Bratislava 23. júna (TASR) - Pavel Černák sa chcel stať dirigentom, no napokon sa rozhodol pre medicínu, konkrétne pre psychiatriu. Je riaditeľom Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku. Pracuje tu už od roku 1976. A keď sa neskôr v psychoterapii venoval aj muzikoterapii, podarilo sa mu vo svojej profesii spojiť obe svoje lásky. Napokon hudba aj lekárska starostlivosť pomáhajú liečiť ľudskú dušu.

Hoci vás už v mladosti nadchla psychiatria, mali ste aj hudobné nadanie. Prečo ste sa napokon rozhodli pre dráhu lekára?
Pôvodne som sa nemusel stať lekárom ani psychiatrom. Po maturite som bol totiž prijatý aj na VŠMU s ambíciou stať sa dirigentom. Bolo to ťažké rozhodovanie, na akú vysokú školu ísť, ale viem, že som sa rozhodol správne, lebo psychiatria je pre mňa dnes kráľovský odbor, v ktorom sa čarovne snúbi exaktná veda s humanistickými a spoločenskými vedami. Intuitívne som veril, že psychiatria raz bude veľmi dôležitý a perspektívny odbor. Možno som tušil, že ľudská psychika akokoľvek je tajomná, musí sa dostať do centra vedeckého výskumu a to znamená možnosť dostať sa hlbšie k jej podstate.

Na začiatku kariéry ste sa venovali muzikoterapii. Je to už samo o sebe krásne znejúce slovo. Čo si má pod ním laik predstaviť?
V muzikoterapii som pôvodne hľadal prienik mojich dvoch lások – hudby a medicíny, konkrétne psychiatrie a psychoterapie. Muzikoterapia patrí medzi psychoterapeutické metódy liečby. Prakticky sa dá robiť dvomi spôsobmi. Pasívnym, ktorý spočíva v počúvaní, pričom výber hudobných ukážok má špecifické účinky na osobnosť človeka. Pacient asociuje rôzne témy svojho života a tie sa ďalej psychoterapeuticky využívajú a spracúvajú. Pri aktívnom spôsobe sa pracuje v skupine a často sa používa Orffovo inštrumentárium. Carl Orff bol nemecký skladateľ, ktorý zložil známu a geniálnu skladbu Carmina Burana. Úžasne využíval bicie nástroje, preto je po ňom pomenované inštrumentárium, akýsi kufrík, v ktorom sú rôzne bubienky, zvončeky, paličky, činely a iné perkusie. Každý pacient si vyberie nástroj, cez ktorý sa potom ostatným prezentuje. Zaujímavý je vždy rytmus, ktorý do toho dá, alebo aj melodika, dynamika. Človek sa napríklad cíti smutný, depresívny, no pri predstavení vyjadrí svoje meno pomocou nástroja veľmi energicky a rázne. Je to dôležitý materiál pre ďalšiu psychoterapeutickú prácu, potom už na verbálnej úrovni. Napríklad zistíme, že depresívny prejav je pre pacienta únikovým alebo obranným mechanizmom a že v jeho prípade ide v skutočnosti skôr o neurotický problém, z ktorého sa s našou pomocou môže dostať.

