Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Kultúrna verejnosť ho vníma predovšetkým ako výrazného predstaviteľa surrealizmu, ktorý našiel svoj umelecký výraz v básnickej tvorbe a v početných cykloch koláží.
Autor TASR
Bystré/Bratislava 26. júla (TASR) - Básnik, publicista, redaktor, prekladateľ, dramaturg, výtvarník, scenárista a známy slovenský surrealista Albert Marenčin sa dnes dožíva 95 rokov.
Kultúrna verejnosť ho vníma predovšetkým ako výrazného predstaviteľa surrealizmu, ktorý našiel svoj umelecký výraz v básnickej tvorbe, v početných cykloch koláží, ako aj v množstve prekladov surrealistických textov do slovenčiny.
Albert Marenčin sa narodil 26. júla 1922 v obci Bystré. V rokoch 1941–1945 študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity (dnes Univerzita Komenského) v Bratislave, v rokoch 1945–1947 na parížskej Sorbonne vo Francúzsku a zároveň v rokoch 1946-1947 na parížskej filmovej škole (L'Institut des hautes études cinématographiques – IDHEC).
Od roku 1945 bol najprv krátko redaktorom Spravodajskej agentúry Slovenska, v rokoch 1945–1948 zahraničným spravodajcom denníka Národná obroda a súčasne redaktorom a hlásateľom vysielania Francúzskeho rozhlasu pre Československú republiku (ČSR) a redaktorom týždenníka Parallele v Paríži. Od novembra 1948 pôsobil ako zamestnanec československej Vládnej delegácie na Valnom zhromaždení OSN. Pracoval tiež v sekretariáte ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa.
Ako dramaturg a scenárista v Československom štátnom filme pôsobil Albert Marenčin v rokoch 1949 až 1972. Dramaturgicky sa podieľal na 40 hraných filmoch, z ktorých viaceré predstavujú vrcholné diela slovenskej kinematografie (Pieseň o sivom holubovi, Prerušená pieseň), ako aj na významných koprodukčných dielach. Vo funkcii hlavného dramaturga filmového štúdia Koliba v 60. rokoch 20. storočia významne prispel k rozvoju slovenskej filmovej tvorby.
V období tzv. normalizácie musel odísť zo slovenského filmu a do odchodu do dôchodku v roku 1988 pracoval v Slovenskej národnej galérii (SNG). Mal zákaz publikovať a preto svoje nové práce publikoval v samizdate a v zahraničí. Knižne jeho diela začali na Slovensku vychádzať až po roku 1989. Po roku 1990 sa vrátil ako pedagóg na Filmovú a televíznu fakultu Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Znova začali vychádzať jeho preklady z francúzskej literatúry a pokračoval aj vo svojej výtvarnej práci a výstavnej činnosti, najmä v rámci surrealistickej skupiny.
Literárne činný bol Albert Marenčin už počas vysokoškolských štúdií, vtedy napísal svoje prvé rozhlasové hry a román. Písal prózu, poéziu, scenáre aj rozhlasové hry. Svojou tvorbou sa zaradil medzi pokračovateľov surrealistického hnutia. Je autorom viacerých próz s tematikou druhej svetovej vojny. Podstatná časť jeho esejistických a spomienkových textov, ktoré vychádzali v rôznych samizdatových vydaniach v bývalom Československu a Francúzsku, vyšla knižne až v roku 1996 pod názvom Nikdy a Návraty na Muráň.
Začiatkom 21. storočia vyšla Marenčinovi jeho nová prozaická tvorba, príkladom ktorej je poviedka Pražský chodec roku 2003, venovaná pamiatke Guillauma Apollinaira, "objaviteľa modernej krásy". Je to pôvabná snová poviedka o nočnom stretnutí s Večným židom v uliciach českej Prahy, ktorej slovenská a francúzska verzia sa stretla s priaznivým ohlasom. Písal aj filmové scenáre podľa literárnych predlôh (Zemianska česť, Prerušená pieseň, Polnočná omša, Barnabáš Kos). Ako výtvarník sa venoval tvorbe koláží a pozornosť upriamil aj na výtvarnú históriu.
