Prečítajte si rozhovor s riaditeľom Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku MUDr. Pavlom Černákom, PhD.
Autor Juraj Soviar
Bratislava 25. februára (Teraz.sk) - V začiatkoch mojej praxe psychiatria vyzerala inak ako teraz. Nemali sme také účinné a spoľahlivé metódy liečby a postavenie pacienta bolo tiež iné ako dnes. Psychiatria rozhodne nebola téma, ktorou by sa médiá intenzívne zaoberali. Skrátka chýbala v tomto smere edukácia spoločnosti. Bolo to veľké tabu. Ak dnes niekto trpí nejakou psychickou poruchou a vidí, že jeho blízky či kolega sa úspešne lieči, pôsobí to pre neho ako pozitívny príklad. Uviedol pre Teraz.sk riaditeľ Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku Pavel Černák.
Vo vašej aktuálnej knihe Správa o stave duše hovoríte, že: „Keby sme všetkých posielali k terapeutom, budovali by sme ideálny svet. A to je pasca“. V čom presne tá pasca tkvie?
Spomínaná pasca spočíva v tom, že by sa ľudia stali závislí od psychoterapie a stratili by možnosť regulovať si obranné mechanizmy, vlastné ego. Jednotlivec by bol totiž pod vplyvom psychoterapie zdravší, optimistickejší, lepšie by dokázal uchopiť realitu. No ako hovorím, bol by to vplyv psychoterapie. Ja si myslím, že pokiaľ jedinec nemá vážnejšie psychické problémy, tak to treba nechať na tie prirodzené zdravé mechanizmy, ktoré má väčšina ľudí. Ideálny svet nie je cieľom, ale je to nejaká vízia a v podstate je to cesta k nemu.
Do akej miery je teda človek schopný starať sa o seba v tomto smere sám? Kde končia vlastne jeho schopnosti a možnosti čeliť bežným výkyvom?
Samozrejme, je to individuálne. Na jednej strane poznáme príklady, kedy človek dokáže aj sám prekonať vážnu duševnú krízu a na druhej stoja tí, ktorí možno v dôsledku vrodenej dispozície a horšej tolerancie na záťaž majú dispozíciu k zvýšenej zraniteľnosti a k hlbokým krízam. Je pozitívne, že ľudia už tak neskrývajú svoje utrpenie a vyhľadávajú odbornú pomoc. Dotýka sa to aj tých, ktorí žili v presvedčení, že im sa to nemôže stať. Nikto nie je imúnny voči týmto moderným civilizačným chorobám, ktoré najčastejšie prebiehajú pod obrazom úzkostnej alebo depresívnej poruchy.
Hovoríte, že hranica normy a šialenstva je vo všeobecnosti veľmi úzka. Klasickým príkladom sú z dejín mnohí géniovia, ktorí ľudstvu odovzdali zo seba maximum, pohli svetom v pozitívnom zmysle, no trpeli duševnými poruchami. Je rozdiel medzi šialenstvom génia a šialenstvom bežného človeka?
Neviem, či budem schopný na túto otázku vyčerpávajúco odpovedať. Šialenstvo je taký ľudový, expresívny ba až pejoratívny výraz pre vážnu odchýlku od normy. Postihnutý trpí hrubými psychopatologickými príznakmi ako sú halucinácie, bludy, dezorganizované správanie. Je to skrátka niečo nápadné, čo si všimne aj laik a čo rozhodne patrí do našej odbornej starostlivosti. Šialenstvo génia je v podstate to isté. Až na to, že jeho genialita v určitom smere môže byť tým šialenstvom obohatená ale i zmazaná. Hranica je v týchto prípadoch veľmi tenká. Zoberme si schizofréniu, ktorá je príkladom vážnej a neraz chronicky prebiehajúcej duševnej poruchy. Je to šialenstvo v takom metaforickom význame. Niekedy to tvorbu obohatí a vzniknú geniálne diela, ako to vidíme napríklad u maliarov. No niekedy toto ochorenie svojou podstatou privedie aj génia k zmene osobnosti, plochosti emócií a k strate tvorivosti. Človek rokmi vyprahne ako keď vypustíte vzduch z plášťa bicykla.
Pred chvíľou ste spomínali, že sa na vašu odbornú pomoc čoraz častejšie obracajú aj tí, ktorí boli presvedčení o tom, že im sa to nemôže stať. Čo týchto ľudí šokuje viac – samotná príčina stavu, alebo fakt, že sa do neho dostali a museli vás vyhľadať?