V rámci svojej viac než 40-ročnej praxe ste zažili obdobie pred Novembrom 89 a po ňom. V čom sa líši starostlivosť o pacientov v týchto dvoch érach? A zmenili sa spolu s dobou aj problémy ľudí?
Určite áno. Predovšetkým však musím povedať, že v psychiatrii máme viacero okruhov duševných porúch, diagnóz, ktoré majú odlišnú etiopatogenézu, teda príčinu vzniku. Celosvetovo sa pozornosť obracia k chorobám, ktoré robia človeka najviac zraniteľným, neschopným naplno niesť zodpovednosť za svoje zdravie, financie, život. Je to predovšetkým schizofrénia, ktorá v prípade nepriaznivého priebehu a nedostatočnej odpovede na liečbu môže aj mladého človeka odsunúť na okraj spoločnosti a do zariadení sociálnych služieb. Pred 40 rokmi bol takýto stav bežný, lebo sme neprijali – v podstate z ideologických dôvodov – koncept komunitnej starostlivosti, ktorý zahŕňa okrem celkovej zmeny v prístupe k pacientom aj podporné prvky nevyhnutné na ich udržanie. Napríklad chránené dielne, podporované bývanie a podobne. Títo pacienti žili svoj život, symbolicky povedané, od dverí k dverám a chorobou boli silno stigmatizovaní. Spôsobovali to aj lieky, ktoré boli v tom čase k dispozícii. Mali silné vedľajšie účinky, ktoré prezrádzali, že pacient trpí psychickou poruchou. Zo Západu sa síce dovážali modernejšie lieky, ale ich množstvo bolo limitované a robila sa selekcia, ktorý pacient ich dostane a ktorý nie. Dnes je situácia podstatne lepšia, pacient je viac motivovaný k spolupráci, dostáva moderné lieky s minimálnymi vedľajšími účinkami, je edukovaný o svojej chorobe, rovnako rodina a celá spoločnosť. Tabu je určite menšie, aj stigmatizácia, hoci jej úplná eliminácia je beh na dlhú trať. Psychiatrické pracoviská sú viac diferencované na jednotlivé okruhy diagnóz, mnohé sú zmodernizované, sú vľúdnejšie, komfortnejšie. Aj keď sme nespokojní s pomalým rozvojom komunitnej starostlivosti, vidieť, že pacienti majú väčšie šance na reintegráciu aj resocializáciu. A čo sa týka problémov ľudí, mám dojem, že sa v princípe veľmi nezmenili, určite ale stúpla náročnosť pacientov a príbuzných na podmienky liečby a informovanosť.

Prešla podobným vývojom aj psychoterapia?
Psychoterapii sa síce venovala pozornosť, ale nie psychoanalytickej a psychodynamickej. Tá bola v podstate „na indexe“ a pritom práve ona pomáha preniknúť najhlbšie do osobnosti človeka. Freud bol vystavovaný kritike a my, čo sme sa tu potajme učili jeho dielu, sme boli takí psychoterapeutickí minidisidenti. Svoje výcviky sme robili nie s podporou vedenia, ale napriek jeho postojom. Po roku 1989 nastal boom psychoterapie, v nemocnici sme založili psychoterapeutické oddelenie, na ktorom sa liečia pacienti s neurotickými a úzkostnými poruchami, poruchami príjmu potravy a ďalšími diagnózami.

Podľa štatistík počet psychiatrických pacientov narástol. Čomu sa to dá pripisovať?
Depresívne a úzkostné poruchy majú najväčší podiel na celkovom náraste ambulantných pacientov, ktorý už prekročil hranicu 400.000, čo je nárast za 30 rokov takmer trojnásobný. Doba kladie vysoké nároky na človeka, žijeme vo väčšom strese, frustrujú nás posuny hodnotových schém a vyrástla nám generácia ľudí, ktorí majú výraznú narcistickú a hraničnú organizáciu osobnosti. Na druhej strane sú čísla vysoké aj preto, že psychiatrická starostlivosť je dostupnejšia, ľudia majú viac informácií o duševných poruchách a nemajú zo psychiatrie taký strach ako v minulosti, preto ju v prípade potreby vyhľadávajú.

Máte pocit, že sa kredit psychiatrie zvýšil?
Áno a je to pre mňa obrovské zadosťučinenie, pretože sa ukazuje, že dlhoročné snahy o detabuizáciu psychiatrie a jej pozdvihnutie medzi moderné a spoločensky významné odbory mali naozaj zmysel. Renomé psychiatrie je lepšie než v minulosti a nemáme kauzy, ktoré by ju poškodzovali. Máme účinné terapeutické prostriedky, aby sme človeku pomohli, aj preto nám ľudia viac dôverujú.

Ako by mal človek vedieť, že by mal navštíviť psychiatra? V jednom z rozhovorov ste uviedli, že v prípade depresie je varovným signálom, ak príznaky pretrvávajú dva týždne.
Áno, pretože bežné krátkodobé depresívne výkyvy sú prirodzenou súčasťou života. V prípade depresie ako choroby nie je reč o nejakom dočasnom rozladení, ale o stave, kedy človek už naozaj nemá radosť zo života, neteší ho to, čo ho dovtedy dokázalo tešiť, nemá sily na vykonávanie bežných každodenných činností, cíti sa na tomto svete zbytočný, ba až vinný, jeho sebavedomie prudko klesá a sebaobraz dostáva podobu neschopnosti, bezvýznamnosti, zbytočnej existencie, zbytočného života, v ktorom urobil veľa chýb, za ktoré musí pykať. Má depresívnu smutnú náladu, od ktorej sa už nedokáže odkloniť a postupne už nedokáže ani skrývať svoju depresiu. Ovládajú ho depresívne pesimistické myšlienky, nemá chuť do jedla, nech je akokoľvek dobré, nemá libido, záujem o sex a najlepším východiskom z utrpenia je pre neho smrť, lebo je presvedčený, že svojou nemohúcnosťou ubližuje sebe a ešte viac svojím blízkym. Ak sa tento obraz postupne vyvíja od ľahšieho k ťažšiemu, prehlbuje sa a trvá viac ako dva týždne, jednoznačne treba vyhľadať psychiatra. Depresívne stavy sa nikdy nesmú podceňovať.