Slovenskú kultúru významne obohacuje jeho prekladateľské dielo z avantgardnej francúzskej literatúry a pozoruhodné literárne svedectvá o významných osobnostiach francúzskej kultúry. Prekladal knihy významných autorov Jeana Cocteaua, Alfreda Jarryho, Alberta Camusa, Paula Valéryho, Benjamina Péreta či André Bretona. Časopisecky publikoval preklady francúzskych básnikov a prozaikov Guillaume Apollinairea, Louisa Aragona, Roberta Desnosa, Paula Éluarda, Tristana Tzaru a mnohých ďalších autorov, najmä z okruhu surrealistického hnutia.
Za preklad knihy Alfreda Jarryho Kráľ Ubu udelili Albertovi Marenčinovi Rad Veľkého Bachora (L'Ordre de la Grande Gidouille). Okrem toho je laureátom francúzskych štátnych vyznamenaní Rytiersky rad za umenie a literatúru a Rytiersky rad za zásluhy.
Na Slovensku Marenčinovo umenie ocenili v roku 2002 udelením štátneho vyznamenania Pribinov kríž I. triedy. Tešiť sa môže aj z ocenenia Bratislavská čučoriedka, ktorú získal v roku 2006. Cenu predsedu Národnej rady (NR) SR za rozvoj kultúry a humanitného vzdelania si prevzal v roku 2009 a cenou Slnko v sieti ho ocenili v roku 2010.
Pri príležitosti 95. narodenín Alberta Marenčina si dramaturga a scenáristu uctil tohtoročný medzinárodný festival filmových klubov Febiofest. Ako poctu premietol Marenčinovi film režiséra Stanislava Barabáša Pieseň o sivom holubovi (1961), ku ktorému napísal scenár. Albert Marenčin si na festivale osobne prevzal Výročnú cenu Asociácie slovenských filmových klubov (ASFK) za prínos slovenskej kinematografii a klubovému hnutiu.
Kultúrna verejnosť ho vníma predovšetkým ako výrazného predstaviteľa surrealizmu, ktorý našiel svoj umelecký výraz v básnickej tvorbe, v početných cykloch koláží, ako aj v množstve prekladov surrealistických textov do slovenčiny.
Albert Marenčin sa narodil 26. júla 1922 v obci Bystré. V rokoch 1941–1945 študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity (dnes Univerzita Komenského) v Bratislave, v rokoch 1945–1947 na parížskej Sorbonne vo Francúzsku a zároveň v rokoch 1946-1947 na parížskej filmovej škole (L'Institut des hautes études cinématographiques – IDHEC).
Od roku 1945 bol najprv krátko redaktorom Spravodajskej agentúry Slovenska, v rokoch 1945–1948 zahraničným spravodajcom denníka Národná obroda a súčasne redaktorom a hlásateľom vysielania Francúzskeho rozhlasu pre Československú republiku (ČSR) a redaktorom týždenníka Parallele v Paríži. Od novembra 1948 pôsobil ako zamestnanec československej Vládnej delegácie na Valnom zhromaždení OSN. Pracoval tiež v sekretariáte ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa.
Ako dramaturg a scenárista v Československom štátnom filme pôsobil Albert Marenčin v rokoch 1949 až 1972. Dramaturgicky sa podieľal na 40 hraných filmoch, z ktorých viaceré predstavujú vrcholné diela slovenskej kinematografie (Pieseň o sivom holubovi, Prerušená pieseň), ako aj na významných koprodukčných dielach. Vo funkcii hlavného dramaturga filmového štúdia Koliba v 60. rokoch 20. storočia významne prispel k rozvoju slovenskej filmovej tvorby.