Skutočná príčina je samotnému človeku neraz skrytá a nájdeme ju až v priebehu terapie. Pacientovi však musí zapadnúť do celostnej mozaiky, vtedy je to účinné, terapeutické. Pravdou je i to, že silní jedinci ťažšie prijímajú, že ich na životnej ceste zastavila akási duševná porucha. Pre mnohých je to porážka, poníženie. Ale je to ten tlak utrpenia, ktorý ich zasiahne a privedie k odborníkovi a potom – psychiatria už nie je také veľké tabu. V začiatkoch mojej praxe psychiatria vyzerala inak ako teraz. Nemali sme také účinné a spoľahlivé metódy liečby a postavenie pacienta bolo tiež iné ako dnes. Psychiatria rozhodne nebola téma, ktorou by sa médiá intenzívne zaoberali. Skrátka chýbala v tomto smere edukácia spoločnosti. Ak dnes niekto trpí určitou psychickou poruchou a vidí, že jeho blízky, či kolega sa úspešne lieči, pôsobí to pre neho ako pozitívny príklad. Ľudia sa skrátka psychiatrie neboja tak ako kedysi. A v tomto smere nielen ja, ale i veľa mojich kolegov robíme všetko pre to, aby sme tento odbor verejnosti priblížili, popularizovali ho.
Štatistiky?
Dnes sa na Slovensku v psychiatrických ambulanciách lieči pomaly pol milióna ľudí, ktorí sa takto dostanú do štatistiky, podotýkam anonymne. Vieme však, že je to iba špica ľadovca, lebo v skutočnosti je výskyt depresií, úzkostných a psychosomatických porúch oveľa vyšší. Ľudia čakajú a veria, že psychické ťažkosti prekonajú, alebo volia samoliečbu. Najčastejšie si pomáhajú alkoholom ale i tabletkami na potlačenie úzkosti a napätia, ktoré užívajú či nadužívajú svojvoľne, antidepresíva nevynímajúc. Takto si vyrobia ďalší problém – závislosť. Ale ten počet ambulantne liečených presvedčivo hovorí, že ľudia sú už uvedomelejší, menej sa obávajú stigmatizácie a viac dôverujú psychiatrii. Súčasná civilizácia je duševnými poruchami veľmi zamorená.
Hlavné príčiny?
Je to komplexný jav. Osobnostná dispozícia, stresové faktory, ale i charakter spoločnosti v ktorej žijeme. Ľudia, ktorí sa dostanú do zovretia depresie či úzkostného stavu, väčšinou netrpia nedostatkom materiálneho. Vyspelý svet, a v ňom je najviac týchto porúch, je preplnený nadbytkom všetkého, len duchovného nie, toho je málo. Európska únia je vynikajúci vynález, ale je príliš materialisticky orientovaná a chýba jej duchovná vízia.
V odbore psychiatria pôsobíte už 40 rokov. Spomínali ste vývoj liečebných metód i liekov u nás. Ktoré z období vašej praxe považujete za najviac progresívne?
Boli to práve deväťdesiate roky minulého storočia, kedy sa v našom geopolitickom priestore otvorili hranice. V tom čase už prebiehal veľmi intenzívny výskum činnosti ľudského mozgu. Veď on je matériou, v ktorej sa odohrávajú procesy, ktoré subjektívne cítime a uvedomujeme si ako vlastné ja, náš priestor, miesto v realite, prežívanie, konanie. Výskum mozgu mal aj pragmatický efekt, priniesol totiž nové molekuly liekov, ktoré sa ukázali ako veľmi prospešné. Dokonca až tak, že sa niektoré z nich začali zneužívať. Niektoré antidepresíva sa preto stali novodobou drogou. Ľudia si nimi zabezpečovali poľahky chemické šťastie. A to je ďalšia pasca.
Po spomínaných politicko-ekonomických zmenách sa ľudia u nás ocitli pod veľkým tlakom vonkajších okolností. Ako to z vášho pohľadu psychiatra ovplyvnilo jednotlivca?
