Bratislava 6. augusta (Teraz.sk) - Slovensko má osobnosti, o ktorých sa síce na stránkach médií až tak často nedočítate, ktoré neuvidíte ako lacné celebrity ani v televíznych programoch z rôznych spoločenských akcií. Nie náhodou – ide totiž o ľudí, ktorí svoju výnimočnosť dokázali svojimi schopnosťami, talentom, odbornosťou, profesionalitou, vzdelaním, vytrvalosťou a tvrdou drinou. Jedným z nich je aj prednosta Ortopedickej kliniky LF UK a NUDCH v Bratislave, vedúci odboru NUDCH pre vedu a výskum, a prezident Slovenskej ortopedickej a traumatologickej spoločnosti - prof. MUDr. Milan Kokavec, PhD.


Pochádzate z lekárskej rodiny – obaja vaši rodičia boli lekári. Lekárom je aj váš brat, manželka a bude ním možno aj váš starší syn, ktorý momentálne študuje medicínu. Čím to je, že sa lekárske žezlo u vás podáva z generácie na generáciu? Je to automatické, alebo má to svoje výhody – napr. pri rozhovoroch pri nedeľnom obede, či spoločných záujmoch? Alebo ide len o akési naplnenie pravidiel, že „jablko nepadá ďaleko do stromu?“
- Ide o prirodzený faktor – lekárskeprostredie, v ktorom sme vyrastali a žili formovalo naše ďalšie smerovanie. Vlastne, poznamenala ho aj vzájomná komunikácia, rozhovory v kruhu rodiny, riešenia problémov a nakoniec aj celkový z toho vyplývajúci „človečenský“ prístup k ľuďom ako takým. To bolo to, čo ma ovplyvňovalo v mojom rozhodnutí stať sa lekárom.

Ktorý z vašich rodičov bol tým, kto sa pod vaše rozhodnutie podpísal najviac? Vaša matka, či otec?
-Mamička bola obvodná lekárka, neskôr reumatologička. Pamätám si, že keď som ako dieťa s ňou šiel ráno na tržnicu, na „Miletičku“, cestou nás zastavilo aj desať ľudí. S každým z nich sa porozprávala, pozorne si vypočula ich problémy. Takmer každý ju poznal. Mne to šlo najskôr na nervy, lebo sme nikdy nešli na trh priamo, ale až ako dospelý, som si uvedomil, čo jej zastavenia znamenali. Bola to ona, kto mi ukázal, aký má mať človek vzťah k pacientom. Dôkladne poznala svoj rajón, jeho ľudí a ľudia, jej pacienti, poznali ju. Aj vďaka tomu vedela, s kým sa máme ako deti kamarátiť, s kým môžeme chodiť hrávať hokej, tenis... Bola našim ochrancom v bežnom, reálnom svete a živote, dala nám aristokratickú výchovu, jej otec bol sudca, žiaľ, zomrel veľmi skoro. Otec, to bolo niečo úplne iné. Bolprofesorom - súdnym lekárom, pôvodne patológom. Nebol, na rozdiel od iných otcov mojich kamarátov ku mne autoritársky a direktívny. Práve naopak – bol mojim najlepším kamarátom. Spolu sme riešili množstvo vecí a problémov, otvorene, ako kamaráti. Venoval sa mi, učil ma nebyť prchkým, ale naopak, dokázať sa s problémom popasovať a veci si vyargumentovať. Rozprával mi o svojej práci a tá ma neskutočne zaujímala. Chodieval som za ním do práce, v ktorej ma fascinovali rôzne chemikálie, a postupy, pomocou ktorých sa dala dokázať prítomnosť jedovatej a smrtiacej látky v tele. Zaujímal som sa o daktyloskopiu a podobné veci, takže, sa dá povedať, že najväčší vplyv na moje vedecké smerovanie a formovanie mal z tohto pohľadu môj otec.

