Bratislava 12. augusta (TASR) - Pamätníky padlým v prvej svetovej vojne sú najrozšírenejším druhom pomníkov na Slovensku, no umelecky nepatria vždy medzi najhodnotnejšie. Fakt ale je, že viacerí významní slovenskí sochári venovali ich tvorbe a návrhom dôležitú časť svojej tvorby.

Dôvodom boli peniaze. Napriek tomu, že objednávka pomníka padlým nepriniesla zhotoviteľovi veľký zisk, zabezpečila mu živobytie. Na druhej strane, je potrebné dodať, že slovenskí medzivojnoví sochári pomníky padlým umelecky nezvládali. Viaceré sochy a súsošia sú proporčne a kompozične nedostatočné. Autori takisto veľmi málo experimentovali a zostávali pri osvedčených vnútorne neprežitých obrazoch vojakov a piet. Pri tvorbe pomníka financovaného z ľudovej zbierky a vystavaného z vôle ľudu neostal priestor na vlastnú kreativitu.

Jedným z prvých slovenských sochárov, ktorí sa venovali problematike pomníkov padlým, bol Ján Koniarek. S tvorbou pomníkov padlým sa stretol už počas prvej svetovej vojny, keď v službách armády vytvoril niekoľko nezrealizovaných návrhov. Neskôr sa presťahoval do Trnavy, kde zhotovil umelecky najhodnotnejší pomník padlým na Slovensku.

Bronzová socha padlého je nezvyčajne nadčasová. Celkovo sa pomník asi najviac približuje ceste, ktorou sa uberala výstavba tohto druhu pomníkov v západnej Európe. Menší pomník vytvoril autor vo svojej rodnej obci Voderady, v Kráľovej pri Modre a Suchej nad Parnou. V Trnavskom regióne realizoval aj pomník pre obec Bohdanovce.

Významným autorom venujúcim sa tvorbe pomníkov padlým bol taktiež bratislavský sochár Alojz Rigele. Prvý pomník padlým vytvoril ešte počas vojny. Išlo o pomník padlým členom 13. pešieho kráľovského honvédskeho pluku vybudovaný na bratislavskej Brečtanovej ulici. Jedným z jeho najvýznamnejších je pomník na Murmanskej výšine (na dnešnej Ulici francúzskych partizánov) v Bratislave.

Zo stavebného materiálu pochádzajúceho zo zničeného (podstavca) pomníka Márie Terézie zhotovil štyri charakteristické sochy levov. Pre tvrdosť žuly mal pritom zničiť hneď niekoľko sochárskych dlát. Ďalšie významné súsošie zhotovil na pomník pre Kolárovo a v Pezinku na Štefánikovej ulici. Bol mimoriadne plodný, vytvoril napríklad aj pomníky v Lamači, Devínskej Novej Vsi, v Cíferi, na cintoríne vo Svätom Jure a v Blatnej na Ostrove.

Predstaviteľom novej generácie a jedným zo zakladateľov moderného slovenského sochárstva bol Vojtech Ihriský. K desiatemu výročiu vzniku Československej republiky vytvoril pomníky v Trenčianskej Teplej a vo Vrútkach. K jeho monumentálnej tvorbe patrí aj pomník padlým v Rajci. Pri zháňaní objednávok bol natoľko úspešný, že ako jeden z mála Slovákov pracoval na pomníkoch tohto druhu v prostredí s maďarskou majoritou.

Bol autorom pomníka v Podunajských Biskupiciach z roku 1936, ktorý bol realizovaný ako „maďarský“. Po jeho inštalovaní sa zo strany niektorých slovenských Maďarov ozývali kritické hlasy. Problémom nebolo umelecké stvárnenie, ale ikonografia. Sochár napríklad použil vojenské zobrazenie typické pre československú armádu, ktorá s pôvodnou rakúsko-uhorskou mala málo spoločného. Ihriský okrem toho vytvoril aj ďalší „maďarský“ pomník padlým v Senci. Pracoval aj na pomníku padlým v Ivanke pri Dunaji a na pamätnej tabuli umiestnenej na radnici v Dolnom Kubíne.

Okrem spomínaných sochárov pracovali na pomníkoch padlým aj Frico Motoška, Valér Vavro, Ladislav Majerský, Fraňo Štefunko, Pavol Bán, František Draškovič, Gyula Berecz a ďalší.

Pri hodnotení pomníkov padlým z hľadiska materiálu použitého pri ich tvorbe je na prvý pohľad jasné, že výber ovplyvňovali peniaze. Pri tvorbe sôch je častým použitie liateho betónu, ktorý patril medzi najlacnejšie možnosti. Nedostatkom však bola nedostatočná tvárnosť a v niektorých prípadoch trvácnosť. Pri použití kameňa voľba často padla na pieskovec. Bol lacný, relatívne dostupný a tvárny. Pre kameňosochárske dielne a samotných sochárov predstavoval akúsi zlatú strednú cestu. Sochy z pieskovca vyzerali z estetickej stránky lepšie ako z liateho betónu, no ich odolnosť voči počasiu bola slabšia. Iný druh kameňa sa pri pomníkoch padlým objavuje sporadicky.

Bronz sa pri pomníkoch padlým na Slovensku vyskytuje ojedinele, no tie pomníky, ktorých súčasťou sú bronzové prvky, patria medzi umelecky hodnotnejšie. Použitie bronzu bolo finančne náročnejšie, najmä keď platilo zvykové pravidlo, pri ktorom autorovi mala byť vyplatená rovnaká suma ako náklady na odliatie samotnej sochy. Sochári boli však pre nedostatok financií nútení poberať nižšie odmeny. Jedinou umeleckou zlievarňou v Československej republike bola firma Franta Anýž z Prahy. Medzi dve celobronzové sochy na pomníkoch padlým na Slovensku patrí spomínaná socha padlého od Koniarka a socha na pomníku v Hliníku nad Hronom od Majerského.