Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Pondelok 23. december 2024Meniny má Nadežda
< sekcia Import

ROZHOVOR: Zdeno Cíger, rebel a hokejový solitér

Na archívnej snímke tréner Zdeno Cíger počas tréningu slovenskej hokejovej reprezentácie. Foto: TASR/Pavel Neubauer

Rozhovor Petra Škorňu s hokejovou legendou Zdenom Cígerom.

Zdeno Cíger je nielen úspešná hokejová legenda, hrajúca tak v našej ako aj zámorskej profesionálnej lige, ale aj úspešný klubový tréner a aj tréner reprezentácie. Momentálne sa venuje výchove mladých talentov vo svojej Hokejovej akadémii Zdena Cígera, v ktorej pomáha talentovaným deťom zo sociálne slabších rodín vo veku od 8 do 18 rokov rozvinúť ich talent. A ešte jednou vecou je známy – že vždy povie to, čo si myslí. Na rovinu a bez okolkov...

Ako sa na Slovensku žije hokejovej legende, resp. výraznej hokejovej osobnosti? Ako pociťujete tento váš status v každodennom živote? Máte s vašimi slovenskými rovesníkmi a spoluhráčmi z NHL, či reprezentácie pravidelný kontakt?
Určitý kontakt existuje. Nakoniec, Slovensko je malá krajina a pokiaľ celý svoj život venujete a obetujete tomu, čo milujete – hokeju, je prirodzené, že ani s ľuďmi okolo neho neprestanete mať, čo i len sporadický a symbolický kontakt. Ale že by sme si volali, resp. sa pravidelne stretávali - v takejto rovine to až nie je.

Predsa len, človek je tvor spoločenský a aj preto sa mi nechce veriť, že by ste sa úplne „odstrihli“ od svojich bývalých spoluhráčov...
Tak to nie, vždy som mal pri sebe jedného – dvoch kamarátov, s ktorými som si viac rozumel nielen hokejovo, ale najmä ľudsky. Takým bol napríklad Ľubo Kolník, s ktorým sme sa kamarátili aj na ľade a aj mimo neho, v súkromí. Dnes sa však skôr stretávam s ľuďmi mimo hokeja. Je to dané mojimi koníčkami, ktoré s hokejom nesúvisia a ktoré sú akýmsi mojim myšlienkovým „očistcom“ od hokeja. Aj preto sa skôr stretávam s kamarátmi a známymi z radov poľovníkov, rybárov, či motorkárov.

Nie je to pre vás nevýhoda a určitý handycap, že pôsobíte naďalej v rámci svojej akadémie v hokeji a nestretávate sa s ľuďmi okolo neho?
S tými stretávaniami je to zložité. Mám rád prirodzené veci, mám svoje názory, ktorých sa držím a ktoré nemienim meniť,. Ani za cenu, že by mi to prinieslo finančný prospech. Uvedomujem si, že aj preto bojujem s mnohými problémami, lebo „nejdem“ s prúdom, s masami a nerád ohýnam chrbticu a názory. Nemôžem za to, že to mnohí – a to tak bývali spoluhráči, ako najmä ľudia, „točiaci“ sa okolo zväzu a klubového hokeja nechápu. Žiaľ, v riešení problémov a vecí v živote som vždy verný svojim zásadám a presvedčeniu - a takým aj ostanem. Aj za cenu, že nebudem miláčikom médií, či mnohých funkcionárov. To však neznamená, že sa stretnutiam apriori vyhýbam a neabsolvujem ich. Vždy, keď idem riešiť veci, týkajúce sa zlepšenia podmienok pre deti, ktoré hokej milujú a chcú sa mu venovať, som pripravený rokovať s kýmkoľvek. Nemám problém sa stretnúť a veci riešiť - v prospech budúcnosti hokejovo a pohybovo talentovaných detí aj zo sociálne slabších rodín, ktoré si nemôžu dovoliť taký luxus, ako je financovať športové aktivity a najmä talent svojho dieťaťa.

Na archívnej snímke bývalý hokejový reprezentant Zdeno Cíger počas tréningu svojich zverencov.
Foto: TASR/Martin Baumann


Predsa len – vráťme sa ešte k otázke zo začiatku. Od vtedy, ako ste hrávali hokej uplynul istý čas. Vnímajú vás ešte stále bežní ľudia, či už v Bratislave, Trenčíne, alebo rodnom Martine ako hokejovú legendu? Užívate si tento svoj status? A vôbec, sú na Slovensku ľudia k športovcom, ktorí niečo dokázali prajní?
Poviem to úprimne – istým spôsobom je pre mňa je moja úspešná kariéra na Slovensku aj nevýhodou. Niekedy až nechápem, čo sa deje, pýtam sa sám seba, či sme naozaj taký neprajný a závistlivý národ, ktorý sa nedokáže tešiť z úspechov tých druhých, ale naopak – je k nim nevďačný. Neviem. Možno to máme v našich povahách zakódované.