Ako sa dá rozpoznať, či človek potrebuje psychológa, alebo psychiatra?
Rozhodujúci je subjektívny tlak utrpenia a tiež signály z okolia. Keď dáva rodina svojmu členovi signály, že to prekračuje únosnú mieru a keď jeho najbližší vidia, že sa chorý trápi, nespí alebo sa skoro budí a je plný úzkosti, tak je to signál, že treba ísť k odborníkovi. Otázka je, ku ktorému? Ak je to napríklad takýto obraz, treba navštíviť čo najskôr psychiatra. Ten stanoví diagnózu a rozhodne o liečbe, najmä či je potrebná farmakoterapia. Ak pacient potrebuje psychoterapiu, tú robia certifikovaní psychoterapeuti, čo sú psychiatri aj psychológovia. S návštevou psychiatra netreba otáľať, lepšie je prísť skôr ako neskoro, lebo suicidálne riziko môže byť vysoké a nerozpoznané. Počet samovrážd je stále vysoký. Na druhej strane je nižší ako za predošlého režimu, hoci opticky to vyzerá naopak.

Čomu pripisujete, že počet samovrážd klesol?
Nedá sa to vyčerpávajúco interpretovať. Jedno z vysvetlení môže byť, že napriek sociálnym neistotám, ktoré v populácii dlhé roky po revolúcii vládli, a do istej miery vládnu, aj keď je nezamestnanosť nižšia a príležitostí je viac, je rozhodujúci fenomén slobody a možnosti výberu. To by znamenalo, že sloboda a voľnosť pohybu sú pre človeka vzácnejšie komodity, ako sú sociálne istoty. Možno si ľudia povedia, že je to hlúposť, že dôležitejšie je najesť sa ako mať možnosť vycestovať do cudziny. V skutočnosti je ale pre ľudí sloboda významná, aj keď si to priamo neuvedomujú. Menší počet samovrážd určite súvisí aj s faktormi, ktoré som už spomenul v predchádzajúcich odpovediach, teda s úspešnejším poskytovaním psychiatrickej starostlivosti a pomoci.

Často sa hovorí, že dnešní ľudia sú pod existenčným tlakom alebo aj pod tlakom očakávaní – buď vlastných, alebo okolia – a z toho pramení aj ich frustrácia. Ale nemajú naše generácie ľahší život v porovnaní s našimi rodičmi, ktorí zažili vojny, totalitné režimy, mali nižší životný štandard?
Áno, ale to bola úplne iná doba. Všetko bolo akési hmatateľné. Neboli nuly a jednotky, ľudia mali rozum a zmyslové orgány, teda videli, počuli, vedeli veci ohmatať, bolo to bezprostrednejšie a priamejšie. Teraz sa pohybujeme vo virtuálnom svete, ktorý sa dá ťažko uchopiť a je oveľa zložitejší. Navyše za posledné storočie, alebo už len dve či tri dekády, nastal obrovský nárast informácií. Neskutočný. A psychika má problém sa s tým vyrovnať. Zvlášť ľudia, ktorí sú v strednom alebo staršom veku. Navyše o čo viac dnes ľudia komunikujú mobilmi a tabletmi s celým svetom, o to menej komunikujú so svojimi vedľa sediacimi spolužiakmi, rodičmi alebo súrodencami. Neprehovoria medzi sebou ani slovo a sú spokojní. Sme teda chybní my, ktorí sa na to pozeráme s údivom, alebo oni, že to robia? Možno tu ide v podstate o prirodzený vývoj. Očarenie internetom, z toho, že môžeme byť súčasťou svetového spoločenstva, je síce veľké, ale človek sa ho musí najprv nasýtiť, a potom z neho prestať robiť modlu. Verím, že príde chvíľa, kedy sa človek presýti väčšiny vecí, ktoré ho robia závislým a začne si všímať iné, a snáď sa vráti aj k svojim koreňom a k prírode.

