Gbely 20. novembra (TASR) - Na prelome 70. a 80. rokov zorganizovala miestna bigbeatová skupina Hyatus malý hudobný festival beatových kapiel z blízkeho okolia, ktorý nazvali BeatFORUM. Jeho niekdajšiu popularitu dnes udržiava Andrea Hrnčiríková-Budajová, riaditeľka Základnej umeleckej školy v Gbeloch.


Kto bol pred rokmi zakladateľom BeatFORA?

Bola to gbelská big beatová skupina Hyatus. Medzi hlavných predstaviteľov patril Ján Bolebruch, Pavol Nemec, Ladislav Vlk a Marián Frólo. My sme pokračovatelia. Popud na obnovenie vzišiel od pána Šteflíka pre potreby ZUŠ-ky. Mali sme tu nadaných spevákov i tanečníkov. Pôvodne to bola jednodňová nadregionálna súťaž spevákov, hudovných skupín a tanečníkov, ale vďaka vysokému záujmu zo strany účastníkov sme pridali ešte jeden súťažný deň.

Aké boli začiatky?

Nultý ročník vznikol spontánne v roku 1998. Urobili sme to, ako Skaličania hovoria, "pre nás a pre naše deti". Toho sme sa chytili, urobili sme podujatie, ktoré obsiahlo takmer jednu štvrtinu môjho života. Zo začiatku na súťaži participovali mesto Gbely, Dom kultúry a Nafta-služby. V prvých troch rokoch nám veľmi pomohol Ing. Macánek, ktorý robil riaditeľa miestnej organizácie Nafta-služby, pod ňu patril Kultúrny dom, vďaka nemu malo BF k dispozícii reprezentatívny priestor a profesionálnu organizáciu. Po útlme Nafty a. s., prevzala organizovanie na tri roky PaedDr. Magdaléna Sojáková v spolupráci s mestom. ZUŠ Gbely je hlavným organizátorom od roku 2004 pričom mesto Gbely je náš garant.

Čo je cieľom a témou tejto súťaže?

Tematicky sa držíme tej podstaty, ktorá bola daná. Keď to robil Hyatus, jednalo sa o prehliadku hudobných skupín z prostredia beatu. Z minulosti sme prebrali hlavnú myšlienku a tú rozvíjame aj naďalej, tam sme sa odrazili od idei hudobných skupín a priradili sme spevy a tance, keďže sme mali dostatok talentovaných spevákov, ktorí sa zúčastňovali na celoslovenských súťažiach a taktiež sme chceli prispieť k zviditeľneniu Gbelov a žiakov našej ZUŠ. I keď sme relatívne malá škola oproti iným, Skalica alebo Senica majú cez tisíc žiakov a my máme okolo 600, s kvalitou výučby a prípravy nie sme outsideri.

BF sa koná mesiac pred Vianocami, je v tomto dátume nejaká symbolika?

Nie, pri hľadaní vhodného termínu sme začali od septembra, vtedy sa ešte nesúťaží, v októbri je ešte skoro, a pred koncom kalendárneho roka bol ako jediný november prijateľným termínom, lebo potom už sa konajú ďalšie súťaže vo väčších mestách.

Príprava podujatia nadregionálneho formátu s množstvom účastníkov je organizačne náročná, ako ste túto úlohu zvládli vy?

Náročné to bolo zo začiatku, ale predchádzajúce ročníky nás vyškolili a my sme sa naučili mať tieto záležitosti zautomatizované. Každý jednotlivec z tímu vie, aké mu prislúchajú úlohy a už minulý rok sme mali taký počet členov, že organizácia prebiehala plynule. Stres a náročnosť vzniká vtedy, keď ešte nie sú členovia tímu zaškolení a veci nemajú taký spád aký majú mať. Dnes celé BF tvorí päť ľudí, ktorí sa starajú o priebeh aj samotnú prípravu. Na konci septembra rozposielame propozície Základným umeleckým školám a Centrám voľného času. Oslovujeme aj sponzorov, no táto úloha je z roka na rok náročnejšia. Miestni podnikatelia prispievajú skôr drobnými vecnými cenami. V našich začiatkoch nás podporila spoločnosť Nafta-služby, no dnes sa sponzor podobného formátu hľadá veľmi ťažko.

