Bratislava 28. marca (Teraz.sk) – Autor slávnych hitov pre Elán ako napríklad Čakám ťa láska, Ja viem, Dresy, Zaľúbení, Zanedbaný sex, Kde si, či toho ostatného Ľúbim ťa, je nielen ich textárom, ale vo väčšine i autorom hudby. Veľmi podstatná je jeho úspešná spolupráca so skupinou Metalinda. Krv, pot a slzy s veľkou chuťou nechal ako folklorista v Lúčnici. Vzácny, nenápadný a skromný chlap, akých je dnes naozaj veľmi málo P. Jursa pre Teraz.sk uviedol, že za autora má hovoriť viac jeho tvorba, než jeho ústa.

Vaše meno sa neodmysliteľne spája so skupinou Elán. Dejiny jasne hovoria, že vlastne už od ich prvých pokusov preraziť s pôvodnou tvorbou. Samozrejme, že i s desaťročiami veľkej popularity, ktorá prakticky nekončí. Čím (kým) pre vás Elán vlastne je?
Elán je nielen najpopulárnejším rockovým zoskupením, aké kedy na hudobnej scéne Česka a Slovenska pôsobilo a dodnes úspešne pôsobí. Pre mňa osobne je fenoménom, ktorý mi pred 45-timi rokmi nečakane vtrhol do života, významne ho zmenil a svojím spôsobom ho do značnej miery ovplyvňuje dodnes. Urobil zo mňa textára a občas i skladateľa populárnej hudby, hoci som v projektovaní svojej budúcnosti o niečom takom pôvodne vôbec neuvažoval. Bol som v tom čase náruživým folkloristom, ktorý popri štúdiu ekonómie, ako mladý člen súboru Lúčnica, počas nočných žúrov mojich spolubývajúcich na internáte sníval o sólistickej kariére tanečníka. Stretnutie s Jožom Rážom, s ktorého budúcou manželkou a mojou obľúbenou tanečnou partnerkou Barborou Nosáľovou som vtedy tancoval, zásadne zmenilo moje preferencie a ďalšie smerovanie.

S Jožom Rážom dokážete pri výbornom čaji stráviť dlhé hodiny v nekonečných rozhovoroch. O čom sa tak zhovárate? Alebo aj dlho veľavýznamne mlčíte?
Rozprávame sa o vážnych veciach i hlúpostiach, o všetkom aj o ničom. Ale asi najčastejšie o tvorbe nových pesničiek. Rozhovory s ním mi veľmi pomáhali nielen pri písaní textov, ale aj pri skladaní hudby. Jožo často hovorieval, že čo mu nesadne, to nevie zaspievať. Spomínam si, že zakaždým, keď čítal prvú verziu môjho textu, alebo počúval moju demo-nahrávku, už z jeho výrazu tváre sa dalo jasne odčítať, či som sa trafil do čierneho, alebo šliapol vedľa. Áno, a občas aj nepracujeme, nič neriešime, len mlčíme... Raz som mu povedal, že priateľ je ten, s kým sa môžeš nielen rozprávať o všetkom ale aj mlčať o všetkom. Bez toho, aby si v duchu musel v panike hľadať, čím premostiť to prázdne ticho, keď sa minú všetky témy... Rokmi sa na našich občasných stretnutiach v podstate nič nezmenilo. Okrem jedinej veci, keď sa po mojom návrhu miesto našich rozhovorov presunulo z ich kuchyne a obývačky do môjho malého auta, zaparkovaného pred ich domom. V menšom priestore sa nám lepšie sústreďuje na to, čo riešime. Navyše, je tam podľa mňa aj lepší odposluch, než na jeho aparatúre, ktorá si toho už dosť veľa pamätá, ale na ktorú on nedá dopustiť.

