Trebišov 10. augusta (TASR) - Viete si predstaviť, že 31 rokov putujete po svete a zažívate rôzne nástrahy, prežívate extrémne teploty a pojmy televízia či internet sú pre vás takmer cudzie? Vedeli by ste putovať po svete s veľkou dávkou odvahy a žiť život, ktorý je pre mnohých z nás nepredstaviteľný? Ak si myslíte, že nikto taký neexistuje, tak sa mýlite.



Dvojica Marianne a Werner žijú už 31 rokov takýmto životom. Putujú z jednej krajiny do druhej bez toho, aby využívali akékoľvek moderné prostriedky. Pomáhajú im traja oslovia, dvaja verní psy a obrovská dávka odvahy. Moje prvé stretnutie s touto zaujímavou dvojicou sa udialo iba nedávno. Keď som sa dozvedela, že v našej malej dedinke prenocuje táto nevšedná dvojica, neváhala som a opýtala som sa ich, či niečo nepotrebujú a takisto aj na to, odkedy a ako vlastne žijú.

Marianne a Werner precestovali vyše 40 krajín, na cestách sú 31 rokov, hovoria anglicky, nemecky, Werner aj francúzsky. Dorozumieť sa s nimi po anglicky nebol veľký problém. 50-ročná Marianne a 54-ročný Werner rozhodne nie sú bežní ľudia. Optimizmus a obrovské odhodlanie v ich srdciach vo mne vyvolali pocit, že moje problémy sú úplne maličkost. Ak človek chce, dokáže prekonať sám seba. "Klimatické podmienky sú náročné. My sme putovali po Rusku keď boli mimoriadne mínusové teploty - a prežili sme aj veľké horúčavy. Často pod holým nebom" - opisuje svoj život Marianne. Na otázku kde vo svete sú najmilší ľudia Marianne odpovedala: V Rumunsku, Maďarsku, a v Poľsku ku nám boli veľmi milí. Niektoré rozvinutejšie krajiny sú však iné. Tam nie je veľa nápomocných ľudí".

Foto: Nikoleta Puškárová/TASR

Marianne a Werner sa usadili pod veľkým stromom neďaleko našej obce Malé Raškovce a rozhodli sa tam prenocovať. Našlo sa veľa ľudí, ktorí im priniesli jedlo, čistú vodu, nakŕmili ich zvieratá, či im ponúkli oblečenie alebo zopár drobných. Život pod holým nebom je pre nich už 31 rokov zvykom. Ak si však myslíte, že sú nešťastní alebo ustarostení, mýlite sa. Počas rozhovoru som z oboch cítila obrovský optimizmus a nadšenie. Na otázku či sú takto šťastní sa Marianne usmiala. "Áno. Aj my máme zlé dni, ale riadime sa tým, že ak dnes prš,í zajtra určite zasvieti slnko a nastane lepší deň".Zaujímavé stretnutie vo mne zanechalo obrovský dojem. Okrem toho, že som mala možnosť precvičiť si angličtinu v praxi, mohla som im pomôcť a na chvíľu sa vžiť do ich života. Na otázku, či ich môžem odfotografovať a napísať o nich článok, reagovali veľmi pozitívne. „Pred doma týždňami sme vraj boli v televízii“ vraví Marianne. Marianne je veľmi vtipná a silná žena. Jej manžel má problémy s nohou a chodí ťažko. "Asfalt. Roky chodenia po asfalte mi mierne zničili kĺby. Bolia ma aj kolená" - ukazuje na boľavú nohu Werner. Jeho noha by si však vyžadovala lekársku starostlivosť. No na otázku, či by sa nechceli predsa len vrátiť domov, alebo začať iný život, odpovedali jasne. "Nie. To by nám možno trvalo ďalších 30 rokov kým by sme sa vrátili späť. Už by som mala 80" smeje sa Marianne.

Život, ktorý žije táto nezvyčajná dvojica rozhodne nie je jednoduchý, no ich pohľad naň je veľmi pozitívny. Keď som im ponúkla peniaze na cestu, jednoznačne odmietli. "Nie, ďakujeme. Nepotrebujeme. Máme jedlo a nejaké drobné, to nám stačí", povedal Werner.

V dnešnej dobe, keď sa všetci ponáhľame za každodennými povinnosťami, našimi vzťahmi, osobnými či pracovnými problémami, bolo veľmi poučné porozprávať sa s nimi. V priebehu niekoľkých minút som si ich obľúbila. Musím priznať, že v jednej veci im môžeme všetci závidieť. Večný optimizmus a úsmev na ich tvárach, ktorý sa nevytráca. Marianne a chorý Werner, ktorý prežíva bolesti s nohou, však každý deň bojujú so životom a prijímajú ho taký, aký je. "Ja som ešte nemal zlý deň" usmieva sa Werner.

Počas rozhovoru som pochopila, že aj napriek veku sú vo vnútri títo ľudia mladí a plní odhodlania. Nad tým, čo bude zajtra, nepremýšľajú. Každý deň je pre nich prekvapením. Každému dňu dajú šancu, aby im priniesol niečo nové, niečo pekné.

Nikoleta Puškárová, Stredná odborná škola Trebišov