Môžete byť konkrétnejší?
Spomínali ste Martin. V ňom som vyrastal, zažil som tam krásne chvíle počas svojich hokejových začiatkov. Som Martinčan a vždycky ním aj zostanem, hoci už dlhší čas žijem v Bratislave. Nechápem však a mrzí ma, ako sa voči mne správali ľudia, keď sme tam prišli hrať, či už s reprezentáciou, alebo so Slovanom. To, ako vulgárne a pejoratívne nadávali, sa ma dotklo, ani tak nie kvôli sebe, ale kvôli mojej dnes už nebohej mame, ktorá si to musela vypočuť. A to len preto, že som z Martina odišiel hrať do Trenčína a neskôr do Bratislavy. Dokážem pochopiť zdravú rivalitu a súperenie, ako aj napätie medzi jednotlivými klubmi a mestami, to však nemá nič spoločné s primitivizmom a vulgárnosťou. Podobne sa to isté udialo aj v Trenčíne, pretože po NHL som nehral za nich, ale som odišiel hrať za Slovan. Nerozumiem, čo sa ľuďom, ktorí vás jeden deň „vynášajú do nebies“ a druhý už zatracujú „pod zem“ porobilo. Uvedomujem si, že s tým nič neurobím, že to nezmením a viem, že to hlavne závisí aj od úrovne kultúrnosti krajiny a v nej žijúcich ľudí.

Zrejme by to chcelo vysvetlenie, prečo sa teda neudial „návrat strateného syna“ do lona Turca, či Trenčína?
Keď som sa rozhodol vrátiť z NHL na Slovensko, prišiel som v prvom rade kvôli svojej rodine. Svoj život som chcel prežiť tu – a to aj napriek tomu, že som svojím dobrovoľným návratom prišiel o množstvo peňazí, ktoré som v NHL ešte mohol zarobiť. Chcel som byť doma, medzi svojou rodinou a kamarátmi. Chcel som reálne aj svojou účasťou v lige pomôcť slovenskému hokeju. Po návrate z NHL som dostal ponuku hrať za Martin a aj za Trenčín. Oslovil ma však aj dnes už nebohý Dušan Pašek a poviem otvorene, zo Slovana som dostal ponuku a také garantované podmienky, ktoré jednoznačne rozhodli. Aj keď som mal Martin a Trenčín stále v srdci. Potreboval som však živiť rodinu, urobiť pre ňu všetko, aby mohla normálne existovať. Veď jediné, čo som vedel a čomu sa rozumiem - je hokej. Rodinu neuživím z obdivuhodného potľapkávania fanúšikov po pleci. To určovalo aj moje rozhodovanie sa, za koho budem hrať. A to spustilo aj to „peklo“ voči mojej osobe.

Mnohí si povedia: Čo sa ten Cíger stále len sťažuje a hundre? Ako môže mať problémy, keď hrával v NHL, v Martine, Trenčíne a v Slovane Bratislava, bol trénerom aj v Slovane a aj trénerom reprezentácie. Veď on musí mať výhodu oproti ostatným hráčom, trénerom a nadšencom, ktorí na rozdiel od neho nemajú zarobené milióny...
- Takéto niečo si môžu myslieť len tí, ktorí vedia, že nemajú informácie, ale aj napriek tomu sú ochotní robiť „zlú krv“, nadávať a hundrať, lebo sú presvedčení, že v ich názorovom a mentálnom svete to je tak. Ja som svoje rozhodnutie vrátiť sa nikdy neoľutoval, aj keď som ním prišiel o veľké peniaze, zvolil som si svoju cestu v živote. Aj dnes – keď som odkázaný v rámci mojej hokejovej akadémie na sponzorov a ľudí, ktorí veria mojej filozofii a sú ochotní pomôcť – pôsobím v jednoduchých podmienkach. Nemám peniaze na štadión s ľadovou plochou, ale s o to väčším entuziazmom a chuťou dokážeme deti učiť a robiť šťastnými aj v skromnejších podmienkach.

Kdesi som si prečítal, ako vám autor textu vyčítal o.i. to, že: „Martinský rodák tak iba potvrdil, že nikdy nebol dostatočne odolný voči psychickému tlaku. Keď sa veci nevyvíjali jeho smerom, zvykol to „zabaliť“. Aj to mu zabránilo, aby svoje jedinečné hokejové schopnosti pretavil na oveľa väčšie úspechy.“ Dokonca aj vy ste sa svojho času vyjadrili, že „odmala robím veci spontánne a so srdcom“. Nie je predsa len výhodnejšie, keby ste boli väčší diplomat a taktik? V konečnom dôsledku aj pre vašu akadémiu?
-Nie, som na svoju zásadovosť hrdý, aj napriek problémom, ktoré vďaka nej mám. Dnes je bežné, že ľudia urobia pre krátkodobý efekt, či úspech čokoľvek. Dokonca, sú ochotní sa vzdať aj svojho názoru, diplomaticky „stíchnu“, tvária sa, že ich sa to netýka. Ja som iný. Vždy poviem to, čo si myslím a o čom som presvedčený. Na druhej strane nemám problém sa ráno pozrieť do zrkadla a vidieť v ňom svoju tvár. Radšej pôjdem svojou ťažšou a komplikovanejšou cestou a budem si na jej konci môcť povedať, že som pre jej dosiahnutie urobil to maximum, čo som mohol a chcel. Mám svoju cestu, svoju filozofiu ktorými chcem dopomôcť výchove mladých hokejových talentov. Mne do toho, či chlapec hráva alebo nie, na akom poste a v akom útoku, nebudú hovoriť rodičia, ako je tomu častokrát inde. V tomto som tvrdý. To je moja vízia, moje poslanie. Hokeju som obetoval všetko ako hráč a chcem mu obetovať aj ako tréner v akadémii. Je to moje rozhodnutie – vrátiť slovenskému hokeju to, čo som dostal od mala od neho ja. Urobiť všetko pre to, aby sme nestrácali nádejné hokejové talenty len preto, že ich rodičia nie sú sponzormi klubu, či nemajú peniaze na ich podporu. To je všetko.