Zrejme to však nebolo len tou atraktívnosťou prostredia otcovej práce...
- To ozaj nie. Čo je na pitevni atraktívne? Otec bol genetický Stredoslovák. Pochádzal z Palúdzky - časti Liptovského Mikuláša, odkiaľ cítiť akési „slovenské dobro“, také ktoré formuje vzťah k ľuďom a prírode - k Tatrám, Váhu, hustým lesom.S láskou spomínam na otcovu mamu ktorú sme volali starká a na jej skvelú bryndzové halušky, obarky, fučku alebo droby. No a k tomu to ľubozvučné nárečie „dobrô, planô, onakô“. A ľudové mudrosti „Sto frajerok , jedna žena“ (úsmev). Starká vedela aj klince zatĺcť, aj elektriku opraviť, aj uhlie nanosiť. Mala skoro 80 rokov keď si kúpila nový koberec a sama ho na pleci niesla kilometer domov. Otec nebol moc technický typ, ale u mňa manuálnu prácu podporoval. Vždy, keď sme mali doma nejakého majstra, elektrikára, vodára, či stolára, mal som sklony „pomáhať“. Nevyhýbal som sa ani brigádam a letným aktivitám počas štúdia na gymnáziu a vysokej škole. Neskôr mi tie vedomosti a zručnosti hodili pri mojom povolaní ortopéda. Starká vravievala „vnúčik to čo sa za mladi naučíš, na starobu ako by si našieu“. Inými slovami, to čo som sa nenaučil, som sa musel doučiť, alebo zaplatiť to niekomu kto to urobil za mňa.

Foto: TASR

K otcovi ste na pracovisko chodievali aj s vašim mladším bratom, taktiež lekárom?
- Spomínam si keď sme chodili spolu k otcovi na ústav na rýchlokurz fotografovania. Ale neskôr sme už boli samostatné jednotky. Ja som bol skôr komunikatívnejší „otcov“ syn a brat, ktorý je úspešný plastický chirurg, skôr precíznejší „mamin“. Brat bol vždy viac zameraný aj na šport, ja zas na umenie, a je to na mne viditeľné.

Kedy ste sa rozhodli byť ortopédom? Spomínali ste, že vás zaujímalo to, čo robil váš otec - súdne lekárstvo...
- Pôvodne som sa chcel profesijne venovať hudbe. To mám po svojej mame, ktorá sama hrávala v jazzovej kapele a preto ma viedla aj k hre na klavír. Aj preto som počas štúdia na gymnáziu „poškuľoval“ po možnosti štúdia kompozície. Ku koncu gymnaziálneho štúdia vyvstala otázka, čo budem ďalej robiť a vtedy môj otec povedal pamätnú vetu: „Na klavíri si môžeš hrať aj vtedy, keď budeš robiť niečo potrebnejšie.“ A tak mi navrhol, nech skúsim medicínu, na ktorú som nakoniec nastúpil.

Stále sme sa akosi nedostali k ortopédii...
- Tá bola v podstate náhodný výber. V 3. a 4. ročníku lekárskej fakulty UK ma zaujímala skôr forenzná psychológia, toxikológia, tajomstvá kriminalistiky, pretože som chcel pokračovať v otcových šľapajach. Až pokiaľ som nespoznal počas letnej praxe doktora Paukovica, ktorý ma predstavil profesorovi Hurajovi. A to bol ten zlom – teda okrem toho, že mi otec pred koncom štúdia jasne naznačil, že ja na súdne lekárstvo nepôjdem, lebo nie je dobré keď sú aj otec a aj syn v práci pokope. A tak ma poslal na ortopédiu za profesorom Hurajom s tým, že je svojský, ale to mi len prospeje...

Čím bol profesor Huraj svojský?
- Bol veľkou osobnosťou. Nielen odbornosťou a významom, ale aj svojou muskulatúrou a vzhľadom. S výškou dva metre a veľkou, šedivou hlavou bol prirodzenou autoritou aj ako rektor univerzity Komenského. Úplné stelesnenie predstáv „o Hegridovi alebo Achillovi“, ktorý dokáže aj pohladiť a keď treba - aj jednu tresnúť po papuli. A aj treskol (smiech). Keď som sa k nemu prišiel dohodnúť, či môžem k nemu nastúpiť po promóciách až v septembri, po prázdninách, bez dlhých okolkov mi vysvetlil: „Čoooo? Kedy? Synak, ja som nastúpil dva dni po promóciách a je zo mňa univerzitný profesor - a ty čo chceš byť, hovno??? Tak, pozri sa, dnes je 28.6. , tak ťa tu1.7. čakám...“ A bolo po prázdninách... Profesor Huraj bol pre nás otcovskou autoritou s obrovskou charizmou, ale jeho slovník a maniere neboli každému po vôli. Mne tvrdšie vyjadrenia neprekážali, v mužskom kolektíve to rýchlo čistí vzťahy.

