Bratislava 5. januára (TASR) - Vydavateľstvo Kaligram s.r.o. v Bratislave vydalo koncom minulého roka knihu súčasného mladého maďarského historika Józsefa Demmela Panslávi v kaštieli s podtitulom Zabudnutý príbeh slovenského národného hnutia. Po monografii Ľudovít Štúr - Zrod moderného slovenského národa, ktorá vyšla v roku 2015 ako svojrázny príspevok k Roku Ľudovíta Štúra, je to krátko po sebe už druhá po slovensky vydaná kniha tohto maďarského historika, zaoberajúceho sa slovensko-maďarskými vzťahmi v 19. storočí.

Autor si na začiatku svojho výskumu položil túto základnú a v podstate jedinú otázku: Ako sa na slovenskom národnom hnutí v 19. storočí zúčastnila uhorská šľachta slovenského pôvodu, teda tá privilegovaná časť spoločnosti, ktorej „materčinou“ bol slovenský jazyk a akú účasť brala na pohyboch slovenského národného hnutia v porevolučnom, memorandovom a matičnom období? Skrátene a v našom ponímaní - ako sa na slovenskom národnom pohybe týchto období podieľala slovenská šľachta?

Svoj výskum pritom koncentroval do „najslovenskejšieho“ regiónu - do Turca a z personálneho hľadiska na osobnosť poslanca uhorského snemu a vykonávateľa rôznych vysokých funkcií v Turci Jozefa Justha. Prostredníctvom archívnych prameňov sa podrobne zoznámil s jeho životným príbehom, najmä s politickými peripetiami a stanoviskami, a tiež s osudmi jeho rodiny i predkov.

Zistil, že Jozef Justh v rôznych obdobiach slovenského národného hnutia zastával rôzne a obyčajne až protichodné postoje. Zjednodušene povedané - niekedy ho vehementne podporoval, inokedy proti nemu ostro vystupoval. Podľa toho, aká bola politická situácia vo vzťahu Budapešti a Viedne, ale najmä podľa toho, ako to vyhovovalo jeho vlastníckym záujmom.

No a podobne to bolo prakticky so všetkými predstaviteľmi privilegovanej šľachtickej vrstvy slovenského pôvodu. Na prvom mieste im vždy išlo o svoje záujmy, medzi ktorými dominoval záujem o zveľadenie majetku a udržanie si šľachtických privilégií. Ich dvojaká tvár sa potom prejavovala aj v jazykovej oblasti. Keď si to situácia vyžadovala (a v rýdzo slovenských regiónoch to bývalo dosť často), hovorili, ba aj rečnili po slovensky. V tomto zmysle historik potvrdil to, čo už dávno vieme.

Monografia však prináša viaceré poznatky a menej známe informácie zo zákulisia vrcholných slovenských národných podujatí, akým bolo Memorandové zhromaždenie a vznik Matice slovenskej v Martine, ale aj čo bolo možno rozhodujúcou príčinou zániku slovenských gymnázií a Matice. Autor tu rozhodujúcu príčinu vidí v osobe zvolenského župana Bélu Grűnwalda, ktorého vraj na smrť urazila satira Viliama Paulinyho-Tótha Španielska komédia, publikovaná na pokračovanie v Národných novinách.

Cenné informácie prináša aj v poradí piata kapitola s pracovným podnázvom Skryté siete slovenského národného hnutia a evanjelickej society. Vysvetlil v nej vtedajšiu možnosť samostatného rozhodovania evanjelickej cirkvi v rámci svojho pôsobenia, a to aj v háklivých politických kauzách. Príkladom je skutočnosť, že najvychýrenejší pansláv v Uhorsku - Jozef Miloslav Hurban sa po revolúcii mohol vrátiť na svoju faru do Hlbokého.

Z literárneho hľadiska je zasa zaujímavá informácia, že historickou predlohou pre satirickú novelu Janka Kalinčiaka Reštavrácia mu boli uhorské stoličné voľby v roku 1846. Nie celkom sa dá súhlasiť s tvrdením, že Ľudovít Štúr povýšil na literárnu reč Slovákov turčianske nárečie. Ján Stanislav to už dávno vyvrátil. Štúr to totiž urobil ďaleko geniálnejšie, a preto jeho vízia slovenčiny ožila. Nemožno sa stotožniť ani s autorovým poňatím, že maďarská strana revolúcie 1848/49 bola bojom za slobodu, kým Slováci sa pridali k cisárskej (akože reakčnej) Viedni, čo je prekonaný marxistický pohľad. Je predsa známe, že slovenskí dobrovoľníci zviedli prvé bitky proti cisárskym jednotkám.

Vstup slovenských dobrovoľníkov do Turca a do Martina cez Rajeckú dolinu, a nie cez priesmyk pod Strečnom, autor vníma ako strategický ťah, no pritom sa ani vetou nezmieňuje o bitke pri Budatíne. Slovenskí čitatelia budú dosť ťažko prijímať aj autorovo ponímanie udalostí revolučných rokov 1848/49 ako „občiansku vojnu“, ako aj jeho na mnohých miestach opakovaný termín „imaginárny slovenský národ“. Možno to nie je celkom výstižný preklad adekvátneho maďarského slova, no v slovenskom prostredí vyráža dych.

Monografia Józsefa Demmela je dobrým príspevkom do objektívneho poznania historických vzťahov Slovákov a Maďarov z konca ich tisícročného spolužitia v spoločnom štáte i príspevkom k súčasnému spolužitiu dvoch národov v susediacich štátoch.

Text z maďarčiny do slovenčiny preložila Galina Sándorová, jazykovou redaktorkou je Zuzana Púčeková. S uznaním treba konštatovať, že ide o vynikajúci preklad s dokonalou slovenčinou.