Predsa len, viete čo sa vašim kritikom nepozdáva. Diskutujete o tom s nimi?
V živote to tak chodí: je veľa ľudí a tým pádom aj veľa názorov. Niektorí moje rozhodnutia podporujú, iní nie, nadávajú na mňa a všetko, o čo sa snažím negujú. A pritom, častokrát im chýbajú základné informácie, to, ako v našej akadémii fungujeme, ako žijeme, aké máme zásady a o čo sa snažíme. Málokedy majú o diskusiu záujem a budem úprimný, keď vidím, že naoko aj áno, no v skutočnosti ich argumenty nezaujímajú a majú vytvorený už vopred svoj, nemenný názor, tak na nejaké jalové diskusie nevidím dôvod ani ja...

V súvislosti s koncom trénerskej kariéry pri reprezentácii ste o.i. uviedli, že vás „veľa vecí z minulosti mrzí a pochybujete, že zabudnete na to, čo sa udialo“. Taktiež ste uviedli, že neznášate sabotérov a ľudí, ktorí intrigujú. Aj preto ma – s odstupom času zaujíma, či ste už zabudli, alebo sa ta“ jazva“ stále nezacelila...
Úprimne? Mám s tým stále problém a pochybujem, že na to zabudnem. Už aj preto, že hokej je môj život. Kvôli intrigám a osobným útokom proti mne trpela celá moja rodina. O to viac ma mrzí, že si niektorí ľudia, ktorých som si vážil a rešpektoval ich, neuvedomili, že tým, že sa rozhodli viesť v sezóne 2015/16 bojkot a o rok neskôr, v sezóne 2016/17 aj sabotáž, nerobili zlé meno len mne, ale ohrozovali tým aj moju rodinu. A na to sa nedá nikdy zabudnúť. Vždy som sa – aj ako hráč a aj ako tréner snažil spoluhráčov podržať, naviesť ich na pozitívnu stránku vecí. No to, čo sa udialo bojkotom a sabotážou zo strany viacerých hráčov a následnými intrigami voči mne len preto, že som prijal rolu trénera reprezentácie Slovenska v dobe, keď sa rozohrávali rôzne zákulisné boje a intrigy, to bolo už cez akúkoľvek čiaru. Pre mňa je a bude reprezentácia krajiny, ktorá ma hokejovo vychovala a v ktorej žijem cťou, srdcovou záležitosťou a bude vždy prvoradá. A to tak na pozícii hráča, ako aj trénera. Mňa politika, intrigy, bojkoty a záujmy rôznych skupiniek o funkcionárske kreslá na hokejovom zväze nezaujímali a ani nezaujímajú. O to viac som bol prekvapený, že sa do toho zapojili chalani z mužstiev NHL, v ktorých ako profesionáli pôsobili a vedia, že bojkotovať a intrigovať proti trénerovi, nie je prípustné. Nechápem, že zabudli na profesionálny rešpekt a pokoru a že ju tak, ako ju uplatňujú v kluboch NHL, neuplatnili aj voči slovenskej reprezentácii.

Na archívnej snímke tréner Zdeno Cíger v zápase základnej A - skupiny Švédsko - Slovensko na MS v ľadovom hokeji v Kolíne nad Rýnom, 16. mája 2017. Zľava Pavol Skalický, Marcel Haščák a Jakub Suja.
Foto: FOTO TASR - Michal Svítok


Tam si to nemôžu dovoliť, pretože tam do toho, kto bude v zápase hrať, na akom poste, v ktorom útoku, aký systém - môžu trénerovi jednoducho hovoriť. Podobne ani majiteľovi klubu, kto má a kto nemá byť trénerom. Tu však argumentovali aj tým, že im išlo o dobro slovenského hokeja...
Akékoľvek zákulisné intrigy, bojkot a sabotáž sú deštrukčné – voči slovenskému hokeju a jeho budúcnosti zvlášť. Doplatil na to kanadský tréner slovenskej reprezentácie Glen Hanlon, ktorý ustúpil tlaku zámorských hviezd v slovenskom tíme a nechal si zostavu a spôsob hry určovať nimi a doplatil som na to neskôr ja s Robom Švehlom, keď sme sa stali obeťami intríg, bojkotu a sabotáže- v boji o obsadenie funkcionárskych stoličiek. To predsa nie je normálne. Kde je tu profesionalizmus, slušnosť a rešpekt? Dnes mi je jedno, že mi potichu niektorí chalani hovoria medzi štyrmi očami, o čo išlo, o čo sa hralo, do čoho a kým boli vtiahnutí. Verejne to nikdy nepovedia. Na to už nemajú ..... odvahu. Aj preto na to nemôžem zabudnúť a odpustiť. To nejde.


