Bratislava 20. februára (Teraz.sk) - Napriek tomu, že som dal trikrát výpoveď a trikrát som sa po zmene vedenia vrátil nazad v nádeji, že svitá na lepšie časy, od malička bolo mojim snom dirigovať v Opere SND a to sa mi zázračne splnilo. Celé toto obdobie patrí medzi moje najkrajšie životné etapy. Každý večer je iný, aj čo sa týka jednej opery, menia sa sólisti, publikum, atmosféra, dirigent musí byť stále maximálne koncentrovaný. Uviedol pre Teraz.sk riaditeľ Opery SND a šéfdirigent Rastislav Štúr.


Desať rokov vo funkcii šéfdirigenta Opery SND. Veľmi podstatná kapitola vášho profesionálneho života. Ako ich s odstupom času hodnotíte?
V Opere SND pracujem už 23 rokov ako dirigent a neskôr ako šéfdirigent. Dá sa však povedať, že som tu od narodenia, keďže som do historickej budovy SND chodil na skúšky s mamou, ktorá v opere spievala a s otcom často na predstavenia. Napriek tomu, že som dal trikrát výpoveď, trikrát som sa po zmene vedenia vrátil v nádeji, že svitá na lepšie časy: Od malička však bolo mojím snom dirigovať v Opere SND, a to sa mi zázračne splnilo. Celé toto obdobie patrí medzi moje najkrajšie životné etapy. Každý večer je iný, aj čo sa týka jednej opery, menia sa sólisti, publikum, atmosféra, dirigent musí byť stále maximálne koncentrovaný a zažíva momenty eufórie a naplnených predstáv, ale aj chvíle plné stresu. Neviem si predstaviť zaujímavejšie povolanie.

V čom spočíva rozdiel v zodpovednosti medzi funkciami šéfdirigenta a hlavným dirigentom telesa Opery SND?
Hlavný dirigent je skôr čestná funkcia, ktorú som zastával, keď bol umeleckým riaditeľom Friedrich Haider (sám bol aj dirigentom). Vtedy pozícia šéfdirigenta neexistovala a ja som bol spojkou medzi umelcami a ním. Šéfdirigent má už väčšiu zodpovednosť za umeleckých pracovníkov, môže sa viac vyjadrovať k problémom, ale právo rozhodovať má vždy riaditeľ.

Prostredie divadla, opery SND poznáte veľmi dôverne. Takže ste určite vedeli, do čoho vlastne v tejto novej funkcii idete. Alebo vás aj niečo zaskočilo? Prekvapilo? Príjemne? Nepríjemne?
Myslel som si, že presne viem, do čoho idem. Kým to však človek nezažije, nevie si to dostatočne predstaviť. Je to predovšetkým obrovský pocit zodpovednosti za všetko a všetkých, ale predovšetkým za celok. Ľudia často riešia svoje problémy, ktoré chápem, že sú pre každého z nich najdôležitejšie, ale pre fungovanie celku sú často nepodstatné. Riešiť ich musím a riešim ich rád, ale vždy si snažím utriediť si priority.

Ako dirigent v SND pôsobíte už od roku 1996. Kto boli vaši podstatní a veľkí učitelia za dirigentským pultom?
Je naozaj dôležité, aby mladý dirigent, ktorý v začiatkoch často prežíva obdobie veľkej suverenity a pocitu, že on je ten najlepší, mal nad sebou niekoho skúseného, komu dôveruje a kto ho usmerní. Mal som šťastie, že vo svojich začiatkoch som mal možnosť asistovať pánovi Ondrejovi Lenárdovi, pri ktorom som sa veľa naučil a veľa toho pochopil. Dirigent sa učí a zreje celý život, praxou, skúsenosťami, aj chybami a postupne sa prehlbujúcou pokorou k dielu.

Od koho ste dostali tú pravú školu, vedomosti a z koho skúseností ste čerpali počas štúdia dirigovania na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne?
Mojim učiteľom na JAMU v Brne bol Jan Zbavitel, žiak Františka Jílka, ktorý ma okamžite vtiahol do praxe a umožnil mi dirigovať klavírne aranžovacie skúšky so sólistami na všetky opery, ktoré on naštudovával. Bola to výborná škola a som mu za to vďačný.

Veľmi vzácne boli pre mňa aj konzultácie s Jiřím Bělohlávkom a tiež našim Gerhardom Auerom.