V období tzv. normalizácie musel odísť zo slovenského filmu a do odchodu do dôchodku v roku 1988 pracoval v Slovenskej národnej galérii (SNG). Mal zákaz publikovať a preto svoje nové práce publikoval v samizdate a v zahraničí. Knižne jeho diela začali na Slovensku vychádzať až po roku 1989. Po roku 1990 sa vrátil ako pedagóg na Filmovú a televíznu fakultu Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Znova začali vychádzať jeho preklady z francúzskej literatúry a pokračoval aj vo svojej výtvarnej práci a výstavnej činnosti, najmä v rámci surrealistickej skupiny.
Literárne činný bol Albert Marenčin už počas vysokoškolských štúdií, vtedy napísal svoje prvé rozhlasové hry a román. Písal prózu, poéziu, scenáre aj rozhlasové hry. Svojou tvorbou sa zaradil medzi pokračovateľov surrealistického hnutia. Je autorom viacerých próz s tematikou druhej svetovej vojny. Podstatná časť jeho esejistických a spomienkových textov, ktoré vychádzali v rôznych samizdatových vydaniach v bývalom Československu a Francúzsku, vyšla knižne až v roku 1996 pod názvom Nikdy a Návraty na Muráň.
Začiatkom 21. storočia vyšla Marenčinovi jeho nová prozaická tvorba, príkladom ktorej je poviedka Pražský chodec roku 2003, venovaná pamiatke Guillauma Apollinaira, "objaviteľa modernej krásy". Je to pôvabná snová poviedka o nočnom stretnutí s Večným židom v uliciach českej Prahy, ktorej slovenská a francúzska verzia sa stretla s priaznivým ohlasom. Písal aj filmové scenáre podľa literárnych predlôh (Zemianska česť, Prerušená pieseň, Polnočná omša, Barnabáš Kos). Ako výtvarník sa venoval tvorbe koláží a pozornosť upriamil aj na výtvarnú históriu.
Slovenskú kultúru významne obohacuje jeho prekladateľské dielo z avantgardnej francúzskej literatúry a pozoruhodné literárne svedectvá o významných osobnostiach francúzskej kultúry. Prekladal knihy významných autorov Jeana Cocteaua, Alfreda Jarryho, Alberta Camusa, Paula Valéryho, Benjamina Péreta či André Bretona. Časopisecky publikoval preklady francúzskych básnikov a prozaikov Guillaume Apollinairea, Louisa Aragona, Roberta Desnosa, Paula Éluarda, Tristana Tzaru a mnohých ďalších autorov, najmä z okruhu surrealistického hnutia.
Za preklad knihy Alfreda Jarryho Kráľ Ubu udelili Albertovi Marenčinovi Rad Veľkého Bachora (L'Ordre de la Grande Gidouille). Okrem toho je laureátom francúzskych štátnych vyznamenaní Rytiersky rad za umenie a literatúru a Rytiersky rad za zásluhy.
Na Slovensku Marenčinovo umenie ocenili v roku 2002 udelením štátneho vyznamenania Pribinov kríž I. triedy. Tešiť sa môže aj z ocenenia Bratislavská čučoriedka, ktorú získal v roku 2006. Cenu predsedu Národnej rady (NR) SR za rozvoj kultúry a humanitného vzdelania si prevzal v roku 2009 a cenou Slnko v sieti ho ocenili v roku 2010.
Pri príležitosti 95. narodenín Alberta Marenčina si dramaturga a scenáristu uctil tohtoročný medzinárodný festival filmových klubov Febiofest. Ako poctu premietol Marenčinovi film režiséra Stanislava Barabáša Pieseň o sivom holubovi (1961), ku ktorému napísal scenár. Albert Marenčin si na festivale osobne prevzal Výročnú cenu Asociácie slovenských filmových klubov (ASFK) za prínos slovenskej kinematografii a klubovému hnutiu.