Slovan, KHL a extraliga


S mužstvom Slovana Bratislava ste sa stali ako hráč štyrikrát majstrom extraligy a dvakrát majstrom ako jeho tréner. Ako sa vám pozerá na Slovan, ktorý dostáva v KHL „nakladačku“ 9:0, či 7:0...? Má na takúto ligu a je správne, že je v nej? Vychováva vďaka KHL dostatok budúcich slovenských reprezentantov a mladých talentov? Alebo je len prostriedkom a platformou na nejaké ekonomické transakcie jeho majiteľov?
Dosť ťažko. Podľa mňa by mala účasť v KHL pre slovenský tím význam vtedy, keby v ňom hrali všetci najlepší hráči zo Slovenska. Bola by to akási kostra slovenskej reprezentácie, hrajúca v tejto súťaži. Možno, pokiaľ by mali najtalentovanejší slovenskí hráči v takomto klube vytvorené nadštandardné podmienky, a to tak materiálne ako aj ekonomické, pokiaľ by im nemeškali výplaty a boli by spokojní, že môžu pôsobiť v kvalitnej lige a stabilnom klube, neutekali by do zahraničia. Uľahčenú situáciu by tak mal aj tréner slovenskej reprezentácie – mal by mužstvo, v ktorom by boli zohratí najlepší hráči a už by ich len dopĺňal o pár jednotlivcov z NHL, či iných líg. Zároveň by naši diváci videli, ako naše talenty v KHL rastú a ako sa presadzujú v ťažkých súbojoch.

Po prvý raz hrajú v slovenskej extralige dve zahraničné mužstvá – z Maďarska. Pamätám si, ako kedysi si na Slovensko chodievali maďarské hokejisti pre „poriadne výslužky“, neraz končiace aj dvojcifernými číslami. Dnes, napriek viacerým počiatočným posmeškom dokážu hrať so slovenskými extraligistami vyrovnanú partiu...
-Mnohí hovoria o tom, že to náš hokej potiahne dole, no otázka skôr znie, kam ešte viac dole. Myslím si, že slovenský hokej a systém práce okolo neho už upadol viac, než dosť. Ja by som maďarské mužstvá vôbec nepodceňoval. Za posledné roky urobilo Maďarsko v podpore hokeja neskutočne veľa. To systematické napredovanie vidieť nielen na hre jeho mládežníckych mužstiev, výstavbe ľadových plôch, ale aj účasti jeho dvoch mužstiev v našej extralige. Ako chutí prehra s podceňovaným maďarským klubom už pocítili a vedia „majstri“ vo Zvolene, Trenčíne, Košiciach, ako aj v Banskej Bystrici. Skôr si myslím, že ak sa čím skôr u nás nezmenia stále pretrvávajúce pomery a klubový hokejový marazmus a politikárčenie, zistíme, že po tom, ako nám ušli Švajčiari, utekajú Nemci a Rakúšania, budeme mať čo robiť, aby nám neušli aj Maďari, či Francúzi.

Čím to je spôsobené? Maďarský štát podporuje viac ľadový hokej, než ten náš?
Takto podrobne to neviem hodnotiť. No štadióny tam rastú rýchlejším tempom, ako u nás. Myslím si, že majú stabilný systém a ten postupne napĺňajú. Nevymýšľajú zakaždým niečo nové, čo následne nahradia opäť čímsi novým. Kedysi existoval systém hokejovej výchovy mladých talentov aj u nás a vďaka nemu máme dnešné hokejové osobnosti, ktoré s hokejom už pomaly končia. Po zmene režimu sa tento systém zrušil a od vtedy sa na Slovensku viac-menej improvizuje. Na rozdiel od výchovy hokejových talentov vo Švajčiarsku, Česku, či severských krajinách, kde je to na ich výsledkoch aj vidieť. To sú však hrdé krajiny, ktoré do rozvoja a výchovy mladej generácie systematicky investujú finančné prostriedky aj vytvárajú na rast talentov potrebné pevné zázemie. U nás klubom stačí, keď si nakúpia do klubov a ich A tímov hotových hráčov, zahraničných legionárov, ktorí sú v niektorých prípadoch až veteránmi. Na nich prídu diváci, kvôli nim sponzori. Len sa akosi zabúda na výchovu tých, na ktorých ani diváci a ani sponzori ešte nechodia, ale ktorí by mali byť budúcnosťou nášho hokeja...