Obraz spoločnosti sa za ostatných 30 rokov zásadne zmenil. Pozitívne v tom zmysle, že máme slobodu názorovú, slobodu konania a slobodu sebarealizácie. Vidno to na ľuďoch aj na obraze miest a krajiny. Človek sa sám môže do veľkej miery rozhodnúť ako chce žiť. So zmenami prišli aj príležitosti najmä na osobný vývoj a kariérny rast. Na druhej strane je dosť negatívnych zmien, ktoré intenzívne vnímame a frustrujú nás, lebo sa cítime bezmocní na ich nápravu. Vo všeobecnosti vládne veľká povrchnosť, skratkovitosť, manipulatívnosť, arogancia moci, klamanie a trebárs zmena hierarchie hodnôt, lebo príkladov je viac ako dosť. Už dávnejšie ma to viedlo k myšlienke, že patologické sa stáva normou. Spoločnosť najmä prostredníctvom médií implantuje do ľudí obraz šťastného človeka a šťastného života. Ak si zapnete televízor, vidíte najkrajšie tváre, najšikovnejších ľudí. Mnohí tomu podliehajú a podľa toho si vytvárajú obraz seba samých ako večne mladých, úspešných. No a tento obraz je krehký a zraniteľný. Neraz sa vytvára už v ranom detstve ako kompenzácia nedostatočného ocenenia, alebo naopak prílišného chválenia. Dnešných mladých ľudí vychováva generácia, ktorá bola sama zasiahnutá spomínanými spoločenskými zmenami. Takže na konci toho všetkého je skutočnosť, že psychiatri a psychoterapeuti majú veľa pacientov, ktorých utrpenie vyplýva z disharmonického štrukturovania osobnosti a nastavenia vlastného sebaobrazu.
V pozitívnom zmysle ste aj vďaka spomínaným zmenám mohli čerpať z poznatkov liečebných modelov v západnom svete. Čím konkrétne obohatili liečebné metódy u nás?
U nás bol model liečby postavený na jednoduchej schéme: pacient – ambulantná starostlivosť – ústavná starostlivosť. Dôležitá zložka - psychiatrické stacionáre - boli u nás raritou. Tiež u nás absentovala komunitná starostlivosť. Pacient v nej má vytvorené podmienky, aby mohol čo najdlhšie a najkomfortnejšie zostať vo svojom prirodzenom prostredí, vo svojej komunite. Ak u nás pacient nemal napríklad možnosť pracovať v chránenej dielni, pretože inak prácu nemal možnosť získať, bol jednoducho stratený. Pretože aj v takýchto prípadoch dáva práca zmysel života. Nečinnosť danú chorobu iba posilňuje a dušu pacienta rozkladá.
Na základe týchto poznatkov sme urobili reformu psychiatrie. Vznikli nové ambulancie, stacionáre, znížil sa počet psychiatrických postelí približne o tisíc a čiastočne sa zvýšil komfort. Pacient je viac zapájaný do aktivít, ktoré vedú k jeho uzdraveniu. Zďaleka sme ale ešte nedosiahli cieľ.
Takže viac vsádzate na klinickú skúsenosť?
Naši pacienti na základe týchto poznatkov mali zabezpečenú tú najmodernejšiu liečbu, čo trvá samozrejme doteraz. Viac sme vsádzali a vsádzame na klinickú skúsenosť, ktorá je nenahraditeľná a nemôžu ju zastúpiť ani najlepšie analýzy účinnosti psychofarmák. Naši psychiatri sú empatickí a majú svojich pacientov radi. To je naša najväčšia devíza.
Jednotlivca teda vnímate a beriete ako celok?
Presne tak – je to ten biopsychosociálny prístup k človeku v zdraví a chorobe, ktorý sme zvolili. A všade sme ho prezentovali ako náš model a postup.
Napätie prameniace zo psychických výkyvov nám odchádza aj cez takzvané psychosomatické kanály. Čo sú to vlastne psychosomatické kanály?
Psychosomatické kanály – to je metafora, pretože som nechcel aj nesmel veľmi skĺznuť k odborným výrazom. Potláčané emócie, najmä tie negatívne (hnev, frustrácia, zlosť, agresivita...) pracujú a podieľajú sa na patofyziologickom reťazci vývoja nejakej telesnej choroby, ktorá má svoje funkčné štádiá. Objavia sa príznaky ako napríklad zvýšené grganie, búšenie srdca, časté hnačky alebo svrbenie kože. Pacient má síce výsledky vyšetrení v norme a javí sa ako zdravý, ale jeho subjektívny pocit je psychosomatický diskomfort. Vývoj tohto stavu záleží na tom, ktorý orgán má predilekčné postavenie, čiže ktorý je najzraniteľnejší, najviac citlivý na stres. Dá sa to niekedy zistiť napríklad z toho, kde v tele človek ako dieťa obvykle pociťoval trému. Keď bol vyvolaný k tabuli, mal v bruchu kŕče alebo sa mu rozbúšilo srdce? K tomu pristupujú myšlienky o sebe samom, o istote v seba, o zlyhaní, o vlastnej schopnosti či neschopnosti. V detstve treba hľadať zárodky psychodynamiky psychosomatickej „kanalizácie“.
