Márius Kopscay komentuje európske verejné hlasovanie o zrušení striedania času.
Autor Márius Kopcsay
Tak nám zrušia letný čas, vytryskla na internetoch eufória, aj keď predčasná. Európska komisia je podľa slov jej šéfa Junckera naklonená zrušiť striedanie času. „Ľudia to chcú, my to urobíme,“ vyhlásil najvyšší z eurokomisárov.
Ale ešte stále ide len o návrh. Navyše verejné hlasovanie, ktoré prebiehalo počas leta a ktorého výsledky komisia vyhodnotila, nebolo záväzné. Jeho cieľom bolo iba ukázať nastavenie verejnej mienky.
Zafungovala pritom logika brexitu. Teda úspešnejšie sa mobilizovali odporcovia súčasného stavu, než zástancovia status quo, keďže 80 percent hlasujúcich bolo proti posúvaniu hodiniek. Ibaže, na druhej strane, tých hlasujúcich bolo azda percento európskej populácie. Presnejšie 4,6 milióna obyvateľov z cca 500 miliónov a z toho tri milióny hlasov prišlo z Nemecka (buď sú Nemci svedomití občania, alebo majú najviac výhrad k letnému času).
Ešte viac, než o váhe tohto počtu hlasov, možno pochybovať o ich kvalifikovanosti. Pretože väčšina ľudí zjavne hlasovala pocitovo, avšak len s minimálnou informovanosťou o základných prírodovedných a geografických faktoch. Potvrdzujú to aj facebookové argumenty typu „letný čas je zlý, lebo pri prestavovaní ručičiek sa mi na hodinách pokazila baterka“. Nuž, ponúka sa otázka, či sú odborné témy vôbec vhodné na aplikovanie priamej demokracie. Nie náhodou sa nemôže konať referendum o daniach.
K letnému času čisto faktograficky: Z historického hľadiska sa naozaj zaviedol na politickú objednávku. Prechodne počas 1. aj 2. svetovej vojny, napokon pod tlakom ropnej a energetickej krízy koncom 70. rokov. Konkrétne v našich končinách od roku 1979. Niektorí si spomenú, že sa hodinky spočiatku prestavovali v prvý aprílový víkend, po dvoch rokoch v posledný marcový. Neskôr letný čas Európska komisia natiahla až do konca októbra. A tiež sa posúvanie času ustálilo na 2. resp. 3. hodine nočnej, pretože takto ovplyvnilo v čo najmenšej možnej miere dopravu.
Dôvod, pre ktorý sa zmena času predsa len udomácnila, je skôr zvykový a civilizačný. Upozornil naň už Benjamin Franklin v roku 1784 úvahou, že by ľudia mali využívať čas efektívnejšie a mali by skôr vstávať i skôr chodiť spať. Akurát sa napokon ukázalo jednoduchšie posunúť hodinky, než ľudí.
V lete, počas letného slnovratu, keď sú najdlhšie letné dni, totiž vychádza na Slovensku slnko pred 4. ráno. Kto toto svetlo využíva? Azda len ranní vtáci.
Po zavedení letného času sa východ slnka posunul na 5. rannú hodinu, zato večer sme tým získali hodinu svetla navyše. Slnko zapadá pred 21. hodinou, denné svetlo je až do desiatej či pol jedenástej, čo mnohí vnímajú ako veľké plus.
Europoslanec József Nagy (Most-Híd) argumentoval jednoduchým výpočtom: vďaka letnému času máme takmer pol roka dni, keď slnko svieti ešte po 19. hodine. Bez letného času by ich bolo iba sto – temer o polovicu menej. A dni, kedy slnko svieti po 20. hodine, by sme u nás nezažili vôbec. O to všetko by sme stratou letného času prišli.
Ale pozor, mnohí odporcovia posúvania by možno uprednostnili, aby teda ostal po celý rok letný čas. Ibaže to by zasa znamenalo problém v zime: V najkratších dňoch by slnko vychádzalo až okolo 8:40 ráno a napríklad školáci by cestovali do školy za tmy.
Je veľmi nepravdepodobné, že si odporcovia striedania času, toto všetko uvedomujú. Jeho zástancovia, ako sa im posmešne ale výstižne hovorí „posúvači“ resp. „posunovači“, zasa majú tendenciu podceňovať fakt, že zmeny biorytmu niektorí ľudia znášajú naozaj zle a trpia pre ne stresom i fyzickými ťažkosťami.