Mládežnícky hokej


V rámci slovenského hokeja pôsobia mládežnícke a juniorské celky a tie sú základňou pre neskoršie účinkovanie v A mužstvách. Alebo nie?
Veľkým problémom je, že u nás už ani mládežnícke kategórie vďaka nefungujúcemu systému nedokážu pre juniorské dodať dostatočne kvalitných hráčov. Potom sa nemôžeme čudovať, že len mizivé percento z nich sa objaví v A tímoch. Stačí sa pozrieť, koľko mladých hráčov pravidelne v posledných rokoch hráva v NHL z Nemecka, Švajčiarska, či Fínska - a porovnať, koľko našich. Svedčí to o tom, že tu asi nemáme dobrý systém, že tu asi niečo nefunguje. Veď aj mladí slovenskí talentovaní chlapci, ktorí sa uchytávajú v zámorí, či severských ligách vyrástli väčšinou mimo systém slovenského hokeja, v juniorských ligách v Čechách alebo zahraničí. Toto je to hrozivé – vládne tu všeobecné presvedčenie, že pokiaľ chcete, aby to vaše dieťa niekam dotiahlo, musíte ho dať zo Slovenska preč. To len dokazuje dlhodobú absenciu systému výchovy a podpory mladých hokejových talentov o ktorom stále hovorím.

Ale pokiaľ viem, aj na Slovensku by sa mali začať budovať nové hokejové haly a už sme prizvali aj špecialitu z Fínska, ktorý by mal pomôcť nastaviť systém...
... a vy si myslíte, že človek, ktorý pôsobil v úplne inej krajine, príde na Slovensko a mávnutím čarovného prútika zmení zlý systém za dobrý nový? Raz tu chceme mať švédsky model, inokedy fínsky a niekedy zase kanadský. Uvedomte si napr. na akej úrovni majú Fíni školstvo, šport, zdravotníctvo a iné veci, ktoré nepriamo vplývajú na rozvoj športu ako takého. Prejdite si severské krajiny, prípadne Švajčiarsko, Rakúsko a Nemecko a pozrite sa, aké tam majú pre podporu športu a výchovu talentovanej mládeže vybudované komplexy – nielen štadióny, ale aj haly na tréning, relax a rehabilitáciu. A potom sa preneste do slovenskej reality, kde aj keby ste chceli postaviť ľadovú plochu, tak bez úplatkov, či politických konexií sa nedostanete k normálnemu pozemku – hoci by ste naň mali aj sponzora. Do krajiny, v ktorej športoviská cielene a systematicky likvidujú úplatné mestské zastupiteľstvá a developerské projekty, kde je zdravotníctvo v takom stave, že aj prezidenti krajiny sa pre istotu chodia operovať radšej do zahraničia, nehovoriac o stave školstva. Uvedomte si, že žijete v krajine, kde pokiaľ chcú rodičia, aby ich dieťa hrávalo hokej, musia platiť autobus na zápasy, prispievať na trénera, na ľad, výstroj a kopec ďalších vecí a keď na to nemajú, tak má ich talentované dieťa smolu. A keď si uvedomíte slovenskú realitu, zamyslite sa, ako sa dá implantovať model a systém, fungujúci v normálnej krajine do nenormálnych pomerov...

Stále ste kritický, spomínate nesystémovosť a to, že mnoho veci nefunguje. No keby to bolo tak, hovorili by o tom aj iní. Alebo to nik nevidí?
Ja tu nie som od toho, aby som súdil, kto čo chce vidieť a nevidieť. Počuli ste však, že by ktokoľvek v poslednom čase verejne, menovite a konkrétne – nie len všeobecne - pomenoval veci, ktoré tu nefungujú? Že by niekto hovoril, ako sa nevyplácajú hráčom mzdy tak ako sa majú, ako si tí častokrát musia požičiavať peniaze, aby ich rodiny vyžili? Hovorí sa o týchto veciach v televíznych diskusiách, otvárajú sa konkrétne prípady? Povedal už niekto verejne konkrétne, koľko stojí rodinný rozpočet ročné hokejové pôsobenie chlapca kdesi na Horehroní, Orave, na Zemplíne, či Spiši bežných rodičov? Nie tých v Bratislave, ktorí keď privezú deti na tréning a zaparkujú svoje vozidlá pred štadiónom, tak máte pocit, že sa začal autosalón... Normálnych rodičov, ktorí cestujú autobusmi a vlakmi, prípadne majú pätnásťročnú škodovku a musia vyžiť z pár sto euro mesačne.

