Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Spojky ale a však (aj spojky no a avšak) sú priraďovacie (teda spájajú v súvetí dve rovnocenné vety), konkrétnejšie odporovacie.
Autor TASR
Bratislava 6. júna (TASR) - Mužstvo hrá organizovaný futbal, tentoraz ale natrafilo na disponovaného súpera. Pravdepodobne len málo čitateľov by v tejto vete odhalilo chybu. Nesprávne presúvanie spojky ale na druhé miesto vo výpovedi je totiž také rozšírené, že sa pomaly prestáva vnímať ako nepatričné.
V tejto pozícii je prípustná iba spojka však. Ona je jedinou priraďovacou spojkou, ktorá sa kladie až na druhé miesto vo vetnom takte. Spojka ale, ako aj jej synonymné spojky no a avšak, patria v tej vete, ktorú uvádzajú, na čelo. To sa spravidla týka, napokon, všetkých spojok, priraďovacích aj podraďovacích.
Spojky ale a však (aj spojky no a avšak) sú priraďovacie (teda spájajú v súvetí dve rovnocenné vety), konkrétnejšie odporovacie. Spojka no vyjadruje miernejší stupeň odporovania než ale. Spojka ale môže mať aj stupňovací význam (v spojeniach nielen – ale aj: oponentov v diskusiách nielen zhadzoval, ale aj ponižoval). Spojka však zasa nadobúda aj vysvetľovací význam (vo význame veď: ministerka petičný výbor prijala láskavo, však nemala čo stratiť).
Väčšinou však všetky tieto spojky používame na vyjadrenie odporovacieho vzťahu. Ak nás štylistický cit vedie k zaradeniu spojky až na druhé miesto vo vete, musíme použiť spojku však. Nesprávne sú všetky spojenia typu: najväčší z tunelárov si ale stále užíva platby jachtou; súčasná vláda sa ale s riaditeľom firmy pohodlne dohodla; podľa najnovších správ sa ale zdá, že svoje záujmy si opäť presadí... V každom z týchto prípadov sa žiadalo použiť spojku však, alebo presunúť spojku ale na začiatok výpovede.
Zaraďovanie spojky ale na druhé miesto vo vete sa pociťuje ako archaické. Konštatoval to už v roku 1966 kolektív jazykovedcov v monografii Morfológia slovenského jazyka. Takéto používanie spojky ale bolo typické pre starší spisovný jazyk: Ja som ale pri tom všetkom bol eminentissimus, hoc som sa koľko ráz vyplakal (Kalinčiak). V súčasnosti nie je takéto umiestnenie spojky prípustné ani v odbornom štýle. Nachádzame ho však v silno citových výpovediach: Všetci pôjdeme, ty ale nepôjdeš!
V tejto pozícii je prípustná iba spojka však. Ona je jedinou priraďovacou spojkou, ktorá sa kladie až na druhé miesto vo vetnom takte. Spojka ale, ako aj jej synonymné spojky no a avšak, patria v tej vete, ktorú uvádzajú, na čelo. To sa spravidla týka, napokon, všetkých spojok, priraďovacích aj podraďovacích.
Spojky ale a však (aj spojky no a avšak) sú priraďovacie (teda spájajú v súvetí dve rovnocenné vety), konkrétnejšie odporovacie. Spojka no vyjadruje miernejší stupeň odporovania než ale. Spojka ale môže mať aj stupňovací význam (v spojeniach nielen – ale aj: oponentov v diskusiách nielen zhadzoval, ale aj ponižoval). Spojka však zasa nadobúda aj vysvetľovací význam (vo význame veď: ministerka petičný výbor prijala láskavo, však nemala čo stratiť).
Väčšinou však všetky tieto spojky používame na vyjadrenie odporovacieho vzťahu. Ak nás štylistický cit vedie k zaradeniu spojky až na druhé miesto vo vete, musíme použiť spojku však. Nesprávne sú všetky spojenia typu: najväčší z tunelárov si ale stále užíva platby jachtou; súčasná vláda sa ale s riaditeľom firmy pohodlne dohodla; podľa najnovších správ sa ale zdá, že svoje záujmy si opäť presadí... V každom z týchto prípadov sa žiadalo použiť spojku však, alebo presunúť spojku ale na začiatok výpovede.
Zaraďovanie spojky ale na druhé miesto vo vete sa pociťuje ako archaické. Konštatoval to už v roku 1966 kolektív jazykovedcov v monografii Morfológia slovenského jazyka. Takéto používanie spojky ale bolo typické pre starší spisovný jazyk: Ja som ale pri tom všetkom bol eminentissimus, hoc som sa koľko ráz vyplakal (Kalinčiak). V súčasnosti nie je takéto umiestnenie spojky prípustné ani v odbornom štýle. Nachádzame ho však v silno citových výpovediach: Všetci pôjdeme, ty ale nepôjdeš!
