Geniálny vojvodca, reformátor francúzskeho práva a ambiciózny politik, ktorý zmenil tvár Európy v 19. storočí, zomrel pred 195 rokmi v exile na ostrove Sv. Heleny.
Ajaccio/Bratislava 5. mája (TASR) – Vo štvrtok 5. mája uplynie 195 rokov od úmrtia francúzskeho armádneho generála, politického vodcu a cisára Napoleona Bonaparteho, ktorý sa zaradil medzi najvýznamnejšie a najkontroverznejšie postavy európskej i svetovej histórie.
Slávny malý – veľký muž začal svoju vojenskú kariéru krátko po vypuknutí Veľkej francúzskej revolúcie (1789-1799). Ako cisár Napoleon I. stál na čele Francúzska v rokoch 1804 až 1815. Popri jeho chýrnych vojenských úspechoch dosahuje veľký význam Bonaparteho reorganizácia štátnej správy po francúzskej revolúcii. Najdôležitejšou kodifikáciou sa stal jeho občiansky zákonník - Code civil, o ktorom sám Napoleon povedal, že má väčšiu a trvanlivejšiu hodnotu ako 40 jeho vyhraných bitiek.
Francúzsky generál, prvý konzul a francúzsky cisár Napoleon BonaparteFoto: TASR/AP
Napoleon Bonaparte sa narodil 15. augusta 1769 v meste Ajaccio na ostrove Korzika. Prišiel na svet ako druhé z ôsmich detí v rodine strednej šľachtickej vrstvy. Vzdelanie nadobudol na vojenskej akadémii v Brienne-le-Château a neskôr na elitnej škole École Militaire vo francúzskom Paríži. Počas štúdií údajne vynikal v matematike, mal obdivuhodný odhad, kombinačné schopnosti a výbornú pamäť. V roku 1785 nastúpil do služieb francúzskej armády ako nadporučík delostrelectva a keďže sa mimoriadne osvedčil, v roku 1793 získal hodnosť brigádneho generála. Zakrátko mladému Bonapartemu zverili velenie nad mestskými plukmi, potom ho vymenovali do čela francúzskej armády bojujúcej s Rakúšanmi v Taliansku. Víťazné talianske ťaženie, teda porážka Rakúska a uzatvorenie mieru, bolo prvou ukážkou Napoleonovej vojnovej geniality, jeho politických schopností a citu pre propagandu, ale tiež jeho krutosti a bezohľadnosti. Do Francúzska sa vrátil s veľkými poctami a jeho vplyv začal prudko stúpať. V roku 1798 podnikol výpravu do Egypta s úmyslom zabezpečiť prítomnosť Francúzska na Strednom východe. Napriek tomu, že ťaženie v Afrike nebolo úspešné, Napoleonovi Bonapartemu pridalo na popularite.
Milovníci histórie v dobových vojenských uniformách sa účastnia historickej rekonštrukcie bitky pri Slavkove z roku 1805. Bitku proti spojeneckým vojskám Rakúšanov a Rusov napokon vyhral Napoleon, ktorý ju až do konca svojho života považoval za svoje najväčšie víťazstvo.Nazýva sa aj bitkou troch cisárov - francúzskeho Napoleona I. Bonaparta, rakúskeho Františka I. a ruského cára Alexandra I.Foto: TASR/AP
Po návrate do vlasti ambiciózny veliteľ využil svoju moc a v roku 1799 prevzal vládu v krajine. Vytvoril nový vládny systém – konzulát, na čele s troma konzulmi. Samotný Bonaparte sa stal prvým konzulom, vo svojich rukách sústredil exekutívnu aj legislatívnu moc a to z neho spravilo najmocnejšiu osobu vo Francúzsku. Jeho revolučné plány zahŕňali centralizovanie vlády, založenie francúzskej národnej banky a tzv. konkordát z roku 1801, ktorý viedol k obnove pôsobnosti katolíckej cirkvi vo Francúzsku. V roku 1802 Bonaparteho sláva ešte vzrástla, keď v Amiens uzatvoril mier s Britániou. V roku 1804 vstúpil do platnosti jeho občiansky zákonník Code civil, v ktorom boli potvrdené výdobytky francúzskej revolúcie ako rovnosť pred zákonom, sloboda jednotlivca, sloboda vlastníctva, sloboda práce a mnohé iné. V rovnakom roku sa Napoleon Bonaparte sám korunoval za francúzskeho cisára a vytvoril tak novú dedičnú monarchiu. Členov svojej rodiny menoval za správcov dobytých území. V roku 1805 Britské námorníctvo zasadilo Francúzsku tvrdý úder v bitke pri Trafalgare, následkom ktorého Napoleon I. opustil myšlienku dobiť Britániu a zameral sa predovšetkým na Rakúsky a Ruský front. Oba porazil v slávnej bitke troch cisárov pri Slavkove (1805), v ktorej stáli proti sebe francúzsky cisár Napoleon Bonaparte a ruský cár Alexander I. spolu s rímskonemeckým cisárom Františkom I. Do roku 1812 bol Bonaparte na vrchole svojej moci, pri nohách mu ležala takmer celá Európa. Začiatkom konca francúzskeho cisára bol jeho vpád do Ruska, ktoré chcel potrestať za porušovanie kontinentálnej blokády vylučujúcej Britániu z európskeho obchodu. Napoleon Bonaparte vtrhol do Ruska s vyše polmiliónovou armádou, ruskí generáli však pred presilou obratne ustupovali a vťahovali Francúzov čoraz hlbšie do chladnej neznámej krajiny. Nasledovali krvavé bitky pri Borodine a pri rieke Berezina, po ktorých z Bonaparteho legendárnej armády zasiahnutej tiež krutou zimou a hladom ostalo iba niekoľko tisíc vojakov. Po bitke národov pri Lipsku v októbri 1813 bolo Francúzsko definitívne porazené. V apríli 1814 bol Napoleon I. nútený abdikovať a následne bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Elba.
Návštevník si pozerá kópiu Napoleonovho závetu v aukčnom dome v Paríži.Foto: TASR/AP
Začiatkom marca 1815 však z exilu ušiel a s menším vojskom bez jediného výstrelu obsadil Paríž. Jeho druhú, 100 dní trvajúci vládu, ukončila slávna bitka pri Waterloo (1815). Napoleon Bonaparte následne deportovali na ostrov Svätej Heleny, kde 5. mája 1821 zomrel.
