vládol menej o sedemdesiat dní.
Prichádza niečo nové?
Nejde však iba o čísla, ktoré znamenajú príslušný rekord. Neisté časy prechodných období charakterizované tým, že vláda nemôže získať väčšinu v parlamente, sú znamením, že prichádza niečo nové. Po roku 2006 prišlo k nečakanému obratu, keď sa k moci vrátila pravica a nastolila drsné pravidlá ekonomického liberalizmu.
Pádom Nečasovej vlády a neistým prechodným obdobím za úradníckej Rusnokovej vlády sa toto ťaženie liberálnych ekonómov za voľným trhom skončilo a je možné, že skončilo navždy. Vážna však bola skutočnosť, že sa po páde pravice nenašlo stabilné riešenie. Na jednej strane sa o moc hlásila ľavica, vedľa nej však nastúpili nové politické hnutia, ktoré je dodnes ťažké popísať. Doteraz sa im najčastejšie hovorí neurčitým termínom populisti.
Populisti súboj vyhrali, avšak od októbrových volieb potrebovali tri štvrtiny roka na to, aby zorganizovali nejakú vládu s nádejou na podporu v Snemovni. Ani v medziobdobí po voľbách sme sa však nedozvedeli, v čom je obsah tejto populistickej politiky a dokonca nie je jasné, či opäť nastávajú nejaké stabilné pomery.
V poryvoch politických zmien
Pokiaľ sme po roku 2006 zažili z politického pohľadu sedem relatívne stabilných rokov s jasne definovanou vládou, dnes si s takouto vyhliadkou nemôžeme byť ani zďaleka istí. Možno sa aj potom, ako Snemovňa odhlasuje dôveru druhej Babišovej vláde, ocitneme v poryvoch politických zmien, pri ktorých nebude jasné, kam nás zanesú. Kto žije podľa pravidla, že cesta je cieľ, ten môže byť spokojný, ale nesmie pritom žiadať informáciu, kam vlastne táto cesta vedie.
Napriek tomu hlasovanie o dôvere vláde v Snemovni, hlavne v prípade, keď vláda dôveru dostane, poskytuje jednu upokojujúcu informáciu. Český ústavný systém má v porovnaní so súčasnou Európou jednu zvláštnosť, dalo by sa povedať, že nedostatok. Pripúšťa totiž dlhé obdobie, kedy premiér aj celý jeho kabinet vládnu bez dôvery parlamentu, iba z poverenia prezidenta.
Je lepšie nepripomínať prípady z tridsiatych rokov minulého storočia, kedy využitie takéhoto mechanizmu viedlo k nastoleniu viac či menej brutálnych diktatúr. Súčasní protagonisti tuzemskej politickej scény síce pripúšťajú relatívne dlhú vládu bez kontroly parlamentu, napriek tomu pri všetkých snahách o zásadné zmeny v spoločnosti predpokladajú, že si napokon pre dôveru parlamentu pôjdu. Systém parlamentnej demokracie nespochybňujú.