Ak k vám príde niekto s tým, že potrebuje vašu pomoc, začínate s ním problém riešiť od toho aké bolo jeho detstvo? Je to dôležité? Alebo iba priamo ako vstup do deja riešite len to aktuálne?
Spočiatku dáme pacientovi príležitosť, aby povedal čo ho trápi a vedie do terapie. Ak by som sa začal pýtať na rodičov a detstvo, pacient by mi nedôveroval. Jednoducho by si uvedomil, že ide o schematickú konverzáciu, ktorá nezohľadňuje jeho potreby. Vždy musím dbať na to, aby som uspokojoval potreby pacienta a nie svoje.
Vzhľadom na neustále, ba až agresívne prezentovaný obraz dokonalosti, pribúdajú vám mladí pacienti?
Áno, masívne pribúdajú.
Ako je to u seniorov?
Aj u nich sa na duševnom zdraví veľmi významne podieľajú psychosociálne faktory. Na starnutie sa nabaľujú ďalšie poruchy. Demencia je úplne iná kategória ako depresívna, či panická porucha mladého človeka. Okrem toho, že v prípade seniorov vieme spomaliť progres demencie, musíme uspokojiť jeho psychosociálne potreby. Ak je vytrhnutý z domáceho prostredia do zariadenia sociálnych služieb, je to prudký zásah.
Ako je možné v súčasnosti uchovať si duševné zdravie? Existuje na to nejaký čarovný prútik?
Ten čarovný prútik vlastní každý z nás. Stačí iba počúvať to, čo nám hovorí a ako vibruje. Veľmi často jeho signály nepočúvame, pretože sme hnaní za tým svojim ego – ideálom. Pritom mnohí ľudia rozumejú tomu, že hnať sa za obrazom dokonalosti je nebezpečná cesta, ale lákadlá a materiálne výhody sú veľmi silné. Ak to celé praskne, tak prídu za nami. Atak strachu a úzkosti prichádza totiž nečakane a rýchlo sa vymkne spod racionálnej kontroly.
Vo vašej aktuálnej knihe Správa o stave duše hovoríte, že: „Keby sme všetkých posielali k terapeutom, budovali by sme ideálny svet. A to je pasca“. V čom presne tá pasca tkvie?
Spomínaná pasca spočíva v tom, že by sa ľudia stali závislí od psychoterapie a stratili by možnosť regulovať si obranné mechanizmy, vlastné ego. Jednotlivec by bol totiž pod vplyvom psychoterapie zdravší, optimistickejší, lepšie by dokázal uchopiť realitu. No ako hovorím, bol by to vplyv psychoterapie. Ja si myslím, že pokiaľ jedinec nemá vážnejšie psychické problémy, tak to treba nechať na tie prirodzené zdravé mechanizmy, ktoré má väčšina ľudí. Ideálny svet nie je cieľom, ale je to nejaká vízia a v podstate je to cesta k nemu.
Do akej miery je teda človek schopný starať sa o seba v tomto smere sám? Kde končia vlastne jeho schopnosti a možnosti čeliť bežným výkyvom?
Samozrejme, je to individuálne. Na jednej strane poznáme príklady, kedy človek dokáže aj sám prekonať vážnu duševnú krízu a na druhej stoja tí, ktorí možno v dôsledku vrodenej dispozície a horšej tolerancie na záťaž majú dispozíciu k zvýšenej zraniteľnosti a k hlbokým krízam. Je pozitívne, že ľudia už tak neskrývajú svoje utrpenie a vyhľadávajú odbornú pomoc. Dotýka sa to aj tých, ktorí žili v presvedčení, že im sa to nemôže stať. Nikto nie je imúnny voči týmto moderným civilizačným chorobám, ktoré najčastejšie prebiehajú pod obrazom úzkostnej alebo depresívnej poruchy.