Foto: TASR Pavol Zachar

Ozaj, dirigent v úvodzovkách iba diriguje predlohu, partitúry, alebo vstupuje do jednotlivých diel tvorivo?
Naštudovať operu či koncert znamená v praxi čo vlastne? To len pre detailné ozrejmenie vašej práce.
Operná partitúra má často aj 600 strán, kde jedna strana je jeden riadok, ktorý sa skladá z viac ako 20 riadkov všetkých nástrojov a speváckych hlasov. Vyžaduje to naozaj dlhé štúdium a prax, aby sa v tom dirigent začal orientovať s nadhľadom. Štúdium pred skúškami zaberie aj rok času, kým si dirigent všetky informácie spracuje vo svojej hlave. V partitúre je všetko jasne dané, a my sme „len" interpreti. Napriek tomu tam ostáva priestor pre tvorivý prístup a tým je koncepcia, ktorá je naša a ktorá záleží jednoznačne na dirigentovi a ktorá je u každého iná. Laicky vysvetlené, ak je napríklad v tempickom predpise skladby allegro, čo znamená rýchlo, môže to byť rýchlo alebo trochu rýchlejšie alebo aj trochu pomalšie; a ak je predpísané spomalenie, môže byť menšie aj väčšie, záleží to na vkuse dirigenta aj na jeho koncepcii diela ako celku. Taktiež správny balans medzi jednotlivými nástrojmi je najmä na dirigentovi.

Má dirigent vášho formátu za tie roky už svojich obľúbených a overených interpretov, sólistov, či súbory? Musí fungovať tá povestná tvorivá i ľudská chémia? Alebo to riešite chladnokrvne profesionálne?
Musím povedať, že mne najbližší umelci sú u nás na Slovensku a to je aj dôvod, prečo som ostal tu, aj keď som mal plno príležitostí odísť do zahraničia, kam chodím často, ale vždy sa rád vraciam domov.

Peter Dvorský, Montserrat Caballé, Gabriela Beňačková, Jelena Obrazcovová, Ilona Tokody, Eva Urbanová a mnohí ďalší interpreti svetového formátu. Ako si spomínate na prvé stretnutia s nimi a ako sa vám podarilo získať si ich dôveru? Predsa len hviezdy tohto kalibru zvyknú na dirigentov aj šomrať a podobne...
S Petrom Dvorským som v kontakte stále a som mu veľmi vďačný za krásne spoločné koncerty. Ako prvé predstavenie som s ním dirigoval Toscu u nás v SND, potom hneď koncert s Monserrat Caballe, pred ktorou ma vystríhal, že nemá problém zmlátiť dirigenta klavírnym výťahom a odísť zo skúšky. Dopadlo to tak, že po jej tlačovej konferencii vyšiel článok s nadpisom "Zamilovaná do Štúra". Tento koncert mi otvoril cestu do sveta. O vzťahoch so svetovými osobnosťami by sa dalo veľa hovoriť, všetky pre mňa znamenajú obrovské skúsenosti profesionálne i ľudské a bolo krásne s nimi spolupracovať.

Zaujíma ma vo všeobecnosti váš názor na aktualizačné prvky pri naštudovaní, inscenovaní operných diel, či baletu. V zmysle scénografie, no predovšetkým kostýmov a úpravy, prenosu deja do súčasnosti.
Som absolútne proti tomu, je to ako keby som zmenil v orchestri kontrabasy za basgitary a lesné rohy za syntetyzátor, považujem to za aroganciu, neúctu a zneužívanie hudobne osvedčených diel. Pri súčasných operách mi moderná scénická realizácia neprekáža a divák ju azda aj očakáva. Budem sa snažiť o krásne klasické inscenácie, avšak s adekvátnymi modernými výrazovými prostriedkami - svetlá, moderná javisková technika, atď.

Je vôbec ešte aj dnes vychovávať v dobrom publikum? Ak áno, ako?
Ak príde k nám na predstavenie divák, ktorý odchádza znechutený a pobúrený a napíše mi list, že tu bol poslednýkrát, nie je to v poriadku. A deje sa to. Ale sú aj jednotlivci, pre ktorých je moderné ponímanie aj klasických diel umelecky zaujímavé. Budem sa snažiť uspokojiť obe strany spojením krásnych estetických inscenácii, ktoré budú súčasne na vysokej umeleckej úrovni. Nie je jednoduché nájsť tú správnu cestu a správnu mieru a vyžaduje to svoj čas. Zatiaľ však verím, že sa to podarí a budeme všetci na našu Operu SND hrdí.