Prečítajte si rozhovor s fotografkou, cestovateľkou a novinárkou Lenkou Řezníčkovou.
Autor Teraz.sk
Bratislava 18.marec (Teraz.sk) – Na pultoch sa práve objavila jej pútavá knižka Dvere (Slovenský spisovateľ). Odhaľuje príbehy o hľadaní seba samého aj na tých najtajnejších miestach našej planéty. Lenka Řežníčková o sebe hovorí, že je pútnik, ktorého kroky je momentálne ťažké zastaviť. ,,Keď som pokojná, vyrovnaná, mám dostatok energie a nemusím oddychovať. Môžem ísť ďalej. A to je to, čo pútnik potrebuje“, uviedla pre Teraz.sk Lenka Řezníčková.
Zem sa v podstate zúžila na malý krehký balónik, ktorý môže každú chvíľu prasknúť. No vy v ňom i s ním prežívate nevšedné okamihy. Každý cestovateľ svoje ciele plánuje. Ako je to u vás?
Skôr by som sa prirovnala k tomu balóniku, ktorý rád lieta a nerozmýšľa nad tým, že raz môže prasknúť. Na to, aby mohol balónik lietať, musí byť naplnený héliom a jeho množstvo rozhoduje, kam až doletí. Ten môj má veľa paliva a navyše sa rád necháva unášať vetrom. Nikdy nevie, kam ho odfúkne. Svoje cesty si veľakrát začnem plánovať až od okamihu, keď vzlietnem.
Je ešte niečo čo sa dá na našej planéte utajiť? Ako napríklad tajný ostrov Kanehunamoku? Ako ste sa o ňom dozvedeli? Kto vám k nemu otvoril dvere?
Príbeh je spojený s mojou prvou cestou na Havaj, kde som mala to šťastie a stretla istého vzácneho človeka - kahuna /šamana/. On bol ten, kto mi otvoril dvere do sveta nepoznaného, tajuplného v ktorom je možné dosiahnuť všetko, čo chcem. Tie dvere však mali na miesto kľučky jeden malý háčik. A síce, že tomu všetkému, musím nepochybne veriť. Preto je moja odpoveď - áno, samozrejme. Existuje veľa takýchto vecí a podobných miest ako tento ostrov. Neverili by ste, koľko len tajomstiev, nosíme ukrytých sami v sebe.
Príbeh o Robinsonovi pozná vari každý, no vy ste objavili za vašimi dverami Robinsonov 21. storočia. Ako si ich máme predstaviť? Kto vlastne sú? Kde a za akých okolností ste sa s nimi zoznámili?
Vysvetliť, ako som sa s mojimi tahitskými priateľmi zoznámila, by bolo asi na dlhšie rozprávanie. No isté je, že určité veci aj ľudí, som si do svojho života sama pritiahla. Bola som naladená na rovnakú frekvenciu ako oni. Moji Robinsoni však rozhodne nie sú žiadni stroskotanci, ako by možno niekto očakával. Aj keď žena o ktorej píšem, bola kedysi letuška a precestovala celý svet, lietadlo sa s ňou do oceánu nezrútilo. Vyzerajú ako normálni ľudia, nosia šaty, sú zdraví, veselí, priateľskí, múdri a vzdelaní. Len pôsobia oveľa pokojnejšie a šťastnejšie ako väčšina z nás. Možno preto, že bývajú v raji. V určitej etape svojho života sa rozhodli žiť na najopustenejších atoloch sveta v Tichom oceáne, ďaleko od všetkých ľudí. Som vďačná, že som aj ja mohla stráviť určitý čas na ich lodi a objaviť kúsok pre mňa tak vzdialeného, no zároveň blízkeho sveta. V ich spoločnosti som prežila jedny z najkrajších chvíľ môjho života. Nikdy nezabudnem na to vzácne ticho, ktoré sa mi už nikde inde nepodarilo nájsť.
Mimochodom dvere – tá zvláštna hranica, pre mnohých všedná, pre vás určite nie. Už ste sa na vašich cestách niekedy ,,vymkla“, alebo ste dlho hľadali kľúč?
Na svete je toľko dverí, že sa nedajú zrátať. Existuje preto vysoká pravdepodobnosť, že ak sa predo mnou nejaké dvere zabuchnú, otvoria sa iné. Veľakrát je jednoduchšie nájsť nové dvere, ako dlho hľadať stratený kľúč. Z môjho nevšedného pohľadu na dvere, to beriem skôr ako výzvu. Veď za každými dverami, môže byť ukrytý ďalší príbeh. Tak prečo ho neobjaviť.