Čo determinuje fakt, že sa z niekoho stane úspešný ortopéd? Sú to vrodené predispozície, zručnosť, talent na skladanie a rozkladanie puzzle, precíznosť, trpezlivosť?
-V čase, keď som začínal ako ortopéd, by ste bez sily a zručnosti len ťažko dostali klinec do stehennej kosti, či dali správne endoprotézu. Dnes, s novou dokonalejšou technikou je to už o čosi jednoduchšie a hlavne - sofistikovanejšie. Dôležitými vlastnosťami nielen pre ortopéda ale všetky operačné odbory je pokoj, rozvaha, trpezlivosť, dobrý zrak a určitá technická či manuálna zručnosť. No a bez výborných učiteľov to nejde. S vďakou spomínam na doktora Kordoša, primára Marescha a iných.

V čom spočíva náročnosť ortopédie a zvlášť tej detskej?
- V dôkladnej príprave. Tak odbornej, ako aj psychologickej. Viete, pred každou operáciou, ktorú idem robiť, sa snažím dôkladne zanalyzovať každý svoj krok a rozhodnutie, ktoré následne urobím. V prvom rade sa odreagujem od akéhokoľvek možného stresu, pretože pokiaľ to, čo robíte beriete vážne, stres pri tom zákonite vzniká. Pri samotnej operácii, predlžovaní končatiny, či odstraňovaní deformity je dôležité vedieť, čo v konečnom dôsledku dieťaťu urobí dobre. Aj preto sa niekedy rozhodujeme, či nebude lepšie, keď namiesto nej zvolíme iný postup...

Foto: TASR

Spomínali ste znižovanie stresovej záťaže. Máte nejaký svoj, osvedčený spôsob, ako to dosiahnuť?
- Pred náročnými a veľkými operáciami často nespím už od tretej hodiny ráno. A keď mám hlavu plnú myšlienok, idem ku klavíru, nasadím si slúchadlá a pol hodinku si na upokojenie myšlienok niečo zahrám...Cez víkendy chodím veľa do lesa. Pohyb mi pomáha znižovať stres. Keď som si nie istý, že operáciu zvládnem sám, poprosím o pomoc kolegu ktorý to už robil. Keď takého nenájdem doma, mám veľa priateľov v zahraničí, ktorí radi pomôžu.

Úspešní ľudia majú oproti tým menej úspešným oveľa viac vyvinutú túžbu po poznaní, ktorej sú ochotní obetovať niečo zo svojho bežného života. Ženie ich vpred nielen ambicióznosť, ale aj smäd po objavovaní a posúvaní hraníc v odbore, v ktorom pôsobia. Je to aj váš prípad?
- Bez určitej obety by to nešlo. Mal som to šťastie, či som skôr nebol zbrklý a neženil som sa hneď ako mnoho mojich rovesníkov po škole, na prahu reálneho života. Potreboval som trochu spoznať svet a to najmä z profesijného hľadiska. Absolvoval som stáž u profesora Grafa v Rakúsku v Stolzalpe, neskôr stáž v Čechách, v Prahe u docenta Smetanu, zameranú na neuroortopédiu – liečbu detí s detskou mozgovou obrnou. Následne som bol na stáži v Izraeli, na viacerých pracoviskách, no hlavne v Tel Hashomer, v ChaimShebaMedical Center, najväčšom traumatologickom centre na Blízkom východe a v Haife v Rambam medical centre. Tu som spoznal profesora Viktora Bialika, ktorý tiež patrí - popri mojom otcovi a profesorovi Makaiovi - medzi ľudí, čo najviac ovplyvnili môj odborný rast. Mimochodom, práve v Izraeli som zažil asi „najtvrdšiu školu“.