Hoci laik asi nedokáže posúdiť, ako sa dajú tieto straty vyčísliť práve na 131 miliárd eur, čo je suma, ktorou argumentovala europoslankyňa Anna Záborská (KDH), pochopiteľne aj v tejto otázke striktne konzervatívna. (A to sa do tohto astronomického čísla istotne nenarátali pokazené baterky, na ktoré sa sťažujú ľudia po facebookoch...)
Odbornosť debaty narúša tiež veľmi nesprávne užívanie pojmu „zimný čas“. Dokonca bol tento zavádzajúci termín uvedený aj v dotazníku Európskej komisie.
Nuž, euroúradníci si mohli zistiť, že zimný čas je v skutočnosti opak letného. Teda hodinky sa neposúvajú o hodinu dopredu ako pri letnom čase, lež o hodinu dozadu. V niektorých štátoch túto zvláštnosť majú. Skúšala sa aj v povojnovom Československu od 1. decembra 1946 do 23. februára 1947. Ale s neveľkým úspechom. Veď si predstavte, že sa vám začne okolo tretej poobede zmrákať!
Teda mali by sa výhradne používať termíny Stredoeurópsky čas a Stredoeurópsky letný čas.
Slovensko (ako aj bratia Česi a celá stredná Európa) má pritom výhodu, že sa nachádza relatívne v centre stredoeurópskeho časového pásma. Teda „dohodnutý“ konvenčný čas zodpovedá plus mínus tomu astronomickému.
Znamená to, že napríklad polovica dňa – poludnie – u nás naozaj pripadá cca na 12., resp. v letnom čase na 13. hodinu. Teda, laicky povedané, dopoludnie a odpoludnie sú rovnako dlhé. Napríklad v Bratislave vychádza 31. augusta slnko o 6:05 SELČ a zapadá o 19:37 SELČ, teda najvyššie je na oblohe o 12:51 SELČ.
Ale v Madride, ktorý má excentrickú polohu, vychádza dnes slnko o 7:39 SELČ a zapadá o 20:50 SELČ, teda polovica dňa tu nastáva až o 14:15 SELČ. Španielsko i Francúzsko ležia už de facto v tom istom časovom pásme ako Briti, no dobrovoľne si posunuli hodinky o celú hodinu vpred, teda zaviedli celoročný letný čas, aby sa zjednotili so zvyškom Európy. A popri tom si s tým zvyškom Európy zaviedli aj extra letný čas od marca do októbra, teda – ako vidno aj z údaja o madridskom poludní – sú v nesúlade so slnkom cca o dve hodiny.
S témou striedania času súvisí nielen zemepisná dĺžka krajiny, ale aj zemepisná šírka. Čím viac od rovníku na sever (pravdaže aj na juh), tým sú väčšie rozdiely medzi dĺžkou dňa v zime a v lete, čoho extrémnym prejavom sú polročné dni a noci na póloch.
Naopak, čím bližšie k rovníku, tým sú rozdiely v dĺžke dňa počas roka menšie a otázka letného času tu stráca význam. Na Slovensku má najdlhší deň vyše 16 hodín (od východu po západ slnka), najkratší cca 8 hodín a 20 minút. Rozdiel je teda 7 hodín a 40 minút. Na juhu Španielska je diferencia medzi najkratším a najdlhším dňom iba 5-hodinová.
Vidíme, že aj na malom kúsku sveta, akým je Európa, panuje v otázke času obrovská rozmanitosť a na druhej strane samozrejme praktická potreba byť čo najjednotnejší. Znamená to vysoký tlak na prijatie kompromisu. A znamená to aj istotu, že riešenie, s ktorým budú spokojní všetci, neexistuje. Riešenie, s ktorým má byť spokojné percento Európanov, potom už tobôž nie je riešením.
Navyše je hlasovanie „o čase“ nepríjemným precedensom, keď sa k slovu dostali viac emócie než rozum a poznanie. S trochou nadsázky – možno sa takto pootvorili dvierka k predstave, že sa raz bude hlasovať o tom, či klimatická zmena je, alebo nie je. (A môžeme sa staviť, väčšina hlasujúcich by povedala, že nie!) A čo takto hlasovať aj o chemtrails? Téma letného času by nemala ani náhodou živiť čas temnoty, alebo presnejšie tmárstva, ktoré nás v posledných rokoch začína strašiť.
A ešte politický dôsledok – striktní odporcovia letného času teraz vložili do Európskej únie posledné zvyšky očakávaní. Ak sa náhodou nakoniec nenaplnia, presnejšie, ak sa nesplní vôľa jedného percenta Európanov, opäť sa tým posilní mýtus diktátu Bruselu. A možno viac, než len o jedno percento. Väčšiu pascu si na seba Európska komisia ani nemohla vymyslieť.
