Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Východiskami potrebnej reformy bola jednak nevyhnutnosť pripojenia sa k trendu, využívajúcemu intenzívny spôsob hospodárskeho rastu, a trajektóriu vedecko-technickej revolúcie.
Autor TASR
Bratislava 17. augusta (TASR) - Súčasťou procesu, ktorý mal v bývalom Československu zmeniť autoritatívny komunistický režim na socializmus reflektujúci svetový vývoj a rešpektujúci právo jednotlivca, bola aj ekonomická reforma Otu Šika. "Cieľom tejto zmeny malo byť vlastne vylepšené plánované hospodárstvo, spojením plánovanej ekonomiky a niektorých princípov vlastných trhovej ekonomike,“ priblížil vedúci oddelenia najnovších dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) Miroslav Londák.
Pripomenul, že východiskami potrebnej reformy bola jednak nevyhnutnosť pripojenia sa k trendu, využívajúcemu intenzívny spôsob hospodárskeho rastu, a trajektóriu vedecko-technickej revolúcie, prostredníctvom ktorých Západ nezadržateľne predbiehal krajiny socialistického bloku, ale aj konkrétne dopady a zlyhania zle nastaveného systému centrálne plánovaného hospodárstva (napríklad to, že Československu sa chcelo orientovať na celé portfólio strojárstva, hoci na to nemalo kapacity). Bezprostredným impulzom bolo zrútenie 3. plánovanej päťročnice a pomerne dramatická hospodárska kríza na začiatku 60-tych rokov. "Preto sa pristúpilo k formovaniu vlastne už druhej reformy, tá prvá Rozsypalova, ktorá sa pripravovala od polovice 50-tych rokov, bola na začiatku 60-tych rokov odvolaná,“ ozrejmil Londák.
„To, že na začiatku 60-tych rokov bol komunistický režim oslabený nielen ekonomicky, ale aj politicky, umožnilo Šikovi a jeho tímu inšpirovať sa pri formulovaní novej reformy i západnými teóriami,“ dodal historik.
Z podstaty Šikovej reformy vyplývalo, že vedenie KSČ už nebude zasahovať do riadenia podnikovej sféry tak direktívne, ako v predchádzajúcom období. Podniky sa mali riadiť de facto samé – prostredníctvom podnikových rád, ktoré mali tvoriť zamestnanci, a tiež prostredníctvom odborníkov, manažérov, ako sa vtedy hovorilo. „Aj vlastníctvo podnikov malo prejsť v podstate do rúk zamestnancov. Podniky mali samostatne pôsobiť na trhu, neskôr i zahraničnom, mali mať možnosť navzájom kooperovať," vysvetlil Londák. „Výrazne sa mal obmedziť vplyv štátu a hlavne KSČ na riadenie priemyslu a hospodárstva. Z centra sa mali v podstate určovať len najdôležitejšie makroekomické dáta, ku ktorým sa malo smerovať,“ priblížil historik.
Hlavné tézy reformy boli pripravené na jeseň 1964, v januári nasledujúceho roka ich schválilo vedenie KSČ, do praxe ich začali implementovať už roku 1966. „Už v tom roku boli priemyselné podniky riadené menším počtom direktív,“ pripomenul Londák.
Princípy reformy, ktoré už v roku 1967 priniesli konkrétne efekty (niektoré priemyselné podniky začali bohatnúť), však narazili na odpor. „A to nielen v prípade tzv. strednej časti riadenia v systéme centrálneho hospodárstva, teda byrokratov – plánovačov, ktorí prichádzali o teplé miesta,“ poznamenáva Londák. Nový systém bol neakceptovateľný najmä pre Moskvu. "Brežnev a spol. dobre vedeli, že ak sa obmedzí riadenie hospodárstva komunistickou stranou, naruší sa celý systém riadenia spoločnosti, čo v dôsledkoch mohlo znamenať pád celého režimu ako takého. A takýto vývoj v Československu by znamenal ohrozenie komunistického režimu v rámci celého východného bloku. Aj preto nakoniec prišlo k okupácii," osvetlil Londák prístup Moskvy.
A tak v roku 1967, napriek tomu, že boli pripravené dva podstatné zákony Šikovej reformy - zákon o socialistických podnikoch a zákon o podnikových radách, Novotného vedenie KSČ reformu v podstate pozastavilo.
Londák naznačil, že celkovo je otázka možnej implementácie Šikovej reformy do praxe otázkou. "Tá reforma bola naozaj na hrane marxisticko-leninskej politickej ekonómie, resp. za ňou. Ja to vidím asi tak, že ak by nebolo prišlo k okupácii, čím ďalej tým viac by sa stupňovali požiadavky zo strany občianskej spoločnosti smerujúce až k slobodným voľbám – čo by nakoniec znamenalo koniec komunizmu v Československu,“ uviedol historik.