Prečo sa teda nahlas nehovorí aj o problémoch v mládežníckom hokeji? O protekcionizme, o sile peňazí vďaka ktorých hrávajú deti sponzorov a nie možno talentovanejšie deti? Vy sám ste už v minulosti uviedli, že: „Musíme nastaviť pravidlá, pretože do toho vstupujú rodičia. Hokej je závislý od poplatkov rodičov, a potom sa to ťažko reguluje, keď tam nie je prirodzená súťaživosť. Snažíme sa umelo vytvoriť nejakého hokejistu. A keď to zanedbáme pri mládeži, už to v neskorších kategóriách nedobehneme. To, čo niektorí rodičia predvádzajú, je hrozné. Vykrikujú, nadávajú. Je najvyšší čas na zmenu, ale musí to prísť z klubov...“
Na to sa musíte opýtať iných. Trebárs aj„zlatých chlapcov“, Riša Lintnera, Mira Šatana – ich médiá milujú, oni vám možno povedia, prečo je to tak a čo si o tom myslia. Prípadne povedia, že o tom nevedia. Ale aj keby to povedali, že o tom vedia, o čom pochybujem, ťažko sa niečo zmení. Veď len uznajte – už vyše štvrťstoročie máme slobodu slova. Napriek tomu - diskutuje sa u nás verejne o tom, ako rodičia a sponzori zasahujú do tréningového procesu, ako hrávajú „vyvolené“ deti, ktoré na to nemajú - na úkor tých talentovanejších, ako majitelia ľadových plôch radšej šetria na čase deťmi strávenom na ľade - na úkor komerčné platiacich aktivít a pod? O tomto sa na Slovensku „čuší“, nikomu sa do tohto „osieho hniezda“ nechce špárať, nikomu sa to neoplatí odkrývať, lebo by si tým „zarúbali cestu“. Preto sú všetci ticho a jediná istota, ktorú vidíme je, že kvalita nášho hokeja ide smerom dole. A keď sa niekto aj sťažuje, tak len tak potichu a zo strachom v očiach. A nenápadne do uška, aby ho nik nepočul. Jednoducho, nik tu za nič nemôže, nik tu nechce upadnúť do nemilosti tých vyvolených, byť na „čiernej listine“ a skončiť ako večne nespokojný, otravný, rebelujúci a hlavne nepohodlný Zdeno Cíger, ktorý povie to, čo si myslí...

Vy nemáte strach? Že tým ohrozíte svoju hokejovú akadémiu a chlapcov v nej?
- V prvom rade – u mňa sa netočia veľké a ani „zaujímavé“ peniaze a po druhé vedia, že ja sa za svoj názor nikdy nehanbím. Že nikdy ma nezlomia. Možno nie som miláčikom médií, funkcionárov a neusmievam sa v žiari reflektorov. Vždy som otvorene povedal čo si myslím a vždy som pomenoval problém priamo. Či keď sme s akadémiou „hosťovali“ na ľade klubov v Dúbravke, alebo v Ružinove.

Viem že tam chlapci z vašej akadémie trénovali a hrávali, no neskôr ste prestali. Čo bolo príčinou?
Odmietol som sa ako tréner podriadiť vôli a rozhodnutiam rodičov, kedy budú ich deti hrať len preto, že finančne prispievali na klub a tréningy. Vedenie klubov sa v tomto postavilo na stranu niektorých rodičov a nie trénera - a tak sme s mojimi chlapcami museli na ich ľadových plochách skončiť. Žiaľ, takýto servilný prístup klubov voči sile peňazí zabíja mládežnícky hokej na Slovensku. Je šialené, že tu častokrát nerozhoduje o tom, kto a kde bude hrať - tréner, ale rodičia a ich peniaze a vplyv. Aj preto často absentuje konkurencia, prirodzená selekcia talentov. Takúto „hokejovú politiku“ ja odmietam a nepodvolím sa jej.

Zrejme ste však nemuseli odísť len kvôli tomu...
To nie. Bolo tam viac vecí. V Dúbravke som chcel zmeniť metodiku a priebeh tréningov a to sa nestretlo s pochopením. Svoju úlohu zohralo aj to, že som sa spýtal jedného chlapca, ktorý mal už predtým problém s dochádzkou, prečo nebol na tréningu. On sa mi usmial do očí a povedal, že bol na koncerte AC/DC. A tak som ho poslal z ľadu, pretože ak niekto chce vyplniť dieťaťu voľný čas, aby sa neflákalo, mal by ho dať na krúžok šikovných rúk, na vyšívanie, na výtvarnú, ale nie na hokej. To sa však nepáčilo jeho mame - prokurátorke, ktorá sa na mňa šla hneď sťažovať, že čo si to voči jej synčekovi dovoľujem. Vedeniu klubu som povedal, že by pre takéto deti mali vytvoriť špeciálnu skupinu na báze záujmového krúžku, kde by deťom o nič nešlo, neflákali by sa po uliciach, motali by sa po ľade, hrali by sa a pri tom by na ne dozeral tréner, ktorému by o nič nešlo, lebo by vedel, že to má od rodičov aj tak zaplatené. A tak sme skončili v Dúbravke. Po štyroch rokoch. A podobne to bolo aj v Ružinove, kde sme už najnovšie nedostali ani hodinu na ľade, za ktorú sme si platili. A´ propos, naša akadémia úspešne funguje v Bratislave už sedem rokov a dodnes ju hokejový zväz nedokázal finančne podporiť. To tiež o čomsi svedčí...