Kto sú vaši vrátnici tých dverí na cestách?
Existuje len jeden vrátnik. Volá sa odvaha. Vždy mi podá univerzálny kľúč, ktorým väčšinou odomknem všetky dvere – je ním úsmev.
Sama o sebe hovoríte, že ste pútnik, ktorého kroky je momentálne ťažké zastaviť. No aj pútnici potrebujú oddych a pokoj. Alebo sa mýlim? Ako ten pokoj dokážete v sebe navodiť? Cestuje s vami?
Ak človek necíti pokoj, nedokáže oddychovať. Môžem ležať tri týždne pod palmou, ale pokiaľ moja hlava neprestane pracovať, budem stále unavená. Keď som pokojná, vyrovnaná, mám dostatok energie a nemusím oddychovať. Môžem ísť ďalej. A to je to, čo pútnik potrebuje. Kľud na duši, ktorý s ním verne a neúnavne putuje. Na svojich cestách sa vždy snažím nájsť rovnováhu. Ak narazím na smútok, vydám sa hľadať radosť.
Fotografovanie je to, čo vás obohacuje rovnako ako samotné cestovanie a spoznávanie nášho pestrého sveta. Kedy ste prvý raz začali na svet hľadieť cez túto optiku?
Mala som asi šesť rokov, keď som bola s rodičmi na dovolenke pri mora. Vtedy som si nasadila potápačské okuliare, potajomky zobrala náš zánovný fotoaparát značky Olympus a ponorila sa s ním pod hladinu. Chcela som všetkým ukázať, aké farebné ryby okolo mňa plávajú. Ešte dlho som nechápala, prečo nemôžem fotiť aj pod vodou.
Jeden múdry španielsky rybár povedal istej vašej hrdinke, že on by chcel byť rybou, ktorú o chvíľu chytí. Už sa vám niekedy stalo, že ste vďaka materiálnemu dostatku stratili pocit vnútornej slobody a išli ho niekam znova hľadať?
Priznám sa, že v tejto kombinácií asi nie. Skôr sa to stalo vďaka materiálnemu nedostatku, ktorý ma určitým spôsobom obmedzil a nedovolil mi splniť si všetky sny. Pocit vnútornej slobody nachádzam na cestách, vtedy sa cítim ako ryba, ktorú rybár hodí späť do vody.
Dokážete v ľuďoch, o ktorých píšete, ktorých fotíte, s ktorými sa stretávate, objavovať aj seba samú?
Je to zvláštne, ale častejšie v nich objavujem práve to, čo mi chýba. Čo som možno kedysi mala, ale na čo som už zabudla. Ako by som sa pozrela na seba do zrkadla a uvidela tu dávno stratenú krásu. Stretávam veľa obyčajných ľudí, ktorí žijú v úplnej chudobe, no aj napriek tomu sa usmievajú a vyžaruje z nich neskutočne pozitívna energia. Vtedy mi pripomenú, že to je presne to, čo v skutočnosti živí aj moju dušu. Prirodzená radosť z toho, že žijem.
Čo konkrétne ste vďaka nim o sebe zistili? To doposiaľ o vás a pre vás nepoznané?
Na moje prekvapenie asi to, že dokážem byť kýmkoľvek, kým sa rozhodnem byť - kuchárka, cestovateľka, učiteľka, fotografka, upratovačka, morská panna, pútnička, spisovateľka… /smiech/
Vo vašich príbehoch je veľa krehkej a peknej životnej filozofie. Aká je tá vaša životná filozofia?
Myslím si, že moja životná filozofia, sa ešte stále formuje. Neviem, či je to nejaká chyba v programe, ale ja sa z nej veľmi teším. Znamená to, že sa ešte stále mením a mení sa aj všetko okolo mňa, vrátanie môjho pohľadu na svet, ktorý je momentálne veľmi optimistický. Skutočne verím, že všetko je možné, že zázraky padajú z neba a úsmev je kľúč, ktorý odomyká dvere.