Okrem hudby je vašou neoddeliteľnou súčasťou folklór. Verejnosť a fanúšikovia vašich hitov možno ani netušia, že ste podstatnú časť mladosti strávili v Lúčnici. Čo zázračné ste vo folklóre objavili a čo vo vás objavil folklór?
Pochádzam z Trenčína, na tamojšom gymnáziu vtedy pôsobil a dodnes pôsobí v regióne známy súbor Trenčan. Viacerí z jeho členov sme mali tú neskromnú ambíciu, prejsť po prijatí na vysokú školu v Bratislave do 1. folklórnej ligy , reprezentovanej už vtedy veľmi známym a medzi folkloristami uznávaným súborom Lúčnica. Prísnym konkurzným sitom sa vtedy podarilo prejsť viacerým Trenčanom. Bolo to krásne a zároveň fyzicky veľmi náročné obdobie. Spomínam si, akým tvrdým nováčikovským krstom sme prešli na úvodnom týždennom sústredení Lúčnice v Modre. Starší kolegovia nám vtedy dali tak zabrať, že sme každý večer po celodennom nácviku mali problém vyštverať sa po schodoch na prvé poschodie hotela, kde sme boli ubytovaní. Ale stálo to za tú „krv, pot a slzy“. Aplauz vypredaných sál počas koncertných vystúpení doma, ale i v mnohých európskych, či zaoceánskych metropolách, to bol zážitok, ktorý sa vryje človeku do srdca a pamäti na celý život. Mali sme vtedy pocit, že sme súčasťou niečoho mimoriadneho, neopakovateľných okamihov, čo nás presahovali ako jednotlivcov, keď sme mali možnosť reprezentovať našu krajinu vo svete a oboznamovať ho s našou jedinečnou hudobnou a tanečnou kultúrou.

V súvislosti s Lúčnicou mi nedá, aby sme sa aspoň trocha nedotkli osobnosti Štefana Nosáľa. Kam vás v živote posunul a čím obohatil?
Štefan Nosáľ bol nesmierne talentovaný choreograf, uznávaný vysokoškolský pedagóg a čo bolo pozoruhodné, aj vo vyššom veku bol stále excelentným tanečníkom. Keď nejaký tanečný prvok na skúške predviedol, bolo pre nás dosť ťažké ho čo i len napodobniť. Mal veľký šarm a nevyčerpateľnú energiu. Nešíril okolo seba strach, disponoval prirodzenou autoritu lídra. Niekedy sa na vás iba pozrel a vy ste hneď vedeli, čo ten pohľad znamená. Mali sme pred ním veľký rešpekt a zároveň sme ho mali radi a chtiac – nechtiac sme podvedome súperili o jeho pozornosť a uznanie. Za celých tých 5 rokov členstva v Lúčnici si nepamätám jediný prejav nevraživosti zo strany členov súboru voči jeho osobe. Bol typom skromného suveréna, ktorý si bol vedomí svojich profesionálnych kvalít. Nebolo veľa takých, pred ktorými by sa Nosáľ sklonil, dal im najavo svoj obdiv, či uznanie. Ja som poznal iba jediného takého človeka, jeho dlhoročného súpútnika, kolegu a priateľa, hudobného skladateľa Svätozára Stračinu. Práve Sväťove geniálne hudobné spracovanie ľudových motívov v spojení s Nosáľovýni invenčnými choreografiami vytvárali ten jedinečný, nezameniteľný umelecjý celok, jeho podmanivú formu a tvar.