Čo si teda myslíte, že by konkrétne pomohlo rozvoju slovenského hokeja?
Keby výchovu mládeže nemali na starosti kluby. V tomto súhlasím so slovami českého trénera a odborníka Luďka Bukača, ktorý kdesi povedal: „Pri chlapcoch do 15 rokov nepotrebujeme žiadnu elitnú výchovu, ale normálnu prirodzenosť. Profesionálny šport nemá nič spoločné s výchovou. Nie je v poriadku, pokiaľ majitelia klubov riadia mládežnícky hokej...“. Každý z nich má totiž inú finančnú politiku, iných sponzorov ovplyvňujúcich dianie na ľade, inú filozofiu, priority a systém. Mládežnícky hokej, ako aj financie „tečúce“ doňho, by mal garantovať, kontrolovať a zastrešovať štát pomocou ním zriadenej organizácie. Pretože aj dnes sa množstvo peňazí, určených na mládežnícky hokej, nakoniec stratí kdesi inde. Nejde na platy kvalitných mládežníckych trénerov, ktorí by to mali ako dôstojné zamestnanie a povolanie - a nie ako almužnu, na technické vybavenie mladých hokejistov, na výstroj, hokejky, zabezpečenie čo najväčšieho počtu hodín na ľade, na výchovu detí mimo ľadu, na ich štúdium a ubytovanie. Predstavte si, že partia chalanov, hrajúca juniorku by si chcela vybehnúť na ľad - aj mimo tréningu. Na úkor hry na počítačoch, či sedenie pred televíziou. Nemajú najmenšiu šancu.

Prečo?
Buď až do polnoci majú ľadovú plochu prenajaté firmy a komerční zákazníci, alebo na prenájom plochy nemajú peniaze – pokiaľ, samozrejme, nemajú bohatých rodičov. V mojej akadémii nemáme ľadovú plochu, ale moji chlapci, ktorí sú mnohí zo sociálne slabších rodín z celého Slovenska, môžu korčuľovať a hrať hokej na umelom ľade - kedykoľvek chcú a majú naň chuť. Aj mimo tréningu – večer, vo svojom voľnom čase. Lebo len tak sa stanú na hokeji zdravo závislí, len tak bude pre nich srdcovou záležitosťou. Do nášho areálu a ani na tréningy nemajú ich rodičia povolený vstup. Tu nerozhodujú oni, ich peniaze a konexie, ale chuť, vôľa a talent ich dieťaťa. Vštepujem svojim chlapcom, že sa hokejom musia baviť, musí ich lákať, musí im voňať, musí sa im o ňom hoci aj snívať a vždy, keď naň dostanú chuť, musia vybehnúť na náš umelý ľad a skúšať nové veci. Aj mimo tréningov. Donekonečna. Lebo len tak niečo dosiahnu.

Už sme tu raz Luďka Bukača spomínali. Ten na margo dosahovania požadovanej výkonnosti poznamenal, že je potrebné vedieť pracovať s emóciami, viesť k samostatnosti, pretože to, ako tréner s nimi pracuje, sa s hráčmi tiahne aj v budúcnosti. Je presvedčený, že hráč musí s emóciami pracovať, lebo bez emócií nie je možné dosiahnuť vrcholný výkon. Aj preto sú najúspešnejší tí, ktorí dokážu ovládať emócie. Na to sa zabúda a výsledkom je tak následná zlá tvorivosť, pohotovosť a schopnosť prekvapiť. Bukač o tom hovorí, že: „Hráči dnes hrajú rozumom, namiesto toho, aby hrali pomocou emócie. Vrcholový výkon nie je otázka rozumu. Tvorivosť vytvárajú city. Rozum ju brzdí...
Presne o tomto som sa nedávno rozprával s jeho synom. Žiaľ, zmenila sa doba, výsledkom čoho je situácia, že dnešné deti nie sú hravé. Mnohé sú uzatvorené do seba, je pre ne problém existovať v rámci kolektívu, partie chalanov. Kedysi sa generácie detí hrávali spoločne na ulici. S hokejkou, loptou. Skúšali rôzne športy, boli všestrannejšie, pohybovejšie, živšie. Tým rozvíjali aj prirodzenú hravosť a súťaživosť, pretože tie neprichádzajú len tak – samé od seba. Dnes rodičia dajú malého chlapca na ľad a chcú, aby z neho bol čím skôr hokejista a najlepšie v NHL. Namiesto aby mali možnosť sa na ľade maličké deti len tak – korčuľovať a zabávať, pod dozorom odborníka. Hravosť sa buduje, rozvíja sa a s ňou ide následne ruka v ruke súťaživosť. To však od detí nedostaneme, pokiaľ na ne bude tlačiť rodič a vyžadovať tréner a pritom to nebudú mať prirodzene „zažraté“ v krvi oni. Naopak, dostanú sa do veku, keď zistia, že absentujúca hravosť a radosť z toho, čo robia, je brzdou ich ďalšieho úspešného napredovania. Mnohí sa následne stávajú frustrovaní a demotivovaní, výsledkom čoho je to, že s hokejom končia.