Nevyhnutnou súčasťou každej súťaže je porota, kto tvorí tú Vašu?

Na kvalite podujatia sa podieľa aj kvalitná porota. Paľo Zajaček, ktorý sa každoročne zúčastňuje, je naším patrónom a nestorom, býva predsedom poroty, jeho hudobné ucho je "unikum". Dlhé roky sa BF zúčastňuje aj Miroslava Marčeková, vážená odborníčka v oblasti muzikálového spevu. Vyberá spevákov do Ďurovčíkových predstavení. Musím spomenúť aj Jána Slezáka, muzikálového herca a skvelého speváka a tanečníka. In memoriam vyzdvihnem, maestra Dušan Nebylu, baletného majstra, ktorého meno nesie tanečná časť súťaže. Po jeho smrti miesto ho zastúpila Anna Antálková, zakladateľka tanečnej skupiny SCREAM SENICA. Jej manžel pochádza z Gbelov, preto ju berieme skoro ako našu rodáčku.

Je záujem o toto podujatie primeraný snahe vynaloženej na prípravu?

Najsilnejší ročník bol ten v roku 2010, to sme mali okolo 800 tanečníkov a120 spevákov a členov hudobných skupín. Účasť závisí hlavne od financií, náklady na dopravu a štartovné si platia vysielajúce organizácie samé. No v dobe krízy je to zložité. Na tento rok nám počet účastníkov klesol, keďže ZUŠ-ky a Centrá voľného času sú vyplácané z podielových daní, mestá dostávajú peniaze neskoro a tak aj podpora takýchto aktivít je náročná z finančného hľadiska, keďže financií nie je dostatok a hlavne nie sú včas. No i keď máme nižšiu účasť, až 19 vysielajúcich organizácií, nie je málo.

Mali ste aj súťažiacich, ktorý neskôr prerazili aj v celoslovenských súťažiach?

Môžem spomenúť Dominiku Starú, mala vtedy pätnásť rokov a stala sa absolútnou víťazkou prvého súťažného dňa. V tom čase bola ešte ZUŠ-kárka, ktorú jej učiteľ ju prihlásil do súťaže a na návrh poroty obdržala titul absolútneho víťaza. A ako sa v súťaži darí vašim miestnym žiakom?Nebolo ročníka, kedy by sa na prvých priečkach neumiestnili aj deti zo ZUŠ Gbely - či už ako skupiny, speváci alebo tanečníci. Snažíme sa držať krok s týmto trendom. Ľuboš Vavrovič, učiteľ ZUŠ, používa výraz: "Neodišli sme so stúlenými ušami". Nemáme sa za čo hanbiť, každý rok dokážeme obhájiť svoje pozície.

Ktoré spomienky Vám výrazne vystupujú do popredia, keď si spomeniete na predchádzajúce ročníky?

Viac-menej sa nám ľahšie pamätajú infarktové situácie, ako keď napríklad Samuel Tomeček ohlásil, že nemá vhodné nohavice, do galaprogramu a preto nemôže vystúpiť. Alebo jedna pani sa raz rozhodla vrátiť nám poháre s odôvodnením, že máme nekvalitnú porotu. S odstupom času sa nad tým pousmejeme, dnes sú to pre nás situácie, ktoré nás učia ako zvládať dávku stresu a emócií. No a najlepšie sa mi spomína na Michala Dočolomanského, ktorý sa zachoval ako profesionál, zúčastnil sa v porote a bez príprav a hviezdnych manierov vystúpil aj v galaprograme, ale tiež sa nám dobre spolupracovalo s Robom Opatovským či Jankom Slezákom. V každom prípade nás teší, keď sa zúčastnení s vďakou vracajú aj po ďalšie roky, napríklad zo Senca k nám chodia pravidelne.

Na záver, je to pre Vás radosť podieľať sa na akcii takéhoto formátu?

Keby ma to netešilo a nemala by som dobrý pocit, ďalší ročník by už nebol.

Radovan Butaš, Katolícka univerzita Ružomberok