Ale ešte stále ide len o návrh. Navyše verejné hlasovanie, ktoré prebiehalo počas leta a ktorého výsledky komisia vyhodnotila, nebolo záväzné. Jeho cieľom bolo iba ukázať nastavenie verejnej mienky.
Zafungovala pritom logika brexitu. Teda úspešnejšie sa mobilizovali odporcovia súčasného stavu, než zástancovia status quo, keďže 80 percent hlasujúcich bolo proti posúvaniu hodiniek. Ibaže, na druhej strane, tých hlasujúcich bolo azda percento európskej populácie. Presnejšie 4,6 milióna obyvateľov z cca 500 miliónov a z toho tri milióny hlasov prišlo z Nemecka (buď sú Nemci svedomití občania, alebo majú najviac výhrad k letnému času).
Ešte viac, než o váhe tohto počtu hlasov, možno pochybovať o ich kvalifikovanosti. Pretože väčšina ľudí zjavne hlasovala pocitovo, avšak len s minimálnou informovanosťou o základných prírodovedných a geografických faktoch. Potvrdzujú to aj facebookové argumenty typu „letný čas je zlý, lebo pri prestavovaní ručičiek sa mi na hodinách pokazila baterka“. Nuž, ponúka sa otázka, či sú odborné témy vôbec vhodné na aplikovanie priamej demokracie. Nie náhodou sa nemôže konať referendum o daniach.
Až pol roka s večerným slnkom
K letnému času čisto faktograficky: Z historického hľadiska sa naozaj zaviedol na politickú objednávku. Prechodne počas 1. aj 2. svetovej vojny, napokon pod tlakom ropnej a energetickej krízy koncom 70. rokov. Konkrétne v našich končinách od roku 1979. Niektorí si spomenú, že sa hodinky spočiatku prestavovali v prvý aprílový víkend, po dvoch rokoch v posledný marcový. Neskôr letný čas Európska komisia natiahla až do konca októbra. A tiež sa posúvanie času ustálilo na 2. resp. 3. hodine nočnej, pretože takto ovplyvnilo v čo najmenšej možnej miere dopravu.
Dôvod, pre ktorý sa zmena času predsa len udomácnila, je skôr zvykový a civilizačný. Upozornil naň už Benjamin Franklin v roku 1784 úvahou, že by ľudia mali využívať čas efektívnejšie a mali by skôr vstávať i skôr chodiť spať. Akurát sa napokon ukázalo jednoduchšie posunúť hodinky, než ľudí.
V lete, počas letného slnovratu, keď sú najdlhšie letné dni, totiž vychádza na Slovensku slnko pred 4. ráno. Kto toto svetlo využíva? Azda len ranní vtáci.
Po zavedení letného času sa východ slnka posunul na 5. rannú hodinu, zato večer sme tým získali hodinu svetla navyše. Slnko zapadá pred 21. hodinou, denné svetlo je až do desiatej či pol jedenástej, čo mnohí vnímajú ako veľké plus.
Europoslanec József Nagy (Most-Híd) argumentoval jednoduchým výpočtom: vďaka letnému času máme takmer pol roka dni, keď slnko svieti ešte po 19. hodine. Bez letného času by ich bolo iba sto – temer o polovicu menej. A dni, kedy slnko svieti po 20. hodine, by sme u nás nezažili vôbec. O to všetko by sme stratou letného času prišli.
Ale pozor, mnohí odporcovia posúvania by možno uprednostnili, aby teda ostal po celý rok letný čas. Ibaže to by zasa znamenalo problém v zime: V najkratších dňoch by slnko vychádzalo až okolo 8:40 ráno a napríklad školáci by cestovali do školy za tmy.
Zimný a stredoeurópsky čas nie sú to isté
Je veľmi nepravdepodobné, že si odporcovia striedania času, toto všetko uvedomujú. Jeho zástancovia, ako sa im posmešne ale výstižne hovorí „posúvači“ resp. „posunovači“, zasa majú tendenciu podceňovať fakt, že zmeny biorytmu niektorí ľudia znášajú naozaj zle a trpia pre ne stresom i fyzickými ťažkosťami.
Hoci laik asi nedokáže posúdiť, ako sa dajú tieto straty vyčísliť práve na 131 miliárd eur, čo je suma, ktorou argumentovala europoslankyňa Anna Záborská (KDH), pochopiteľne aj v tejto otázke striktne konzervatívna. (A to sa do tohto astronomického čísla istotne nenarátali pokazené baterky, na ktoré sa sťažujú ľudia po facebookoch...)
