Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Je autorom románov Víťazný pád, Zuniaci krok, Pole neorané, či Kus cukru.
Autor TASR
Bratislava 18. marca (TASR) - Spisovateľ, novinár a učiteľ Peter Jilemnický je autor známeho románu o ťažkej sociálnej situácii na Kysuciach Pole neorané, redaktor denníka Pravda a po roku 1945 aj diplomat. Narodil sa v českom Kyšperku (dnes Letohrad) 18. marca 1901 pred 115 rokmi.
Členstvo v skupine DAV, angažovanosť v komunistickom hnutí a najmä pobyt vo Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR) ovplyvnili jeho umeleckú tvorbu. Obhajoval stalinizmus, osvojil si sovietsku metódu tzv. socialistického realizmu. Ako jeden z prvých ju uviedol do slovenskej literatúry. Pokúsil sa aj o tvorbu proletárskej poézie a drámy. Venoval sa publicistike, písal predovšetkým politicky motivované články uverejňované v komunistických novinách a časopisoch. Jeho literárne aktivity uzatvárali preklady z diel sovietskych básnikov. Marxisticko-leninskou literárnou vedou bol považovaný za jedného z najvýznamnejších slovenských spisovateľov 20. storočia.
Je autorom prózy Devadesátdevět koní bílých (1921), v slovenčine mu vyšlo viacero diel ako napríklad román Víťazný pád (1929), kniha reportáží Dva roky v kraji Sovietov (1929), romány Zuniaci krok (1930), Pole neorané (1932), Kus cukru (1934), poviedkový súbor Kompas v nás (1937), román Kronika (1947).
Narodil sa 18. marca 1901 v Kyšperku (terajšom Letohrade) okres Žamberk v Česku. Študoval na poľnohospodárskej škole v českom meste Chrudim. Na učiteľskom ústave v Leviciach skladal diferenciálnu skúšku zo slovenčiny predtým, ako sa vydal na pedagogickú dráhu. V rokoch 1921-1923 absolvoval vojenskú prezenčnú službu vo viacerých posádkach na Slovensku. Učil vo Svrčinovci a v Čadci na Kysuciach. Roky 1926 až 1928 prežil v bývalom ZSSR, kde študoval na Štátnom ústave žurnalistiky v Moskve. Po návrate do Československa bol redaktorom periodika Pravda v Ostrave a potom vyučoval na Slovensku v Trnave, Šajdíkových Humenciach, Kostolci, Záskalí a vo Svätom Jure.
Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 sa musel vysťahovať do Čiech, kde pôsobil ako učiteľ. V roku 1942 ho zatklo gestapo a do roku 1945 bol internovaný v nacistických pracovných táboroch. Po skončení druhej svetovej vojny pracoval na Povereníctve školstva a osvety v Bratislave, roky 1947 a 1948 strávil ako delegát Slovanského výboru v Belehrade vo vtedajšej Juhoslávii (dnes Srbsko).
V roku 1948 sa stal kultúrnym atašé na československom veľvyslanectve v Moskve, kde ho 19. mája 1949 vo veku len 48 rokov zastihla smrť.
Členstvo v skupine DAV, angažovanosť v komunistickom hnutí a najmä pobyt vo Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR) ovplyvnili jeho umeleckú tvorbu. Obhajoval stalinizmus, osvojil si sovietsku metódu tzv. socialistického realizmu. Ako jeden z prvých ju uviedol do slovenskej literatúry. Pokúsil sa aj o tvorbu proletárskej poézie a drámy. Venoval sa publicistike, písal predovšetkým politicky motivované články uverejňované v komunistických novinách a časopisoch. Jeho literárne aktivity uzatvárali preklady z diel sovietskych básnikov. Marxisticko-leninskou literárnou vedou bol považovaný za jedného z najvýznamnejších slovenských spisovateľov 20. storočia.
Je autorom prózy Devadesátdevět koní bílých (1921), v slovenčine mu vyšlo viacero diel ako napríklad román Víťazný pád (1929), kniha reportáží Dva roky v kraji Sovietov (1929), romány Zuniaci krok (1930), Pole neorané (1932), Kus cukru (1934), poviedkový súbor Kompas v nás (1937), román Kronika (1947).
Narodil sa 18. marca 1901 v Kyšperku (terajšom Letohrade) okres Žamberk v Česku. Študoval na poľnohospodárskej škole v českom meste Chrudim. Na učiteľskom ústave v Leviciach skladal diferenciálnu skúšku zo slovenčiny predtým, ako sa vydal na pedagogickú dráhu. V rokoch 1921-1923 absolvoval vojenskú prezenčnú službu vo viacerých posádkach na Slovensku. Učil vo Svrčinovci a v Čadci na Kysuciach. Roky 1926 až 1928 prežil v bývalom ZSSR, kde študoval na Štátnom ústave žurnalistiky v Moskve. Po návrate do Československa bol redaktorom periodika Pravda v Ostrave a potom vyučoval na Slovensku v Trnave, Šajdíkových Humenciach, Kostolci, Záskalí a vo Svätom Jure.
Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 sa musel vysťahovať do Čiech, kde pôsobil ako učiteľ. V roku 1942 ho zatklo gestapo a do roku 1945 bol internovaný v nacistických pracovných táboroch. Po skončení druhej svetovej vojny pracoval na Povereníctve školstva a osvety v Bratislave, roky 1947 a 1948 strávil ako delegát Slovanského výboru v Belehrade vo vtedajšej Juhoslávii (dnes Srbsko).
V roku 1948 sa stal kultúrnym atašé na československom veľvyslanectve v Moskve, kde ho 19. mája 1949 vo veku len 48 rokov zastihla smrť.
