Bratislava 18. júna (TASR) - Písanie veľkých písmen v náboženskej terminológii predstavuje spletitú problematiku vhodnú na celú sériu článkov. V nadväznosti na príspevok o cirkvi/Cirkvi spomeňme aspoň pravidlá písania veľkého písmena v slovách Boh, Boží, Božský.

Túto sféru v minulosti zasiahla komunistická ateizácia a Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953 zaviedli písanie slova boží výlučne s malým písmenom. Súčasná kodifikácia však jednoznačne rozlišuje monoteistického Boha, polyteistických bohov a následne dbá na vzťah prídavného mena Boží/boží k Bohu alebo bohu.

Slovo Boh ako meno kresťanského, židovského či islamského Boha sa teda vždy píše s veľkým začiatočným písmenom: Podstata jeho pokoja spočíva v hlbokom presvedčení, že život je cestou k Bohu, že každý krok v tomto živote nás približoval k Bohu, že dokonca pády dokázal Boh využiť na naše dobro a na dobro iných.

Charakter všeobecného podstatného mena má slovo boh v polyteistických náboženstvách: Stará egyptská legenda hovorí, že včely sú oživené slzy boha slnka Ra, ktoré ho spájajú s jeho kráľovským domovom. Počiatky sumo sa viažu k náboženským rituálom vyjadrovania vďaky bohom za štedrú úrodu.

Oba významy sa môžu ocitnúť aj vedľa seba: Veda pracuje s predpokladom, že existuje iba tento, prirodzený svet a Boha či bohov nepotrebuje. Preto tak masívne napreduje, na rozdiel od teológie, vďaka ktorej vieme o Bohu presne to, čo sme vedeli pred sto alebo 500 rokmi, čiže nič.

Prídavné meno božský sa píše s veľkým začiatočným písmenom len zriedkavo, keď je súčasťou vlastného mena (Božská osoba, Božské Srdce). Inak sa píše s malým písmenom bez ohľadu na to, či je odvodené od Boha alebo od boha. Často má zastretý pôvod a vyjadruje, jednoducho, niečo veľkolepé, úžasné.

Hora Fundži patrí k najuctievanejším z troch posvätných hôr v Japonsku, ktoré šintoistická sekta Fudžiko pokladá za božské bytosti s dušou. V jadre svätej omše je prisľúbenie, že prijatím Ježišovho tela a krvi naozaj dostávame podiel na Kristovej božskej prirodzenosti. V zime niet bezútešnejšieho miesta a v lete božskejšieho ako tieto dolinky skryté medzi kopcami, tieto strmé, ostré brehy a tieto zvlnené svahy porastené šedivníkom.

Za kameň úrazu možno označiť písanie slova Boží/boží. Jazykovedci sa sporia o jeho privlastňovací a vzťahový charakter: privlastňovacie mená sa majú písať s veľkým písmenom, vzťahové s malým. Také rozlišovanie je však pre bežného používateľa príliš zložité a súčasné kodifikované pravidlá prisudzujú veľké začiatočné písmeno slovu Boží vždy, keď je odvodené od Boha. Zákon, ktorý ustanovuje človek, parlament a každá iná zákonodarná inštancia, nemôže odporovať prirodzenému zákonu a v konečnom dôsledku odvekému Božiemu zákonu. Knihy, ilustrácie a obrazy Daniela Pastirčáka sú jedinečnou umeleckou výpoveďou o cestách hľadania a nachádzania absolútnej a definitívnej Božej lásky.

Prídavné meno boží je zasa odvodené od boha, bohov: Sokrata pokladali za náboženského reformátora, pretože nasledoval zvláštny boží hlas, pretože neveril tradičným príbehom o aténskych bohoch a pretože mal novátorský názor na „zbožnosť“.

V sekulárnej tlači sa však stretávame aj s nesprávnym preferovaním malého písmena: Postup vedenia SRo vyvolal vlnu solidarity evanjelických kňazov so Štefanom Jakobym a farár Ján Matys z Batizoviec odmietol práve z toho dôvodu pripravený rozhlasový prenos služieb božích. Šťastná novoročná mamička s úsmevom dodala, že či do ich rodiny pribudne niekedy v budúcnosti aj ďalší malý človiečik, je len v božích rukách. V oboch prípadoch sa Boží vzťahuje ku kresťanskému Bohu: služby Božie, Božie ruky.

Pôvod slova boh, boží sa stráca v niektorých ustálených spojeniach a frazeologizmoch. Vtedy sa píše veľké alebo malé písmeno podľa miery spätosti s pôvodným významom. Takže máme napr. vďaka Bohu, nech ťa Boh chráni, poručeno Pánu Bohu – ale aj ani bohovi, pánu bohu za chrbtom, pozerať pánu bohu do okien... Alebo spiť sa pod obraz Boží, brať meno Božie nadarmo, ale aj božia príroda, od božieho rána, každý boží deň... Viac konkrétnych príkladov uvádza Krátky slovník slovenského jazyka aj Slovník súčasného slovenského jazyka. Širšie sa problematike venuje dokument štvorice jazykovedcov (E. Sitárová, S. Ondica, I. Masár, M. Považaj) Písanie veľkých písmen v náboženskej terminológii zverejnený aj na oficiálnej stránke Konferencie biskupov Slovenska.