Gdyňa 10. júla (TASR) - Lístky na jeden z najlepších slovenských festivalov – Pohodu, som mala kúpené už v septembri. Tešila som sa až do momentu, kým som na internete neobjavila poľský Open’er. Po prečítaní hudobného výberu mi bolo jasné, že nie je o čom. Moje nadšenie opadlo, keď som zistila termín perfektne vyzerajúceho festivalu. Totožný s dátumom Pohody.
Kam ísť? Samu seba som presvedčila, že vyhrá tá možnosť, ktorá má z racionálneho hľadiska lepší line up. A tak partia štyroch ľudí cestovala približne 18 hodín všemožnými dopravnými prostriedkami za skupinami the XX, Mumford & Sons, SBTRKT, Franz Ferdinand, M83, The Cardigans a asi tá najočakávanejšia Björk.
Spoliehať sa na počasie na internete bola veľká chyba. Namiesto slnečných tridsiatok nás privítal dážď. Sprevádzal nás až do konca nášho pobytu. Mysleli sme si, že počasie je tá najzanedbateľnejšia vec na hudobnom festivale. Trošku poprší a všetko bude fajn. Keď sme videli davy ľudí v rovnakých gumákoch, chytili sme aj my hysterický záchvat, že bez nich neprežijeme. V priebehu hodiny sa dokázali vypredať všetky gumáky v centre Gdyne. Neverila by som, že je to možné, ak by som sama nečakala na ďalšiu “zásielku“ v klbku asi tridsiatich ľudí. „Má niekto ľavú štyridsaťdvojku? Ja mám dve pravé,“ ozývalo sa niekde v prehrabujúcej sa mase topánok a pršiplášťov. Nešťastím bolo mať tridsaťdeviatku. „Galoše nemáme. Až zajtra,“ vítali ma už pri vchode. Typickí Poliaci. Obchodníci od kosti. Nemáme, ale zajtra budú. V inom obchode mali, ale cena s každou kvapkou dažďa stúpala na dvoj-trojnásobok.
Byť lakomý a nedať sa v tomto počasí dobrovoľne okradnúť by bolo osudovou chybou. Poľské galoše (smrdeli rovnako ako tie z číňaku), ktoré malo bez preháňania ďalších tisíc dievčat, ma skutočne zachránili. Gumené čižmy sa stali poznávacím znamením. Armáda zablatených až po pás.
Ľudia sa prebárali v blate počas celého festivaluFoto: Eva Kubániová/TASR
Vo všetkých fastfoodoch a verejných toaletách sme sa „našli“. Účastníci mega akcie.Znechutení počasím, ale s vierou v dobrý zajtrajšok sme už v prvý deň ohŕňali nosmi. OK, prší. Chodíme po členky v blate, ktoré smrdí viac ako toi toi-ky. (A to bolo už čo povedať.) Zvyknutí na luxusné pohoďácke splachovacie toalety sme sa hneď pri bráne spýtali ako je to tu. Nechápavý zato veľavravný pohľad nás uviedol do toi toi-kovej reality. Ohŕňanie nosmi sa stalo frfľaním na všetko a všetkých. Za toľko peňazí sme čakali čosi viac ako policajtov na každých dvoch metroch, ktorí vám vyhadzujú vodu pri vstupe do stanového mestečka. Vraj z bezpečnostných dôvodov. Bolo jedno, že stany plávajú v bahne, hlavná vec, že nikomu sa neublíži plastovou fľašou.
Zopár dehydrovaných ľudí hore-dole. Samozrejme fľašky z plastu – smrtonosné zbrane boli zakázané aj v areáli. Obsah nealka z bohatého výberu žltej, zelenej a červenej fľaše bol starostlivo prelievaný do pohárov. Keď sme sa pýtali chlapíka v stánku prečo je to tak, odpoveď bola priam identická...z bezpečnostných dôvodov. Ekológia a recyklácia im však bola ukradnutá. Akosi sa stratila v jedinom stánku, do ktorého ste mohli po 25-minútovej chôdzi odniesť plasty. Žiadne vrecia na odpad sme pri registrácii nenafasovali. Načo aj? Trávy okolo stanov bolo dosť.
Hudobné vykúpenie
Uhundraní s náladou totožnou s počasím sa nám oči rozžiarili až na koncertoch. Björk mi ukázala, čo znamená byť „svetovou “ hviezdou. Začať presne načas, skončiť tridsať minút neskôr, len aby utíšila túžbu publika po prídavku, urobiť veľkolepú šou s islandským speváckym zborom a vytvoriť zimomriavky každému v mase pod pódiom. Najsympatickejší Mumford & Sons si pripravili zopár ďakovných viet v poľštine, začo si vyslúžili poriadny aplaus. Najtanečnejší boli Franz Ferdinand a intímna atmosféra tria the XX bola vyvrcholením na hlavnom stagi.Výborní! Všetci. Veď nakoniec sme išli len kvôli nim. A odrazu sme pochopili, že nás akosi čakanie na koncerty, ktoré sa začínali až o 17.00 ubíja, že už pri druhom nás bolia kríže a nohy z toho prebárania sa blatom. Vidím všetky tie skvelé kapely, chcem skákať, tancovať, tešiť sa, ale každý pohyb ma bolí.
Zaplavené stanyFoto: Eva Kubániová/TASRVypĺňanie dňa do začiatku festivalového programu sme vzali do vlastných rúk. Chýbali nám sprievodné akcie ako workshopy, filmy, diskusie. Koncerty mali byť len akýmsi vyvrcholením už aj tak skvelého programu, nie jediným svetlým bodom. Asi sme len rozmaznaní Pohodou. To ona zapríčinila moju vetu po týždňovom pobyte v Poľsku: „Ak by toto bol môj prvý festival v živote, už nikto by ma na žiadny iný nedostal.“ Až po precestovaní 700 kilometrov sme pochopili, o čom je skutočne Pohoda. Nie je to o line up-e, ale o celkovej atmosfére a organizácii, ktorá je postavená z (na prvý pohľad) nepodstatných detailov. Je to festival, ktorý sa chce o ľudí starať, nie na nich zarábať.
Je to ako byť na dovolenke pri mori. More je síce krásne, ale pláž je samý špak, v hoteli je nepríjemná obsluha a nechutné jedlo a vašimi spoločníkmi sú termity. Babke síce poviete, že bolo fajn, ale už nikdy sa na to miesto nevrátite.
Neľutujeme, veď kapely boli fantastické, ale všetko okolo toho bolo len ťažko stráviteľné. Chýbala nám Pohoda a pobyt v hudobnom nebi s all inclusive starostlivosťou.