Hovoríte, že hranica normy a šialenstva je vo všeobecnosti veľmi úzka. Klasickým príkladom sú z dejín mnohí géniovia, ktorí ľudstvu odovzdali zo seba maximum, pohli svetom v pozitívnom zmysle, no trpeli duševnými poruchami. Je rozdiel medzi šialenstvom génia a šialenstvom bežného človeka?
Neviem, či budem schopný na túto otázku vyčerpávajúco odpovedať. Šialenstvo je taký ľudový, expresívny ba až pejoratívny výraz pre vážnu odchýlku od normy. Postihnutý trpí hrubými psychopatologickými príznakmi ako sú halucinácie, bludy, dezorganizované správanie. Je to skrátka niečo nápadné, čo si všimne aj laik a čo rozhodne patrí do našej odbornej starostlivosti. Šialenstvo génia je v podstate to isté. Až na to, že jeho genialita v určitom smere môže byť tým šialenstvom obohatená ale i zmazaná. Hranica je v týchto prípadoch veľmi tenká. Zoberme si schizofréniu, ktorá je príkladom vážnej a neraz chronicky prebiehajúcej duševnej poruchy. Je to šialenstvo v takom metaforickom význame. Niekedy to tvorbu obohatí a vzniknú geniálne diela, ako to vidíme napríklad u maliarov. No niekedy toto ochorenie svojou podstatou privedie aj génia k zmene osobnosti, plochosti emócií a k strate tvorivosti. Človek rokmi vyprahne ako keď vypustíte vzduch z plášťa bicykla.
Pred chvíľou ste spomínali, že sa na vašu odbornú pomoc čoraz častejšie obracajú aj tí, ktorí boli presvedčení o tom, že im sa to nemôže stať. Čo týchto ľudí šokuje viac – samotná príčina stavu, alebo fakt, že sa do neho dostali a museli vás vyhľadať?
Skutočná príčina je samotnému človeku neraz skrytá a nájdeme ju až v priebehu terapie. Pacientovi však musí zapadnúť do celostnej mozaiky, vtedy je to účinné, terapeutické. Pravdou je i to, že silní jedinci ťažšie prijímajú, že ich na životnej ceste zastavila akási duševná porucha. Pre mnohých je to porážka, poníženie. Ale je to ten tlak utrpenia, ktorý ich zasiahne a privedie k odborníkovi a potom – psychiatria už nie je také veľké tabu. V začiatkoch mojej praxe psychiatria vyzerala inak ako teraz. Nemali sme také účinné a spoľahlivé metódy liečby a postavenie pacienta bolo tiež iné ako dnes. Psychiatria rozhodne nebola téma, ktorou by sa médiá intenzívne zaoberali. Skrátka chýbala v tomto smere edukácia spoločnosti. Ak dnes niekto trpí určitou psychickou poruchou a vidí, že jeho blízky, či kolega sa úspešne lieči, pôsobí to pre neho ako pozitívny príklad. Ľudia sa skrátka psychiatrie neboja tak ako kedysi. A v tomto smere nielen ja, ale i veľa mojich kolegov robíme všetko pre to, aby sme tento odbor verejnosti priblížili, popularizovali ho.
Štatistiky?
Dnes sa na Slovensku v psychiatrických ambulanciách lieči pomaly pol milióna ľudí, ktorí sa takto dostanú do štatistiky, podotýkam anonymne. Vieme však, že je to iba špica ľadovca, lebo v skutočnosti je výskyt depresií, úzkostných a psychosomatických porúch oveľa vyšší. Ľudia čakajú a veria, že psychické ťažkosti prekonajú, alebo volia samoliečbu. Najčastejšie si pomáhajú alkoholom ale i tabletkami na potlačenie úzkosti a napätia, ktoré užívajú či nadužívajú svojvoľne, antidepresíva nevynímajúc. Takto si vyrobia ďalší problém – závislosť. Ale ten počet ambulantne liečených presvedčivo hovorí, že ľudia sú už uvedomelejší, menej sa obávajú stigmatizácie a viac dôverujú psychiatrii. Súčasná civilizácia je duševnými poruchami veľmi zamorená.
Hlavné príčiny?