Zrejme bola ovplyvnená vzájomným palestínsko-izraelským konfliktom...
- Áno aj. Na vlastné oči som uvidel, ako vyzerá zlo, napätie a nevraživosť. Rozprával som sa o tom aj s jednou a aj s druhou stranou. Boli to skúsenosti na nezaplatenie. Práve tam som sa prestal cítiť ako „krátkozraký, impotentný panic na svadobnej ceste (vidíš málo a urobiť môžeš ešte menej)“, pretože v danom prostredí na akékoľvek váhanie a dumanie nebol čas. Na sále som musel byť akčný, robiť všetko, čo prišlo, zbytočne nešpekulovať. Jednoducho, naučil som sa byť rozhodný, pripravený v okamihu sekundy nájsť riešenie a byť pritom rýchly – boli jasne formulované odporučenia a postupy ktoré museli všetci rešpektovať. Lekári sa navzájom skúšali a kontrolovali. V Izraeli bol naozaj poriadok. Vďaka tomu som neskôr v praxi pochopil, čo znamená, keď sa povie: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku“, či „šťastie praje pripraveným“ O dva roky neskôr som absolvoval ďalší pobyt v Dánsku, v Kodani u profesora Reimersa, pri ktorom som sa sústredil na detskú ortopédiu a ortopedickú protetiku.

Vráťme sa však k dopovedaniu mojej otázky o obete...
- Spomínané stáže v Rakúsku, Prahe a Izraeli som absolvoval ako slobodný lekár, pretože, priznám sa, ako čerstvý manžel a otec rodiny by som si takýto „luxus“ asi nemohol dovoliť.V živote je to tak, že za všetko sa platí – nič nie je zadarmo. Či absenciou rodinného zázemia, alebo keď ho už máte, tak absenciou tých nenahraditeľných a neopakovateľných chvíľ, ktoré ste mohli stráviť s manželkou a deťmi. A vtedy je dobré, keď máte vedľa seba partnera, ktorý vás chápe a podporuje. V tomto som mal neskutočné šťastie, pretože aj moja následná odborná a publikačná činnosť, pedagogická práca, či robenie docentúry a profesúry – to všetko sa dialo na úkor času, ktorý som mohol stráviť s manželkou a vtedy už aj so starším synom. Vedel som, že ma podporuje profesor Makai, ktorý nahradil už spomínaného profesora Huraja, vedel som, že nechcem urobiť svojmu otcovi hanbu. Naopak, chcel som, aby bol na mňa hrdý - a keď bol profesor on, robil som a obetoval som maximum pre to, aby som ním bol aj ja. Profesor Makai bol mimoriadne vzdelaným a medzinárodne uznávaným ortopédom. Bol mojim druhým otcom, ktorý mi dal možnosť profilovať sa na to, čo som. Ale nebyť mojej rodiny a manželky, nebol by som tam, kde dnes som.

Foto: TASR

Absolvovali ste pomerne veľa zahraničných pobytov. Je to také jednoduché a stačí len to, že ma lekár takúto formu rastu záujem?
- Práveže nie. Keď som odchádzal na stáž do Izraela, predpokladal som, že mi na to prispeje nemocnica, alebo univerzita, v ktorých som vtedy pôsobil. Ale nedostal som nič. A tak som si na pobyty a stáže musel financie požičať napr. od rodičov, alebo som neskôr bral ďalšie služby v nemocnici, úväzky v iných ortopedických ambulanciách a prácu navyše v podobe prednášok na odborných podujatiach – to bolo opäť na úkor rodiny. Ako som povedal, v živote nedostanete nič len tak, zadarmo, bez toho, aby ste za to zaplatili nejakú cenu a daň.