Keď je reč o informačnej expanzii a o digitálnej ére, spomeňme aj nový fenomén a to sociálne siete, na ktorých sa vyrojili negatívne emócie, zastrašovanie, vyhrážky. Kde sa berie toľko krutosti a zla?
Človek je v podstate tvor agresívny, záleží na tom, aké sú vonkajšie podmienky a v akom stave sa spoločnosť v danom čase nachádza. Bolo to tu vždy, akurát nikdy doteraz človek nemohol tak ľahko verejne prezentovať, čo mu vlastne beží v hlave, aké má postoje a čo prežíva. Teraz sa to ľahko kanalizuje a agresivity je abnormálne veľa. Je možné, že verejný prejav agresivity trebárs na sociálnych sieťach generuje agresivitu aj u druhých ľudí, ale nemožno v človeku generovať to, čo v ňom nie je. Čiže, keď je tam potláčaná agresivita, nespokojnosť a frustrácia, môže mu takáto inšpirácia zvonku poslúžiť ako otvorenie ventilu.

V nedávnom rozhovore riaditeľ Spoločného výskumného centra Európskej komisie Vladimír Šucha hovoril o tom, ako citlivo ľudia vnímajú neférové konanie. Dokazuje to dokonca experiment s dvoma opicami, ktoré za rovnaký úkon dostávali mrkvu, no neskôr jedna z nich začala dostávať hrozno a tú druhú to doviedlo do zúrivosti.
Určite ľudia intenzívne pociťujú závisť a neférovosť, a tiež sklamanie zo správania sa predstaviteľov štátu, ktorí pre populáciu predsa len predstavujú vzor. Nech už je akýkoľvek, ale je to určitý druh autority. A aj vďaka týmto sklamaniam a rozčarovaniu z nespravodlivosti potom občania napríklad hodnotia svoju životnú úroveň horšie, než by zodpovedala skutočnosti.

Pocit nespravodlivosti tiež zrejme napomáha vzniku extrémistických nálad.
Áno, určite. Vždy je tu obdobie latencie, keď v ľuďoch vrie niečo, čo nedokážu ovplyvniť, lebo moc sa drží pri kormidle. Sú teda frustrovaní a keď sa nič zásadné neurobí, tento pocit narastá. A v takej situácii keď sa objaví spasiteľ a človek, ktorý má jasné formulácie, jasné vízie, jasne pomenuje vinníkov, ľudia za ním idú, lebo cítia impotenciu demokratických štruktúr, ktoré nedokážu nastoliť právny štát, teda ani férovosť. Demokracia však za to nemôže, môžu za to pokrivené demokratické štruktúry a tie majú na svedomí konkrétni ľudia.

Ako hodnotíte fakt, že agendou radikálnych síl je ochrana tradičnej morálky? Je to len číry populizmus alebo odpoveď na to, že sme zašli v korektnosti priďaleko?
Myslím si, že je pravda jedno aj druhé. V korektnosti sa zašlo príliš ďaleko, až to ohrozuje tradičnú morálku, korene našej civilizácie. Vo všeobecnosti je dobré pre každú spoločnosť, keď sú v nej rôzne, aj protichodné sily, vektory, názory. To je záruka určitého rastu – dialóg, konfrontácia, súťaženie o vedenie spoločnosti. Preto je tiež dobre, keď sa na margo rozširovania tradičných zvyklostí – ako napríklad dosiaľ zažitého modelu, že základom rodiny je muž a žena – ozývajú aj hlasy, ktoré zastávajú tieto tradičné hodnoty. Mnohí hovoria, že v Európe je situácia taká, ako keď Rímska ríša začala upadať. Som si vedomý, že to, čo hovorím, sa mnohým nebude páčiť, ale LGBTI je hnutie, ktoré si odkrajuje stále viac a viac. Najprv to bola len požiadavka akceptovať registrované partnerstvá a dušovali sa, že nezájdu ďalej. Dnes sú to sobáše, adopcie detí... Je otázka, kam sa to uberá.