Augustová invázia vojsk Varšavskej zmluvy predznamenala i koniec Šikovho pôsobenia v Československu. Bol jedným z tých, ktorí okupáciu oficiálne odsúdili. Následne sa na jeseň 1968 vzdal politickej činnosti a odišiel do Švajčiarska, kde sa v ďalších rokoch venoval vedeckej činnosti v univerzitnom prostredí. Vo Švajčiarsku aj zomrel, 22. augusta 2004.
Pripomenul, že východiskami potrebnej reformy bola jednak nevyhnutnosť pripojenia sa k trendu, využívajúcemu intenzívny spôsob hospodárskeho rastu, a trajektóriu vedecko-technickej revolúcie, prostredníctvom ktorých Západ nezadržateľne predbiehal krajiny socialistického bloku, ale aj konkrétne dopady a zlyhania zle nastaveného systému centrálne plánovaného hospodárstva (napríklad to, že Československu sa chcelo orientovať na celé portfólio strojárstva, hoci na to nemalo kapacity). Bezprostredným impulzom bolo zrútenie 3. plánovanej päťročnice a pomerne dramatická hospodárska kríza na začiatku 60-tych rokov. "Preto sa pristúpilo k formovaniu vlastne už druhej reformy, tá prvá Rozsypalova, ktorá sa pripravovala od polovice 50-tych rokov, bola na začiatku 60-tych rokov odvolaná,“ ozrejmil Londák.
„To, že na začiatku 60-tych rokov bol komunistický režim oslabený nielen ekonomicky, ale aj politicky, umožnilo Šikovi a jeho tímu inšpirovať sa pri formulovaní novej reformy i západnými teóriami,“ dodal historik.
Z podstaty Šikovej reformy vyplývalo, že vedenie KSČ už nebude zasahovať do riadenia podnikovej sféry tak direktívne, ako v predchádzajúcom období. Podniky sa mali riadiť de facto samé – prostredníctvom podnikových rád, ktoré mali tvoriť zamestnanci, a tiež prostredníctvom odborníkov, manažérov, ako sa vtedy hovorilo. „Aj vlastníctvo podnikov malo prejsť v podstate do rúk zamestnancov. Podniky mali samostatne pôsobiť na trhu, neskôr i zahraničnom, mali mať možnosť navzájom kooperovať," vysvetlil Londák. „Výrazne sa mal obmedziť vplyv štátu a hlavne KSČ na riadenie priemyslu a hospodárstva. Z centra sa mali v podstate určovať len najdôležitejšie makroekomické dáta, ku ktorým sa malo smerovať,“ priblížil historik.
Hlavné tézy reformy boli pripravené na jeseň 1964, v januári nasledujúceho roka ich schválilo vedenie KSČ, do praxe ich začali implementovať už roku 1966. „Už v tom roku boli priemyselné podniky riadené menším počtom direktív,“ pripomenul Londák.
Princípy reformy, ktoré už v roku 1967 priniesli konkrétne efekty (niektoré priemyselné podniky začali bohatnúť), však narazili na odpor. „A to nielen v prípade tzv. strednej časti riadenia v systéme centrálneho hospodárstva, teda byrokratov – plánovačov, ktorí prichádzali o teplé miesta,“ poznamenáva Londák. Nový systém bol neakceptovateľný najmä pre Moskvu. "Brežnev a spol. dobre vedeli, že ak sa obmedzí riadenie hospodárstva komunistickou stranou, naruší sa celý systém riadenia spoločnosti, čo v dôsledkoch mohlo znamenať pád celého režimu ako takého. A takýto vývoj v Československu by znamenal ohrozenie komunistického režimu v rámci celého východného bloku. Aj preto nakoniec prišlo k okupácii," osvetlil Londák prístup Moskvy.
A tak v roku 1967, napriek tomu, že boli pripravené dva podstatné zákony Šikovej reformy - zákon o socialistických podnikoch a zákon o podnikových radách, Novotného vedenie KSČ reformu v podstate pozastavilo.
Londák naznačil, že celkovo je otázka možnej implementácie Šikovej reformy do praxe otázkou. "Tá reforma bola naozaj na hrane marxisticko-leninskej politickej ekonómie, resp. za ňou. Ja to vidím asi tak, že ak by nebolo prišlo k okupácii, čím ďalej tým viac by sa stupňovali požiadavky zo strany občianskej spoločnosti smerujúce až k slobodným voľbám – čo by nakoniec znamenalo koniec komunizmu v Československu,“ uviedol historik.
Augustová invázia vojsk Varšavskej zmluvy predznamenala i koniec Šikovho pôsobenia v Československu. Bol jedným z tých, ktorí okupáciu oficiálne odsúdili. Následne sa na jeseň 1968 vzdal politickej činnosti a odišiel do Švajčiarska, kde sa v ďalších rokoch venoval vedeckej činnosti v univerzitnom prostredí. Vo Švajčiarsku aj zomrel, 22. augusta 2004.