Je to komplexný jav. Osobnostná dispozícia, stresové faktory, ale i charakter spoločnosti v ktorej žijeme. Ľudia, ktorí sa dostanú do zovretia depresie či úzkostného stavu, väčšinou netrpia nedostatkom materiálneho. Vyspelý svet, a v ňom je najviac týchto porúch, je preplnený nadbytkom všetkého, len duchovného nie, toho je málo. Európska únia je vynikajúci vynález, ale je príliš materialisticky orientovaná a chýba jej duchovná vízia.
V odbore psychiatria pôsobíte už 40 rokov. Spomínali ste vývoj liečebných metód i liekov u nás. Ktoré z období vašej praxe považujete za najviac progresívne?
Boli to práve deväťdesiate roky minulého storočia, kedy sa v našom geopolitickom priestore otvorili hranice. V tom čase už prebiehal veľmi intenzívny výskum činnosti ľudského mozgu. Veď on je matériou, v ktorej sa odohrávajú procesy, ktoré subjektívne cítime a uvedomujeme si ako vlastné ja, náš priestor, miesto v realite, prežívanie, konanie. Výskum mozgu mal aj pragmatický efekt, priniesol totiž nové molekuly liekov, ktoré sa ukázali ako veľmi prospešné. Dokonca až tak, že sa niektoré z nich začali zneužívať. Niektoré antidepresíva sa preto stali novodobou drogou. Ľudia si nimi zabezpečovali poľahky chemické šťastie. A to je ďalšia pasca.
Po spomínaných politicko-ekonomických zmenách sa ľudia u nás ocitli pod veľkým tlakom vonkajších okolností. Ako to z vášho pohľadu psychiatra ovplyvnilo jednotlivca?
Obraz spoločnosti sa za ostatných 30 rokov zásadne zmenil. Pozitívne v tom zmysle, že máme slobodu názorovú, slobodu konania a slobodu sebarealizácie. Vidno to na ľuďoch aj na obraze miest a krajiny. Človek sa sám môže do veľkej miery rozhodnúť ako chce žiť. So zmenami prišli aj príležitosti najmä na osobný vývoj a kariérny rast. Na druhej strane je dosť negatívnych zmien, ktoré intenzívne vnímame a frustrujú nás, lebo sa cítime bezmocní na ich nápravu. Vo všeobecnosti vládne veľká povrchnosť, skratkovitosť, manipulatívnosť, arogancia moci, klamanie a trebárs zmena hierarchie hodnôt, lebo príkladov je viac ako dosť. Už dávnejšie ma to viedlo k myšlienke, že patologické sa stáva normou. Spoločnosť najmä prostredníctvom médií implantuje do ľudí obraz šťastného človeka a šťastného života. Ak si zapnete televízor, vidíte najkrajšie tváre, najšikovnejších ľudí. Mnohí tomu podliehajú a podľa toho si vytvárajú obraz seba samých ako večne mladých, úspešných. No a tento obraz je krehký a zraniteľný. Neraz sa vytvára už v ranom detstve ako kompenzácia nedostatočného ocenenia, alebo naopak prílišného chválenia. Dnešných mladých ľudí vychováva generácia, ktorá bola sama zasiahnutá spomínanými spoločenskými zmenami. Takže na konci toho všetkého je skutočnosť, že psychiatri a psychoterapeuti majú veľa pacientov, ktorých utrpenie vyplýva z disharmonického štrukturovania osobnosti a nastavenia vlastného sebaobrazu.
V pozitívnom zmysle ste aj vďaka spomínaným zmenám mohli čerpať z poznatkov liečebných modelov v západnom svete. Čím konkrétne obohatili liečebné metódy u nás?
U nás bol model liečby postavený na jednoduchej schéme: pacient – ambulantná starostlivosť – ústavná starostlivosť. Dôležitá zložka - psychiatrické stacionáre - boli u nás raritou. Tiež u nás absentovala komunitná starostlivosť. Pacient v nej má vytvorené podmienky, aby mohol čo najdlhšie a najkomfortnejšie zostať vo svojom prirodzenom prostredí, vo svojej komunite. Ak u nás pacient nemal napríklad možnosť pracovať v chránenej dielni, pretože inak prácu nemal možnosť získať, bol jednoducho stratený. Pretože aj v takýchto prípadoch dáva práca zmysel života. Nečinnosť danú chorobu iba posilňuje a dušu pacienta rozkladá.