Ale zástupcom týchto menšín ide len o zrovnoprávnenie.
A naozaj je dobrá spoločnosť, kde je všetko zrovnoprávnené? Diskriminácia kohokoľvek za čokoľvek, za čo človek nemôže, je absolútne neprípustná. Zrovnoprávnenie je však iná téma. Poviem príklad z môjho odboru: muž v mladšom veku, povolaním žeriavnik, ochorie na vážnu duševnú poruchu a po preliečení sa domáha, aby mohol túto prácu robiť ďalej. Nie je mu to, pochopiteľne, umožnené, z titulu choroby teda nemá rovnaké práva ako zdraví ľudia. Ak je niekto v sexuálnej orientácii z biologických príčin iný, nesmie byť za to, za čo nemôže, diskriminovaný a má mať aj právne vytvorené podmienky na život v páre, hoci ten neplní reprodukčné poslanie. Ale prečo má byť zrovnoprávnený s ostatnou populáciou vo všetkom, aj sobášom, výchovou detí, keď tieto inštitúty patria historicky v našej civilizácii heterosexuálnym párom? Tu ide o korene, základy civilizácie, ktoré spočívajú na rodine, manželstve alebo partnerstve muža a ženy, dvoch biologicky odlišných entít. Preto je namieste otázka, či naozaj musí mať každý na všetko nárok. Potom aj ten chorý môže byť naďalej žeriavnikom, hoci užíva lieky a relaps ochorenia môže prísť kedykoľvek a hlasy mu prikážu, aby náklad zhodil dolu, lebo hlas má pre neho váhu reality. Dnes je slovo nárok písané oveľa väčším písmom než slová povinnosť a zodpovednosť.

Ak to zovšeobecníme, tak áno, vnímame naše nároky a slobody viac než kedysi. Znamená to, že je viac individualizmu?
Určite. A nielen individualizmu, ale aj hrubého egoizmu a arogancie.

Je to sprievodný jav konzumnej spoločnosti? A podpisuje sa rukopis dnešnej doby pod problémy, dokonca aj pod diagnózy, ktoré ľudia majú?
Ľudia sú dnes silne ovplyvnení spoločenskými normami, určitými znakmi, ktoré sa ani nemusia pomenovávať, ale sú prítomné, menia sa, a majú výrazný vplyv na charakter spoločnosti. V podstate ich vytvárajú najviac médiá, tie majú najväčší dosah na ľudí. Ako vyzerá ten vzor? Trochu to zjednoduším, ale je to večne mladý, bohatý, úspešný, šikovný, atraktívny, vymakaný človek. Je to veľké lákadlo, lebo sú za to veľké benefity. Dovolenky, luxus, nasycuje sa narcistické ego... Takýto človek kráča vo svojej životnej línii, až ho jedného dňa prepadne atak úzkosti, alebo začne byť depresívnejší. Príčinou je psychické zranenie, ktoré naruší jeho sebaobraz, jeho sebaideál, ktorý sa formoval v rannom detstve tým, do akej miery bol nasýtený, presýtený alebo nenasýtený pozornosťou a láskou. Je to štrbina v integrite jeho ega a človek to cíti ako krízu. Bojí sa ďalších atakov, je úzkostný, depresívny a uviazne na križovatke, nevie, ako ďalej. Ale aj keď to znie odvážne, tvrdím, že chvalabohu, že to prišlo, lebo človek má vtedy šancu urobiť si bilanciu, pozrieť sa za seba, kto je, odkiaľ prišiel, s čím prichádza a kam smeruje, urobiť si psychoterapeutickú revíziu svojho Ja, svojich potrieb a očakávaní. Aby vedel, ktorou cestou má ísť ďalej, aby boli jeho potreby uspokojené, ale tiež aby neboli prehnané a neničili ho.

Vlani ste sa v istom rozhovore vyjadrili: Mám aj takú skúsenosť, že mnohé ženy, aj také, ktoré majú celkom vydarené manželstvá, ale ich muž nie je typický muž, silno oslovuje darebák, fyzicky vymakaný chlap. Sú úplne fascinované mužským telom, zjavom. A patrí k tomu aj správanie. Je to stále tak?
To bolo uverejnené len vlani, takže za rok sa na tom nič nezmenilo (smiech)...

Čím to je, že tento atavizmus nevymizol?
Veď by bola škoda, keby vymizol, sú to posledné rudimenty prirodzeného biologického odlíšenia dvoch pohlaví. To sa nám tiež vytráca.

A aký typ žien v tomto tradičnom zmysle vyhľadávajú muži? Čo je pre nich dôležité?
To, čo robí ženu ženou. Nejaké krivky, nejaký ten sexepíl a dnes je to aj požiadavka určitej intelektuálnej úrovne. A čím je slabší muž, tým si želá silnejšiu ženu, ktorá bude zarábať na jeho potreby – ale to berte naozaj len ako bonmot.

Rozhovor s Pavlom Černákom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.