Filozoficky sa nachádzam asi niekde v tejto rovine: Nech sa vydáš na akúkoľvek cestu, vždy s tebou pôjdu aj tvoje pochybnosti. Pamätaj si, že sú ako kusy dreva, ktoré nosíš na svojom chrbte. Je len na tebe, či si ich budeš hádzať pod nohy, aby si sa presviedčal, že cesta, na ktorú si sa vybral, je plná prekážok, alebo si ich nebudeš všímať. Nikdy nedopusť, aby ti pochybnosti zabránili splniť si sen.
Zem sa v podstate zúžila na malý krehký balónik, ktorý môže každú chvíľu prasknúť. No vy v ňom i s ním prežívate nevšedné okamihy. Každý cestovateľ svoje ciele plánuje. Ako je to u vás?
Skôr by som sa prirovnala k tomu balóniku, ktorý rád lieta a nerozmýšľa nad tým, že raz môže prasknúť. Na to, aby mohol balónik lietať, musí byť naplnený héliom a jeho množstvo rozhoduje, kam až doletí. Ten môj má veľa paliva a navyše sa rád necháva unášať vetrom. Nikdy nevie, kam ho odfúkne. Svoje cesty si veľakrát začnem plánovať až od okamihu, keď vzlietnem.
Je ešte niečo čo sa dá na našej planéte utajiť? Ako napríklad tajný ostrov Kanehunamoku? Ako ste sa o ňom dozvedeli? Kto vám k nemu otvoril dvere?
Príbeh je spojený s mojou prvou cestou na Havaj, kde som mala to šťastie a stretla istého vzácneho človeka - kahuna /šamana/. On bol ten, kto mi otvoril dvere do sveta nepoznaného, tajuplného v ktorom je možné dosiahnuť všetko, čo chcem. Tie dvere však mali na miesto kľučky jeden malý háčik. A síce, že tomu všetkému, musím nepochybne veriť. Preto je moja odpoveď - áno, samozrejme. Existuje veľa takýchto vecí a podobných miest ako tento ostrov. Neverili by ste, koľko len tajomstiev, nosíme ukrytých sami v sebe.
Príbeh o Robinsonovi pozná vari každý, no vy ste objavili za vašimi dverami Robinsonov 21. storočia. Ako si ich máme predstaviť? Kto vlastne sú? Kde a za akých okolností ste sa s nimi zoznámili?
Vysvetliť, ako som sa s mojimi tahitskými priateľmi zoznámila, by bolo asi na dlhšie rozprávanie. No isté je, že určité veci aj ľudí, som si do svojho života sama pritiahla. Bola som naladená na rovnakú frekvenciu ako oni. Moji Robinsoni však rozhodne nie sú žiadni stroskotanci, ako by možno niekto očakával. Aj keď žena o ktorej píšem, bola kedysi letuška a precestovala celý svet, lietadlo sa s ňou do oceánu nezrútilo. Vyzerajú ako normálni ľudia, nosia šaty, sú zdraví, veselí, priateľskí, múdri a vzdelaní. Len pôsobia oveľa pokojnejšie a šťastnejšie ako väčšina z nás. Možno preto, že bývajú v raji. V určitej etape svojho života sa rozhodli žiť na najopustenejších atoloch sveta v Tichom oceáne, ďaleko od všetkých ľudí. Som vďačná, že som aj ja mohla stráviť určitý čas na ich lodi a objaviť kúsok pre mňa tak vzdialeného, no zároveň blízkeho sveta. V ich spoločnosti som prežila jedny z najkrajších chvíľ môjho života. Nikdy nezabudnem na to vzácne ticho, ktoré sa mi už nikde inde nepodarilo nájsť.
Mimochodom dvere – tá zvláštna hranica, pre mnohých všedná, pre vás určite nie. Už ste sa na vašich cestách niekedy ,,vymkla“, alebo ste dlho hľadali kľúč?
Na svete je toľko dverí, že sa nedajú zrátať. Existuje preto vysoká pravdepodobnosť, že ak sa predo mnou nejaké dvere zabuchnú, otvoria sa iné. Veľakrát je jednoduchšie nájsť nové dvere, ako dlho hľadať stratený kľúč. Z môjho nevšedného pohľadu na dvere, to beriem skôr ako výzvu. Veď za každými dverami, môže byť ukrytý ďalší príbeh. Tak prečo ho neobjaviť.
Kto sú vaši vrátnici tých dverí na cestách?