Odbornosť debaty narúša tiež veľmi nesprávne užívanie pojmu „zimný čas“. Dokonca bol tento zavádzajúci termín uvedený aj v dotazníku Európskej komisie.
Nuž, euroúradníci si mohli zistiť, že zimný čas je v skutočnosti opak letného. Teda hodinky sa neposúvajú o hodinu dopredu ako pri letnom čase, lež o hodinu dozadu. V niektorých štátoch túto zvláštnosť majú. Skúšala sa aj v povojnovom Československu od 1. decembra 1946 do 23. februára 1947. Ale s neveľkým úspechom. Veď si predstavte, že sa vám začne okolo tretej poobede zmrákať!
Teda mali by sa výhradne používať termíny Stredoeurópsky čas a Stredoeurópsky letný čas.
Dvojnásobný letný čas
Slovensko (ako aj bratia Česi a celá stredná Európa) má pritom výhodu, že sa nachádza relatívne v centre stredoeurópskeho časového pásma. Teda „dohodnutý“ konvenčný čas zodpovedá plus mínus tomu astronomickému.
Znamená to, že napríklad polovica dňa – poludnie – u nás naozaj pripadá cca na 12., resp. v letnom čase na 13. hodinu. Teda, laicky povedané, dopoludnie a odpoludnie sú rovnako dlhé. Napríklad v Bratislave vychádza 31. augusta slnko o 6:05 SELČ a zapadá o 19:37 SELČ, teda najvyššie je na oblohe o 12:51 SELČ.
Ale v Madride, ktorý má excentrickú polohu, vychádza dnes slnko o 7:39 SELČ a zapadá o 20:50 SELČ, teda polovica dňa tu nastáva až o 14:15 SELČ. Španielsko i Francúzsko ležia už de facto v tom istom časovom pásme ako Briti, no dobrovoľne si posunuli hodinky o celú hodinu vpred, teda zaviedli celoročný letný čas, aby sa zjednotili so zvyškom Európy. A popri tom si s tým zvyškom Európy zaviedli aj extra letný čas od marca do októbra, teda – ako vidno aj z údaja o madridskom poludní – sú v nesúlade so slnkom cca o dve hodiny.
S témou striedania času súvisí nielen zemepisná dĺžka krajiny, ale aj zemepisná šírka. Čím viac od rovníku na sever (pravdaže aj na juh), tým sú väčšie rozdiely medzi dĺžkou dňa v zime a v lete, čoho extrémnym prejavom sú polročné dni a noci na póloch.
Naopak, čím bližšie k rovníku, tým sú rozdiely v dĺžke dňa počas roka menšie a otázka letného času tu stráca význam. Na Slovensku má najdlhší deň vyše 16 hodín (od východu po západ slnka), najkratší cca 8 hodín a 20 minút. Rozdiel je teda 7 hodín a 40 minút. Na juhu Španielska je diferencia medzi najkratším a najdlhším dňom iba 5-hodinová.
Európska komisia v pasci
Vidíme, že aj na malom kúsku sveta, akým je Európa, panuje v otázke času obrovská rozmanitosť a na druhej strane samozrejme praktická potreba byť čo najjednotnejší. Znamená to vysoký tlak na prijatie kompromisu. A znamená to aj istotu, že riešenie, s ktorým budú spokojní všetci, neexistuje. Riešenie, s ktorým má byť spokojné percento Európanov, potom už tobôž nie je riešením.
Navyše je hlasovanie „o čase“ nepríjemným precedensom, keď sa k slovu dostali viac emócie než rozum a poznanie. S trochou nadsázky – možno sa takto pootvorili dvierka k predstave, že sa raz bude hlasovať o tom, či klimatická zmena je, alebo nie je. (A môžeme sa staviť, väčšina hlasujúcich by povedala, že nie!) A čo takto hlasovať aj o chemtrails? Téma letného času by nemala ani náhodou živiť čas temnoty, alebo presnejšie tmárstva, ktoré nás v posledných rokoch začína strašiť.
A ešte politický dôsledok – striktní odporcovia letného času teraz vložili do Európskej únie posledné zvyšky očakávaní. Ak sa náhodou nakoniec nenaplnia, presnejšie, ak sa nesplní vôľa jedného percenta Európanov, opäť sa tým posilní mýtus diktátu Bruselu. A možno viac, než len o jedno percento. Väčšiu pascu si na seba Európska komisia ani nemohla vymyslieť.