Na základe týchto poznatkov sme urobili reformu psychiatrie. Vznikli nové ambulancie, stacionáre, znížil sa počet psychiatrických postelí približne o tisíc a čiastočne sa zvýšil komfort. Pacient je viac zapájaný do aktivít, ktoré vedú k jeho uzdraveniu. Zďaleka sme ale ešte nedosiahli cieľ.
Takže viac vsádzate na klinickú skúsenosť?
Naši pacienti na základe týchto poznatkov mali zabezpečenú tú najmodernejšiu liečbu, čo trvá samozrejme doteraz. Viac sme vsádzali a vsádzame na klinickú skúsenosť, ktorá je nenahraditeľná a nemôžu ju zastúpiť ani najlepšie analýzy účinnosti psychofarmák. Naši psychiatri sú empatickí a majú svojich pacientov radi. To je naša najväčšia devíza.
Jednotlivca teda vnímate a beriete ako celok?
Presne tak – je to ten biopsychosociálny prístup k človeku v zdraví a chorobe, ktorý sme zvolili. A všade sme ho prezentovali ako náš model a postup.
Napätie prameniace zo psychických výkyvov nám odchádza aj cez takzvané psychosomatické kanály. Čo sú to vlastne psychosomatické kanály?
Psychosomatické kanály – to je metafora, pretože som nechcel aj nesmel veľmi skĺznuť k odborným výrazom. Potláčané emócie, najmä tie negatívne (hnev, frustrácia, zlosť, agresivita...) pracujú a podieľajú sa na patofyziologickom reťazci vývoja nejakej telesnej choroby, ktorá má svoje funkčné štádiá. Objavia sa príznaky ako napríklad zvýšené grganie, búšenie srdca, časté hnačky alebo svrbenie kože. Pacient má síce výsledky vyšetrení v norme a javí sa ako zdravý, ale jeho subjektívny pocit je psychosomatický diskomfort. Vývoj tohto stavu záleží na tom, ktorý orgán má predilekčné postavenie, čiže ktorý je najzraniteľnejší, najviac citlivý na stres. Dá sa to niekedy zistiť napríklad z toho, kde v tele človek ako dieťa obvykle pociťoval trému. Keď bol vyvolaný k tabuli, mal v bruchu kŕče alebo sa mu rozbúšilo srdce? K tomu pristupujú myšlienky o sebe samom, o istote v seba, o zlyhaní, o vlastnej schopnosti či neschopnosti. V detstve treba hľadať zárodky psychodynamiky psychosomatickej „kanalizácie“.
Ak k vám príde niekto s tým, že potrebuje vašu pomoc, začínate s ním problém riešiť od toho aké bolo jeho detstvo? Je to dôležité? Alebo iba priamo ako vstup do deja riešite len to aktuálne?
Spočiatku dáme pacientovi príležitosť, aby povedal čo ho trápi a vedie do terapie. Ak by som sa začal pýtať na rodičov a detstvo, pacient by mi nedôveroval. Jednoducho by si uvedomil, že ide o schematickú konverzáciu, ktorá nezohľadňuje jeho potreby. Vždy musím dbať na to, aby som uspokojoval potreby pacienta a nie svoje.
Vzhľadom na neustále, ba až agresívne prezentovaný obraz dokonalosti, pribúdajú vám mladí pacienti?
Áno, masívne pribúdajú.
Ako je to u seniorov?
Aj u nich sa na duševnom zdraví veľmi významne podieľajú psychosociálne faktory. Na starnutie sa nabaľujú ďalšie poruchy. Demencia je úplne iná kategória ako depresívna, či panická porucha mladého človeka. Okrem toho, že v prípade seniorov vieme spomaliť progres demencie, musíme uspokojiť jeho psychosociálne potreby. Ak je vytrhnutý z domáceho prostredia do zariadenia sociálnych služieb, je to prudký zásah.
Ako je možné v súčasnosti uchovať si duševné zdravie? Existuje na to nejaký čarovný prútik?
Ten čarovný prútik vlastní každý z nás. Stačí iba počúvať to, čo nám hovorí a ako vibruje. Veľmi často jeho signály nepočúvame, pretože sme hnaní za tým svojim ego – ideálom. Pritom mnohí ľudia rozumejú tomu, že hnať sa za obrazom dokonalosti je nebezpečná cesta, ale lákadlá a materiálne výhody sú veľmi silné. Ak to celé praskne, tak prídu za nami. Atak strachu a úzkosti prichádza totiž nečakane a rýchlo sa vymkne spod racionálnej kontroly.