Existuje len jeden vrátnik. Volá sa odvaha. Vždy mi podá univerzálny kľúč, ktorým väčšinou odomknem všetky dvere – je ním úsmev.
Sama o sebe hovoríte, že ste pútnik, ktorého kroky je momentálne ťažké zastaviť. No aj pútnici potrebujú oddych a pokoj. Alebo sa mýlim? Ako ten pokoj dokážete v sebe navodiť? Cestuje s vami?
Ak človek necíti pokoj, nedokáže oddychovať. Môžem ležať tri týždne pod palmou, ale pokiaľ moja hlava neprestane pracovať, budem stále unavená. Keď som pokojná, vyrovnaná, mám dostatok energie a nemusím oddychovať. Môžem ísť ďalej. A to je to, čo pútnik potrebuje. Kľud na duši, ktorý s ním verne a neúnavne putuje. Na svojich cestách sa vždy snažím nájsť rovnováhu. Ak narazím na smútok, vydám sa hľadať radosť.
Fotografovanie je to, čo vás obohacuje rovnako ako samotné cestovanie a spoznávanie nášho pestrého sveta. Kedy ste prvý raz začali na svet hľadieť cez túto optiku?
Mala som asi šesť rokov, keď som bola s rodičmi na dovolenke pri mora. Vtedy som si nasadila potápačské okuliare, potajomky zobrala náš zánovný fotoaparát značky Olympus a ponorila sa s ním pod hladinu. Chcela som všetkým ukázať, aké farebné ryby okolo mňa plávajú. Ešte dlho som nechápala, prečo nemôžem fotiť aj pod vodou.
Jeden múdry španielsky rybár povedal istej vašej hrdinke, že on by chcel byť rybou, ktorú o chvíľu chytí. Už sa vám niekedy stalo, že ste vďaka materiálnemu dostatku stratili pocit vnútornej slobody a išli ho niekam znova hľadať?
Priznám sa, že v tejto kombinácií asi nie. Skôr sa to stalo vďaka materiálnemu nedostatku, ktorý ma určitým spôsobom obmedzil a nedovolil mi splniť si všetky sny. Pocit vnútornej slobody nachádzam na cestách, vtedy sa cítim ako ryba, ktorú rybár hodí späť do vody.
Dokážete v ľuďoch, o ktorých píšete, ktorých fotíte, s ktorými sa stretávate, objavovať aj seba samú?
Je to zvláštne, ale častejšie v nich objavujem práve to, čo mi chýba. Čo som možno kedysi mala, ale na čo som už zabudla. Ako by som sa pozrela na seba do zrkadla a uvidela tu dávno stratenú krásu. Stretávam veľa obyčajných ľudí, ktorí žijú v úplnej chudobe, no aj napriek tomu sa usmievajú a vyžaruje z nich neskutočne pozitívna energia. Vtedy mi pripomenú, že to je presne to, čo v skutočnosti živí aj moju dušu. Prirodzená radosť z toho, že žijem.
Čo konkrétne ste vďaka nim o sebe zistili? To doposiaľ o vás a pre vás nepoznané?
Na moje prekvapenie asi to, že dokážem byť kýmkoľvek, kým sa rozhodnem byť - kuchárka, cestovateľka, učiteľka, fotografka, upratovačka, morská panna, pútnička, spisovateľka… /smiech/
Vo vašich príbehoch je veľa krehkej a peknej životnej filozofie. Aká je tá vaša životná filozofia?
Myslím si, že moja životná filozofia, sa ešte stále formuje. Neviem, či je to nejaká chyba v programe, ale ja sa z nej veľmi teším. Znamená to, že sa ešte stále mením a mení sa aj všetko okolo mňa, vrátanie môjho pohľadu na svet, ktorý je momentálne veľmi optimistický. Skutočne verím, že všetko je možné, že zázraky padajú z neba a úsmev je kľúč, ktorý odomyká dvere.
Filozoficky sa nachádzam asi niekde v tejto rovine: Nech sa vydáš na akúkoľvek cestu, vždy s tebou pôjdu aj tvoje pochybnosti. Pamätaj si, že sú ako kusy dreva, ktoré nosíš na svojom chrbte. Je len na tebe, či si ich budeš hádzať pod nohy, aby si sa presviedčal, že cesta, na ktorú si sa vybral, je plná prekážok, alebo si ich nebudeš všímať. Nikdy nedopusť, aby ti pochybnosti zabránili splniť si sen.