Bratislava 20. mája (TASR) - Rok 1836, alebo ak chceme, školský rok 1836/37 bol k literárnym a vlasteneckým úsiliam mladých bratislavských študentov veľmi žičlivý. Nielenže sami vydali almanach Plody, ale v Banskej Bystrici začal vychádzať časopis Hronka. Jeho zostavovateľom, redaktorom a vydavateľom bol mladý banskobystrický evanjelický farár a neskôr uznávaná osobnosť slovenského kultúrneho, literárneho i politického života Karol Kuzmány. Hronka vychádzala trikrát do roka. V 1. ročníku mala 291 strán a v 2. ročníku 287 strán. Kuzmány časopis pomenoval podľa rieky Hron, čo preteká cez Banskú Bystricu, čím chcel dať jasne najavo, že duchovný život Slovákov sa prebúdza aj na strednom Slovensku. No aby bol na prvý pohľad zrozumiteľný aj jeho obsah, v podtitule uviedol: „Podtatranská zábawnice“ a reklamnou návnadou mal byť slogan „Ten dokonále baví při libém kdo užitku i šetřj. Djlu I. Swazek I.“ a pod čiarou boli tieto údaje: „V Baňské Bystřici. Vedenjm a nákladem Karla Kuzmányho. Tiskem Filipa Macholda. 1836“.

Nebola by to činom zažiadaná mladosť, keby sa nechopila tejto príležitosti. Mladí štúrovci začali v Hronke hojne publikovať. Medzi nimi aj Ľudovít Štúr. V prvotnom nadšení napísal báseň Oda na Hronku, ktorú Kuzmány veľmi rád uverejnil. Potom to boli básne Boleslavínu Vrchovskému a Pomněnky z Devína na nápev piesne Nitra, milá Nitra. Čo viac - v Hronke uverejnil aj prvú, dnes by sme povedali - politologickú úvahu o charaktere slovenského národa. Volala sa Správa o schopnostech Slováků. Ľudovít Štúr v nej na viacerých príkladoch z ľudu poukázal na dôvtip a šikovnosť slovenského človeka, ktorý aj bez náležitého vzdelania dokázal obdivuhodné veci, napríklad Martin Šaško z Brezovej, povestný výrobca organov alebo Anton Vantoch zo Svederníka, ktorý sa sám naučil po latinsky a v tejto reči vzdelancov skladal aj publikovateľné časomerné verše.

Ľudovítovi Štúrovi Hronka imponovala aj z iných príčin. Karol Kuzmány vo svojom programovom článku Místo Předmluvy - táto domluva poukázal na jazykovú nejednotnosť slovenských literátov. V tejto súvislosti skritizoval úsilie Jána Kollára i Michala Godru o miestami nie celkom racionálne slovakizovanie češtiny, rozdal si to aj s Jiřím Palkovičom, profesorom bratislavského lýcea a nepáčila sa mu ani bernolákovská podoba slovenčiny, hoci vysoko hodnotil básnické úsilie Jána Hollého. Dosť rázne sa prihováral za písanie v „novodobej jungmannovskej češtine“, no jeho úvaha na túto tému nebola presvedčivá. A to bola voda na mlyn pre Štúrove zámery. Uvedomil si potrebu jednotnej podoby spisovnej slovenčiny. Zatiaľ to bol len zámer, ale ako spomína Ján Kalinčiak vo svojom životopise, už vtedy bol definitívne rozhodnutý.

Aj preto Ľudovít Štúr horlivo podporoval Kuzmányho a jeho Hronku. Podľa neho to bol „nový a prvý časopis Slovenska“. A časopisu a jeho vydavateľovi sľuboval toto: „By Hronka vesele kráčela a i Váh za soudruha měla - o to se postaráme, ručíme napřed.“