Okrem Elánu bola vašou druhou zásadnou kapelou Metalinda. Hovoríme o konci 80-tych a 90-tych rokoch minulého storočia. Nechali ste sa týmito metalovými mužmi unášať, alebo ste ich museli aj krotiť?
Po roku 1981, kedy Elán vydal pozoruhodný debutový album „Osmy svetadiel“ nabitý množstvom dodnes hraných hitov, na ktorom vtedy spolupracovali traja textári - Boris Filan („Mláďatá“, „Chcel by som ti šepkať“, „Osmy svetadiel“), Ľuboš Zeman („Kaskadér“) a ja („Čakám ťa, láska“, „Ja viem“), nasledovalo v tvorbe Elánu plodné, dlhé obdobie, ktoré by som sa nebál nazvať „filanovským“. Pre mňa sa tým otvoril priestor pre venovanie sa profesionálnej kariére ekonóma. Myslel som si, že doba tvorivej textárčiny, ako záľuby povýšenej na hlavnú činnosť, prirodzene skončila a že prišiel čas seriózne sa začať venovať kariére ekonóma a materiálnemu zabezpečeniu rodiny. Všetky moje zámery podobného typu zmenila až spolupráca so skupinou Metalinda, ktorú mi jedného dňa ponúkol jej líder, gitarista a dominantný autor Peter Sámel. Spočiatku sa mi do toho moc nechcelo, ale Peter bol neodbytný a musím povedať, že jeho tlak na mňa nakoniec priniesol pre našu spoluprácu nečakané výsledky. Šťastnou zhodou okolností sa v tom čase v kapele objavil nový spevák Paľo Drapák, ktorý sa vďaka svojim speváckym kvalitám a prirodzenému rockerskému šarmu stal miláčikom publika a pritiahol na koncerty zástupy nových fanúšikov. Našich vydarených spoločných vecí bolo viac, ale u divákov snáď najviac zarezonovali piesne ako „Zaľúbená žaba“, „Ján Ámos Džínový“ či „Slnko, nevychádzaj!“ No čas plynul a v roku 1994 sa stalo niečo nečakané. Elán ma opäť oslovil, či by som nenapísal pieseň na ich nový album Hodina angličtiny, vydávaný päť rokov po titule Rabaka. A od toho momentu sa začala odvíjať druhá fáza našej spolupráce („Zaľúbení“, „Dresy“, „Zanedbaný sex“, „Kde si“, Ľúbim ťa“ a i.), ktorá pretrvala dodnes.

Ak to mám povedať stručne, tak vy ste si k hudbe a textom odbiehali akoby len tak mimochodom. Ide dokopy matematika a ekonómia, ktorú ste vyštudovali dokopy s textami a hudbou? Čo bolo vlastne vaše pôvodné povolanie?
Študoval som na fakulte riadenia Vysokej školy ekonomickej, odbor ekonomicko-matematické výpočty, čo bolo, samozrejme, na míle vzdialené od piesňovej tvorby. Takže by sa mohlo zdať, že spolupráca so známymi kapelami mohla byť pre mňa príjemným osviežením. Problém bol však v tom, že mne tvorba prinášala radosť až keď bolo všetko hotové, napísané, skomponované, nahrané a ja som už nič nemusel prerábať, škrtať, dopracovať...Dovtedy to bol pre mňa dosť veľký stres a pociťoval som vždy veľkú zodpovednosť, keď bolo treba v šibeničnom termíne dodať kvalitné piesne na album či do muzikálu, najmä pre takú ikonickú kapelu, akou bol Elán. Ekonomický efekt tvorby pritom nikdy nebol pre mňa prvoradý. Takže, paradoxne, v rokoch, keď som sa venoval len svojmu povolaniu ekonóma, mi bolo celkom fajn a v kútiku duše som bol rád, že sa nemusím ako autor konfrontovať s konkurenciou a opäť stáť na štartovnej čiare s mladšími a možno talentovanejšími, než som bol ja.

Na verejnosti, či v médiách sa takmer vôbec neobjavujete. Prečo?
Aj keď sa snažím nedávať to veľmi najavo, vo svojej podstate som dosť plachý a sebakritický človek. Kým som pristúpil na účasť v tých zopár televíznych vystúpení, či rozhovorov v rádiách, alebo pre nejaký internetový portál, vždy ma museli dosť dlho „lámať“. Skôr zastávam názor, že za autora má hovoriť viac jeho tvorba, než jeho ústa. Takže mi prepáčte, ak som sa v tomto prípade nechal uniesť témou a príliš zoširoka sa rozhovoril