Poznáte to mnohí z vás – betónové odliatky levov, strážiace zvyčajne na stĺpikoch bráničky vchod do príbytku, krikľavé farby na fasáde, viditeľné aj z vesmíru, okrúhle a trojuholníkové lacné poľské plastové okná tam, kde by ich nečakal ani ten najväčší zúfalec, či nadstavby a prístavby akéhokoľvek druhu – to všetko sú veci, ktoré ohyzdia nejedno mesto, či dedinku nášho malebného Slovenska.
Častokrát je jediným kritériom cena, či snaha byť iní, než všetci susedia okolo vás. Žiaľ, autori tohto zvrhlého vkusu sú väčšinou v tom nevinne. Pretože s vkusom – to nie je také jednoduché. Je to cit vypestovaný pre krásu, závislý hlavne od mentálnej úrovne človeka, jeho estetického cítenia, individuálneho nadania, etického vzdelania a – a to je najväčší kameň úrazu – od samotnej výchovy a spôsobu života. Získať zmysel pre estetiku, či krásu teda nie je jednoduché, a aj preto sa cibrí počas celého života. A čo je najväčší kameň úrazu – vkus závisí aj od všeobecnej kultúry a kultúrnosti krajiny, v ktorej ten – ktorý jedinec žije.
Kým v susednom Poľsku mali Fryderyka Chopina, v Čechách Antonína Dvořáka, či Bedřicha Smetanu, v Rakúsku Wolfganga Amadeusa Mozarta, či Johanna Straussa a v Nemecku Johanna Sebastiana Bacha, Wilhelma Richarda Wagnera, či Ludwiga van Beethovena, náš vkus a národná hrdosť boli cibrené jediným slovenským a dodnes uctievaným, ideologicky nezávadným národným hrdinom - zbojníkom Jurajom Jánošíkom z Terchovej. A tak sa nemôžeme čudovať, že sa u nás nielenže – v duchu národnej tradície - stále zbíja a kradne (viacerí skeptickí heraldici hovoria, že by sme mali mať v erbe na dvojkríži sediacu aspoň jednu straku...), ale že aj vkus a estetické cítenie nahrádza gýč.
A kde inde by mal byť gýč - nevkus oblečený vo fajnovom kabáte – viditeľný, ako na mieste, okolo ktorého denne prechádzajú nielen húfy našincov, ale aj stovky nič netušiacich zahraničných turistov. Tak je tomu napr. v Liptovskej Osade, rázovitej podhorskej liptovskej dedinke - na trase z Donovál do Ružomberka...
Tu na vás na konci dediny striehne farebne strakatá a najmä schátralo vyzerajúca typická liptovská „Coca-Cola Jánošíkova koliba Coca-Cola“. To skutočné estetické peklo sa nachádza oproti nej - cez cestu!
GorilaFoto: Peter Škorňa
Práve tu robia betónové, sadrové, či iné odliatky páru slonov afrických a čistými bielymi klami - v ich životnej veľkosti - spoločnosť drevenému Betlehemu s odliatkami sôch ovce domácej, malej ťavy jednohrbej, troch kráľov, kľačiacej Márii, Ježiškovi Nazaretskému a jeho nevlastnému otcovi – bradatému tesárovi Jozefovi. V ich tesnej blízkosti sa na vás vyškierajú betónoví škandinávski elfovia, betónový psík, žabka, lev a orlica. Pár metrov opodiaľ sa na vás usmieva obézny Santa Claus, ponad plot sa pozerá parohatý jeleň v životnej veľkosti, nad ktorým sa hojdá obrovská gorila - visiaca na lane z konára brezy. A aby toho nebolo málo – môžete si v stánku kúpiť nejakú tú ovčiu kožu, či prútený košík - privezené z Poľska, či v čase Vianoc pestrofarebné svietiace umelohmotné snehuliaky a stromčeky – importované k nám pravdepodobne z Číny...
SnehuliakyFoto: Peter Škorňa
Nie je to tak dávno, ako sa náš premiér vyjadril, že zahraničným turistom u nás máme čo ponúknuť. Dokonca sa nechal uniesť a uviedol, že: „Slovensko by tak mohlo byť ako európsky Dubaj, no v menšom vydaní. Keď sa mu totiž začala míňať ropa, preorientoval sa práve na cestovný ruch...“
ZajacFoto: Peter Škorňa
Pokiaľ sme v úvode konštatovali, čo je vkus, tak po vzhliadnutí tohto stredoslovenského estetického pekla vieme, čo je to národná kultúrna zadubenosť. Gýč a malosť. A to sa až tak svetu ponúkať neoplatí.
Pretože je len ťažko predstaviteľné, že by si akýkoľvek zahraničný návštevník a turista potreboval ako spomienku na návštevu civilizovanej, kultúrnej a najmä hrdej krajiny strednej Európy, bojazlivo schúlenej v lone Karpatského oblúka, so sebou domov odniesť obrovský odliatok páru slonov afrických, jeleňa, gorilu africkú, orla amerického, či zajaca v nadživotnej veľkosti...