Na začiatku nášho rozhovoru ste spomínali na váš vzťah s otcom, ako vás brával k sebe do práce a ako vás formoval. Máte podobný vzťah aj vy s vašimi synmi?
- Myslím že mám, ale nie je to niekedy jednoduché. Podobne ako aj iní mladí ľudia, trpia súčasnou chorobou mladých – namiesto rozprávania komunikujú cez mobily a počítače. Starší syn keď končil gymnázium, tak sme nevedeli, čo chce vôbec ďalej robiť. Nedalo sa s ním ani „z voza a ani na voz“. Poznáte to - zbiť sa to nedá, rozprávať sa s tým nedá, stále to len pozerá do stropu a myšlienkami je kdesi úplne inde. Ale aj ja som si uvedomoval, že som bol v jeho veku komplikovaný, iný, než chceli moji rodičia. Chcel som byť klaviristom, žiť bohémsky život: cigarety, baby, chľast. S nikým som sa poriadne nerozprával. Dokonca som ušiel z domu. Potom mi raz zavolal otec, že príde za mnou, nech mu poviem, kde bývam. Tak sme sa nakoniec stretli, otec objednal fľašu vína a dohodli sme sa. Večer som bol doma. A čo sa mojej budúcnosti týka – až neskôr mi došlo, čo vlastne chcem. A tak sme rozhodnutieo budúcnosti nášho syna nechali na ňom samotnom, nech sa sám rozhodne, čo chce robiť. Uvedomili sme si, že deti nie sú šachové figúrky a tá ich rebélia je len súčasť normálneho vývoja dospievania. Výsledok nás prekvapil - nakoniec si dal prihlášku na medicínu, absolvoval tvrdé doučovania z chémie a biológie a dnes je medikom...

Čím je pre absolventov lekárskych fakúlt lukratívny váš odbor oproti iným?
- Mám byť úprimný? Ak opomenieme profesijnú česť a morálne hľadisko, tak ničím. Veľa roboty a zodpovednosti za málo peňazí.Tu sa z vás nestane milionár, ani celebrita. Skôr naopak – častokrát to, čomu čelíte, je len zbytočný „hon na čarodejnice v bielych plášťoch“. Niekedy mám pocit, že lekár ťahá za kratší koniec a často sú médiá a verejnosť prehnane kritickí, bez triezveho a reálneho zhodnotenia situácie. Pre našich pacientov robíme maximum, sú ale situácie, kedy ani lekár nedokáže byť usmiaty, milý a neomylný.

Nespôsobuje to následne aj pomerne veľký odchod slovenských lekárov do zahraničia?
- Samozrejme, že odchádzajú do zahraničia alebo preč od pacienta – do farmafiriem, poisťovní... A nielen ortopédi ale aj mnohí iní schopní a kvalitní mladí lekári. Slováci migrujú do Čiech, Česi do Nemecka, Nemci do Anglicka a anglickí pacienti na Slovensko. Dovtedy, pokiaľ budú mladí a perspektívni lekári počúvať od politikov - ktorí často vedia málo o reálnom živote ľudí pracujúcich v zdravotníctve, že to nie je o platoch, tak sa to nezmení. V skutočnosti to okrem profesionality je aj o tých platoch a dôstojnej úrovni života, pre seba a svoju rodinu. My dnes neliečime pacientov, ale klientov zdravotných poisťovní a nie vždy máme na ich liečbu jednotný názor. No a najnovší návrh – aby si lekári, ktorí odídu do zahraničia, zaplatili za štúdium medicíny, ma najprv šokoval, potom zaujal. Prečo len lekári? Prečo si za štúdium neplatia študijné odbory, ktoré nemajú nikde uplatnenie a ich absolventi končia ako opatrovatelia seniorov v Rakúsku? Zase je potrebné zobrať palicu a aspoň nastrašiť tých ktorí tu ostali, namiesto toho, aby sa hľadala cesta ako motivovať ľudí, aby neodchádzali?