Rodina


Dovoľte mi na záver trochu osobnejšiu otázku. Ste otcom nielen vlastných detí, ale s vašou partnerkou ste vychovávali aj deti z detského domova. Čo vás k tomu viedlo a prečo sa o tom až tak nevie? Možno by sa na vás mnohí nepozerali až tak kriticky...
Keď som v roku 2011 začal robiť nábory do novootvorenej hokejovej školy, dnes akadémie, chcel som dať priestor a nádej deťom zo sociálne slabšieho zázemia, z detských domovov a vzdialenejších miest celého Slovenska. Vtedy mi z Detského domova Studienka v Petržalke odporučili do nej dvoch chlapcov. Osemročného Marcela a dvanásťročného Patrika, ktorí boli umiestnení u nich. Chlapci začali s tréningom začiatkom septembra 2011, učili sa hrať hokej na korčuliach. Keď som vybavil pre deti v akadémii účasť na predstavení v cirkuse a nemohol som sa ho však zúčastniť a tak tam šla moja životná partnerka Xénia. Tá sa do oboch chlapcov a ich zranených duší okamžite zamilovala a obľúbila si ich. Hoci sme mali doma spoločné ročné dieťatko, obaja máme silno vyvinuté sociálne cítenie, sme na rovnakej vlne, zdieľame rovnaké hodnoty a sme si oporou, dohodli sme sa s detským domovom, že chlapci budú u nás doma tráviť čo najviac času. Boli u nás cez Vianoce, Veľkú noc a aj letné prázdniny.

Ako na nich reagovala vaša spoločná dcérka?
- Tá prijala chlapcov s nadšením, lebo bola jedináčik. Vie odkiaľ sú a z akých pomerov pochádzajú. Keď sa jej dnes opýtate či ma súrodenca, povie: „Áno, brata Paťa“. S Marcelom sa vzťahy i hokej pokazili. Po dvoch rokoch, vstúpila do nášho vzťahu s ním jeho biologická rodina, ktorá sa vrátila z výkonu trestu, kde boli umiestnení kvôli drogám. Aby sme uchránili tak našu rodinu, ako aj akadémiu od možného rizika ich vplyvu, naše vzťahy sa odcudzili. I napriek tomu dnes sa občas s ním stretneme a snažíme sa s ním udržať aspoň sporadický kontakt.

A čo Patrik?
Ten s našou rodinou zotrval, hrával hokej, no v určitom momente bolo preňho ťažké ho hokejovo posunúť ďalej, pretože začal pomerne neskoro. Je trochu komplikovaný, inteligentný introvert, hľadá sám seba. Budúci rok oslavuje 20 narodeniny a bude už len na ňom, či využije príležitosť, ktorú mu počas života mimo detského domova poskytla naša rodina.

Vy však máte aj dcéru z prvého vzťahu...
Áno, dcérka Michaela, ktorú mám s exmanželkou Dadou, má už 31 rokov, žije s partnerom a pred tromi rokmi som sa stal starým otcom vnučky Kiary. Spolu s dcérkou Alexis, ktorú mám s partnerkou Xéniou majú veľmi vrúcny vzťah. Som preto rád, že máme pevné rodinné zázemie, hoci nie vždy to je v živote jednoduché...

Zdeno Cíger – prezývaný aj „Kladivo“ sa narodil v roku 1969 v Martine, kde aj hokejovo v klube ZŤS Martin vyrastal. Pôsobil v Dukle Trenčín, Slovan Bratislava a v zámorí, v kluboch NHL Tampa Bay Lightning, New York Rangers, Edmonton Oilers, New Jersey Devils.
Ako hráč získal v Česko-slovenskej hokejovej lige s klubom HK Dukla Trenčín dvakrát striebro, v Slovenskej hokejovej extralige s tým istým klubom v sezóne a s HC Slovan Bratislava po jednom raze striebro, dvakrát získal s HC Slovan Bratislava bronz a štyrikrát s HC Slovan Bratislava majstrovský titul. Ako tréner klubu HC Slovan Bratislava získal dvakrát (v rokoch 2006 až 2008) majstrovský titul. Ako reprezentant získal striebro na majstrovstvách Európy juniorov v roku 1987, bronz na Majstrovstvách sveta do 20 rokov, bronz na Majstrovstvách sveta v rokoch 1989 a 1990, zlato na Majstrovstvách sveta skupiny B v roku 1995 a bronz ma majstrovstvách sveta v roku 2003. Od roku 2015 do roku 2017 bol reprezentačným trénerom SR. Zúčastnil sa aj Svetovom pohári v roku 1996 a ZOH 1998. Spolu za Slovensko odohral 106 zápasov a zaznamenal 34 gólov.
V súčasnosti sa venuje výchove mladých hokejových talentov vo svojej Hokejovej akadémii Zdena Cí