Bratislava 17. septembra (TASR) - V roku 2014 Matica slovenská v Martine vydala zborník "Cestopisné denníky štúrovcov". Zborník zostavil Rastislav Molda. V krátkom úvodnom slove napísal: „Knihu pokladáme za voľné pokračovanie publikácie Z cestovných denníkov štúrovcov, ktorú v roku 2009 pripravil Michal Eliáš a publikoval v nej osem cestopisných diel.“

Zostavovateľ do tohto „voľného pokračovania“ zaradil celkove 14 cestopisných reportáží štúrovcov, napísaných v 30. a 40. rokoch 19. storočia. V záverečnej štúdii Cestopis a cestovanie štúrovcov píše, že „cestovanie štúrovcov bolo programovou a organizovanou činnosťou“. Na jej začiatku stál Ľudovít Štúr. On ich naprogramoval, či už priamo alebo prostredníctvom publicistických vystúpení, aby si zaznamenávali, čo uvidia a čo ich zaujme pri cestách po slovanských krajinách a v slovenských regiónoch zvlášť.

Zostavovateľ zaradil do zborníka aj dva Štúrove cestopisy. Tým prvým a rozsahom druhým najväčším cestopisom, po Hurbanovej "Ceste Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách", je Štúrova "Cesta do Lužíc" (vykonaná z jari 1839), ktorú publikoval Časopis Českého musea v Prahe v roku 1839 vo svojom 13. ročníku. Druhým Štúrovým cestopisom v zborníku je "Cesta po Považí", publikovaný v českom časopise Květy v roku 1840.

Štúrova cestopisná reportáž, mladícky a razantne napísaná "Cesta do Lužíc", mu priniesla prvé veľké uznanie v pražských intelektuálnych kruhoch. Stalo sa tak najmä pre jeho jednoznačne prezentovanú slovanskú ideovú orientáciu. To mu však nebránilo byť kritickým aj do vlastných radov. Zanechal nám napríklad aj takýto odkaz: „V chráme zhromaždení ľudia boli obyvatelia z okolitých dedín a budyšínskeho predmestia, lebo, žiaľbohu, vnútrajšok mesta zaujali už cudzinci. Tak sa to s nami Slovanmi stáva, že od cezpoľných bývame z našich hlavných miest vytláčaní nielen v tých krajoch, kde je cudzina blízka a kde sa už veľmi rozmohla, ale aj v číro slovanských. Príklady sú jasné. Uvediem napríklad na Slovensku len Trnavu a Bystricu, na Morave Brno, v Poľsku Krakov atď. Vyznať musíme, že sa to našou vinou stáva. (...) Najhlavnejšia príčina toho je, že predtým málo alebo vôbec sme nedbali o priemysel a obchod, ale skôr, vyhýbajúc sa každému podnikaniu, ponechávali sme to cudzincom, radujúcim sa z takej koristi.“

V reportáži "Cesta po Považí" Ľudovít Štúr opísal svoje dojmy počas putovania z Bratislavy cez Trnavu a Nové Mesto nad Váhom do Trenčína, keď sa vracal z Halle. Pritom sa zastavil aj v Maduniciach u básnika Jána Hollého a zanechal nám takúto básnikovu charakteristiku: „Ako vždy, aj teraz ma veľmi dojala obrovská a pritom nádherná postava jeho, na ktorej všetko prezrádza muža neobyčajného. Belasé a veľké oči jeho upreté na človeka prenikajú dušu ohnivými bleskami, ukazujúc bystrosť ducha a živú obrazotvornosť. Milá tvár a šedivé vlasy dodávajú 56-ročnému starcovi zvláštny pôvab, ktorým okúzľuje dívajúceho sa naň. Pamäť jeho je veľká, obrazotvornosť, ako som už povedal, veľmi živá a nezdá sa, že by vekom vyhasínala. Rozpráva o najrozličnejších veciach s veľkou obratnosťou, pri svojom mládenectve sa rád bavieva a miesta, ktoré kedysi navštevoval, opisuje s najmenšími podrobnosťami. V rozpravách o živote slovenskom, z akéhokoľvek hľadiska, má najväčšiu záľubu.“

V tomto cestopise Štúr po prvý raz v nelyrickom žánri použil pre severozápadnú časť Uhorska názov Tatransko. Urobil tak v súvislosti s kráľom Matejom Korvínom, ktorý sa svojim poddaným v slovenských krajoch prihováral aj v písomnostiach slovakizovanou češtinou. Nakoniec, mal za ženu dcéru kráľa Poděbrada, „príjemnú Češku so zvláštnym menom Kunhuta“.