Inak, nie ste prvý, kto mi vraví, že o zdraví a živote pacientov na Slovensku nerozhodujú lekári, ale niekto iný...
- Často je to tak. Žiaľ systém je u nás nastavený tak, že až 30-40% mladých lekárov, ktorí na Slovensku vyštudujú medicínu, ide radšej do zahraničia a to napriek tomu, že sa veľa vecí zmenilo k lepšiemu. Dnes máme na mnohých pracoviskách techniku na špičkovej úrovni a v rámci možností vykonávame aj špičkové zákroky. Ak sa to nezmení nemocnice budú musieť prijímať ďalej lekárov z Ukrajiny a iných krajín sveta. Prečo sa nezoberie model zdravotníctva niektorej vyspelej krajiny s podobnými ekonomickými ukazovateľmi ako Slovensko? Od A po Z. Prečo hľadáme svoju jedinečnú cestu a objavujeme už objavené a rušíme to čo tu bolo dobré?

Pán profesor, v čom spočíva špecifikum vášho odboru?
- Detskej ortopédie? Sme špecifickí tým, že neexistujeme. Skutočných detských ortopédov na Slovensku je ako prstov na ruke. Aj preto sme detskú ortopédiu neosamostatňovali a nepodmieňovali ju atestáciou – špecializačnou skúškou. Všetci vystupujeme ako ortopédi, ale my sa špecializujeme na liečbu detí od 0 do 18 rokov veku. Takto to je praktickejšie, nakoľko ortopéd kdekoľvek na Slovensku môže dieťa vyšetriť, liečiť a až keď si to vyžaduje náročnejšie úkony, pošle ho do Bratislavy alebo Žiliny.

Na východnom Slovensku podobne špecializované pracovisko, ako je to vaše nie je?
- Bolo v Košiciach, ale ho zrušili. Je to škoda, lebo som presvedčený, že tri takéto centrá, ako je to naše, majú na Slovensku opodstatnenie. Potreba a objem unikátnych ortopedických výkonov, aké v súčasnosti realizujeme, si to vyžadujú.

Hovoríte o unikátnosti výkonov. Môžete byť konkrétnejší?
- Mnohé z nich sa už v zahraničí robili, ale k nám sa dlho nedostali.Zaujímavé boli tie, keď sme naposledy pri operácii použili distraktor, ktorý sme vložili do dreňovej dutiny dlhej kosti a predlžovali ho magnetom. Kosť sa tak pri predlžovaní ľahšie hojí a nehrozí infekcia zvonka. Alebo môžem spomenúť operáciu, keď sme dievčatku s Ewingovým sarkómom (rakovinou) stehnovej kosti dali endoprotézu, ktorá rastie s ňou a my ju len mechanicky, alebo elektricky predlžujeme. To všetko sú jedny z množstva špecifických lekárskych postupov, ktoré u nás realizujeme aj vďaka čoraz modernejšej medicínskej technike a pomôckam. Aj vďaka nim eliminujeme riziko, že v prípade operácie nádoru a jeho vybratia aj s rastovou platničkou, nebude mať mladý pacient v budúcnosti jednu nohu viditeľne kratšiu, než druhú, ale bude môcť žiť plnohodnotný život. Samozrejme toto by sa nedalo robiť bez podpory vedenia nemocnice a financovania zo zdravotných poisťovní.

Aké je špecifikum detskej ortopédie v porovnaní so všeobecnou ortopédiou?
- Hlavným špecifikom je fakt, že dieťa sa vyvíja, rastie. Takže musíme disponovať rôznymi druhmi materiálu, ktorý vieme aplikovať dvojmesačným deťom, ale aj osemnásťročným. Musíme mať rôzne druhy dláh, skrutiek, drôtov, klincov, endoprotéz. Pri deťoch, nie starších ako 13 rokov a netrpiacich nadváhou používame pri operácii plochých nôh tzv. mliečne skrutky, ktoré sa po dvoch - troch rokoch v tele prirodzene rozpustia. To je – čo sa týka materiálu a vybavenia. U starších a ťažších detí musíme plochú nohu korigovať titánovým implantátom.

Ďalším špecifikom sú detské zlomeniny, ktoré nie sú také, ako u dospelých. U detí sa vyskytujú zlomeniny a dislokácie v oblasti rastových epifyzárnych chrupaviek, ktoré sú u detí najslabším miestom skeletu. Ďalej sú u detí typické zlomeniny vrbového prútika alebo zlomeniny z ohnutia.

Špecifikom je aj to, že u detí sa vrodené a vývojové deformity začínajú liečiť veľmi skoro. Dieťa s konskou vbočenou nohou – pes equinovarus – sa začína liečiť piaty deň po pôrode Ponsetiho metódou korektívneho sadrovania. Po 4-5 výmenách sadier v týždňových intervaloch pretneme Achillovu šľachu, zasadrujeme nohu na 3 týždne, a výsledok - keď má dieťa osem týždňov, má nohu prakticky v poriadku, nasleduje doliečenie ortézami... Podobne sme naprávali desať dňovému dieťatku bedrový kĺb – bez anestézy sme ho nahodili spať, kde mal byť, dali sme dieťaťu sadrovú spiku a ako trojmesačné bolo úplne zdravé a nemalo s kĺbom už žiadny problém. Kedysi sa k akýmkoľvek chirurgickým výkonom na bedre pristupovalo najskôr až po roku od narodenia dieťaťa.

Foto: TASR

Svet detskej ortopédie je predsa len čímsi iný. Prím tu hrá predovšetkým emocionálna stránka veci – predsa len, pocity detí pred operáciou, strach a obava, ako aj vedomie, že dieťa trpí bolesťami a strachom sú nepríjemné samé o sebe. Ako sa s týmto faktorom vyrovnávate vy, ako lekár? Používate pri komunikácii s detským pacientom nejaké osobité postupy? Vyžaduje si profesia detského ortopéda aj určité pedagogické a psychologické znalosti a zručnosti, alebo je to len otázka individuálneho profesionálneho prístupu k zákroku ako takému?
- V prípade detskej ortopédie musí byť samotný chirurgický výkon precíznejší a šetrnejší. Lekár sa učí komunikovať s deťmi „za chodu“, sám, na základe svojej empatie a skúseností.Každé dieťa, v rôznom veku je špecifické a je potrebné k nemu tak aj pristupovať. Aj preto neexistuje jednoduchý návod, aký máte byť. To sa musíte naučiť a musí to byť vo vás. Častokrát stačí, keď pri komunikácii s dieťaťom máte pokojný hlas, niekedy zase musíte byť až „infantilný“ - aby ste si získali jeho dôveru. Stalo sa aj to, že keď som videl, že dieťa je pred vyšetrením až príliš rozrušené a v strese, tak sme to, keď to bolo možné, odložili radšej na neskôr. A inokedy majú najmä staršie deti radšej, keď sa s nimi bavíte ako zo seberovnými a keď im mnohé, aj nepríjemné veci – poviete priamo na rovinu. Neverili by ste, ale mnohé deti znášajú takúto, hoci aj nepríjemnú pravdu lepšie, a hrdinskejšie, než ich rodičia. Momentálne už máme v nemocnici aj špecialistu – psychológa, ktorý sa rozpráva aj s pacientami a aj s ich rodičmi. Sú pacienti, ktorí majú osem rokov a keď vidíme, že ich onkologické ochorenie je také vážne, že mu už aj napriek našej snahe len ťažko pomôžeme, tak je to na psychiku rodičov, ale aj nás lekárov a celý personál neskutočný nápor. Lebo je iné, keď sa s niečím podobným stretnete u pacienta, ktorý má osemdesiat, zažitý život a keď u dieťaťa...

Pán profesor, boli sme svedkami, ako dvaja zo štyroch novodobých slovenských prezidentov (Schuster a Kiska – pozn. red.) natoľko nedôverovali slovenským lekárom a nášmu zdravotníctvu, že sa dali operovať v zahraničí. Je to podľa vás normálne, že práve ľudia, ktorí sú, resp. by mali byť akými si morálnymi autoritami, dávajú ľuďom príklad, že pokiaľ im záleží na svojom zdraví, či zdraví svojich blízkych, mali by operačné zákroky absolvovať radšej v zahraničí?
- No ale ďalší dvaja prezidenti sa liečiť na Slovensku dali - aj konzervatívne aj operačne, opakovane a úspešne.
Pokiaľ slovenská zdravotná poisťovňa preplatí operáciu, ktorá sa robieva aj u nás, komukoľvek, v cene ktorú zaplatia domácim pracoviskám a zvyšok si doplatí náročný klient zo svojho, tak proti tomu nemôžem mať žiadne výhrady. Sú operačné výkony ktoré sa u nás z rôznych dôvodov nerealizujú – alebo sa realizujú v minimálnom počte – u takýchto pacientov poisťovňa výkon v zahraničí plne prepláca, návrh však musí zdôvodniť klinické pracovisko príslušného odboru.

Ja som odchovancom starej školy a tá učila vážiť si prezidenta republiky, ako najvyššiu autoritu štátu. A takto by sa mal aj chovať.

Vraj sa pripravujú na zastavenie úpadku a oživenie slovenského zdravotníctva nové reformy...
- Čo sa týka tých reforiem, tak tie sa menia s každým novým ministrom. A pritom by stačilo zastabilizovať úplne základné veci, ktoré nemajú len v krajinách na západ od nás. Už aj v pobalstkých republikách majú v s nami porovnateľnom zdravotníckom zariadení o 30% viac zdravotníckeho personálu.Treba stabilizovať nižší aj strednýzdravotný personál - finančne a aj sociálne. U nás si akosi historicky nevážime učiteľov, lekárov, zdravotné sestry, či vedcov. Kedysi ich bolo dosť. A dnes? Prečo by oni nemali od štátu dostávaťnáborové príspevky alebo možno aj výsluhový dôchodok, ako je tomu pri iných povolaniach? Lebo nerobili pochôdzky, ale len nočné služby v nemocniciach; nedávali pokuty, ale ich dostávali od zdravotných poisťovní; nečistili muníciu v kasárňach,ale len toaletné misy a „bažanty“ po bezvládnych pacientoch a nechránili režim pred jeho kritikmi? Žiaľ, dnes sme svedkami stavu, keď ošetrovateľa robí niekto, kto je lacný, nikde inde sa nedokáže zamestnať, o zdravotníctve nemá ani šajnu, predtým plnil pri páse sirupy alebo bol bagrista. S takouto „odbornou“ výbavou má dnes zodpovednosť a ako zdravotnícky asistent vozí choré detí na vozíkoch po nemocnici. A my sa čudujeme, že tí rovnejší, čo majú na to peniaze a politický vplyv, si dávajú ošetrovať deti a príbuzných do zahraničia...

Takže neveríte, že sa tu podarí reformu zdravotníctva konečne doviesť do úspešného konca?
- Rád by som bol optimista. Problém tejto krajiny vidím v tom, že do tvorby zákonov vstupujú ekonomické skupiny a zdravotníctvo na svoj obraz neustále reformujú politickí lobisti a diletanti. Ja som fandil všetkým ministrom zdravotníctva aby svoju reformu zrealizovali, žiaľ ju niektorí nedokončili a iní ani nezačali. Snáď sa to raz zmení...

Ste úspešným lekárom, dosiahli ste docentúru, profesúru, a všetko, čo sa vo vašej oblasti dalo. Neuvažovali ste nad tým, že by ste šli do politiky? Koniec – koncov, takmer všetci bývalí lekári, ktorí sa stali politikmi a ministrami, si minimálne finančne výrazne polepšili...
- Čo sa týka politiky, tak som sa nad niečím takýmto zatiaľ vôbec nezamýšľal. Držím sa toho, že „švec sa má držať svojho kopyta“. Rozumiem sa trochu svojej práci, a možno som v nej dobrý, mám jej vyše hlavy a okrem toho na politiku nie som pripravený, rozumejte adekvátne vzdelaný. Ale nič nevylučujem. Politikom dnes môže byť hocikto. Možno raz niečo pokazím a budem potrebovať poslaneckú imunitu aby ma nezavreli, možno budem potrebovať viac peňazí, možno budem senilný a nebude mi vadiť, keď ma bude niekto zosmiešňovať v parlamente. Mnohí seriózni ľudia z politiky odišli, mnohí ostali. V súčasnej dobe však cítim, že patrím do tejto nemocnice a univerzity a chcem to serióznou robotou dokázať.