Bánovce nad Bebravou 19. novembra (TASR) - Aljaška to nebude... Tam nemajú klimatizáciu! „Baľte kufre, ide sa do Egypta!“ Veta, ktorú by si priali počuť asi viacerí z nás. Pozorovať luxusný západ slnka spoza piesočnatých pyramíd - lákavá ponuka! Ale my sme sa aj tento rok vybrali na tradičnú dovolenku do Chorvátska...
Posledné sekundy ako suchozemskí cicavci
Cesta prebehla pomerne hladko, veď ju už poznáme takmer naspamäť. Dvanásť hodín cestovania nám už pripadá ako cesta k známym do Liptovského Mikuláša. Napriek tomu ten pocit z pohľadu človeka, čo zhliadne more po ročnej absencii, je skutočne návykový. „Dobro došli! Zdravo more! A sme tu!“ v duchu sa tešíme. Hlučné rozhovory cikád akoby sňali únavu z namáhavého nočného cestovania.
Teraz sa rýchlo vybaliť! Chvíľku pred vylodením sa v Sumartine sme v diaľke zhliadli dedinku, o ktorej sme správne tušili, že ide o Selcu.Foto: Ivana Mišáková/TASR
Na dospávanie nie je čas, ešte sa navylihujeme do sýtosti. A skok do mora!Zaslúžené vykúpenieUž sa nám zdá aj cesta na pláž nekonečná. Všade slnečníky, farebné plavky, slnečné okuliare a opálené telá. „Trošku nával,“ vravím si. Tu vám do hlavy vrazí lopta, tu niekomu skočíte na karimatku a tamto zasa robíte tieň žene s knihou v ruke. No keď si konečne nájdete miesto a rozložíte deku, poviete si: „Parádička!“ „Sweet corn! Maiz! Kukuruz!“ počuť, ako sa z diaľky blíži akýsi brigádnik, čo ponúka varenú kukuricu. Navyše je tu záplava drobných barov a reštaurácií, kde sa to hemží miestnymi špecialitami, ktoré majú v cene zarátaný hádam aj čašníkov úsmev. Slušný výber vynikajúcej balkánskej zmrzliny a letných koktailov, vyrobených dobre že nie ešte aj z morských ježkov. Senzácia!
Zaklopali sme aj na inú bránu
Tomu sa hovorí leto, tomu sa hovorí dovolenka. Takýto spôsob relaxu by nás tak ľahko neomrzel. A my sme si aj napriek tomu prekvapujúco povedali, že si pôjdeme na jeden deň oddýchnuť od toľkého oddychovania. Zvolili sme si miesto, na ktoré sa už niekoľko rokov pozeráme z pláže.Je to maličký ostrov strednej Dalmácie, ležiaci približne oproti mestu Omiš. Poznáte ho možno podľa toho, že nemá pitnú vodu a dostávajú ju tam z pevniny podmorským vodovodom. Alebo podľa toho, že sa tu nachádza kláštor, v ktorom sú všetci mnísi pochovaní postojačky. Fajn, asi najskôr ani jedno, ani druhé. Ale nemajte obavy! Nie je to tu ani zďaleka také spiatočnícky stredoveké. Každopádne, nám sa názov Brač spája s Martinom Kukučínom.
Nie každý si dokáže získať priazeň celého ostrova V tomto dome Martin Kukučín pôsobil ako lekár. Dnes tu sídli miestna lekáreň a obecný úrad..Foto: Ivana Mišáková/TASR
Martin Kukučín. Nelákali ho problémy vtedajšieho „maďarizačného“ Slovenska, a tak sa chytil hneď prvej pracovnej príležitosti v zahraničí. Bolo to miesto lekára v dedinke Selca, ktorá mu prirástla k srdcu až natoľko, že tu strávil dve tretiny svojho života. Ako lekár starostlivo pristupoval k ľuďom na celom ostrove. Získal si tak domácich, ktorí si ho veľmi vážili.
Vyzametané námestie
Jeho dom v stráni, v ktorom sa usadil s manželkou Pericou Didolič, sme počas návštevy ostrova nenašli a nenašli by ste ho ani vy. Z tohto neobyčajného kamenného domu sú dnes už iba trosky, takže pamätná tabuľa, ktorú dostal na 150. výročie svojho narodenia od Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, musí visieť na iných kameňoch. Je zavesená na prednej stene budovy, v ktorej roky pôsobil ako lekár a v ktorej sa dnes nachádza obecný úrad a lekáreň. Tú sme však nemali potrebu navštíviť. Radšej sme sa poobzerali po útulnom, hoci frekventovanom, čistom námestíčku.
Ostrovček á la Narnia
Tento pomerne známy ostrovček Dalmácie ma svojou originalitou a neskutočným pokojom posadil na zadok. Už pri prvých pohľadoch naň z trajektu som si išla vyfotiť celý film. Po vystúpení z lode sme sa nadýchli Sumartinského vzduchu a prešľapali sme si tri kilometre k nášmu cieľu. Kým sme ho ale zacítili pred očami, rozplývali sme sa nad krásnou, čistou prírodou a rozoznávali sme jednotlivé vône byliniek a pochutín rastúcich popri asfaltovej ceste.
Zahrali sme sa na domácich Chorvátov
More sa nám síce stratilo z dohľadu, keďže sme sa mu otočili chrbtom, ale cikády nám hrali do kroku. „Kikirikí!“ privítal nás akýsi dedinský kohút hlasným oslovením a miestny traktorista znudeným pohľadom. Pripadali sme si ako doma, teda na prostom slovenskom vidieku, a nie kdesi blízko domu, kde težačka Katica hájila svoju slepú lásku k vysnívanému Nikovi. Ako sme sa blížili k námestíčku, toto prostredie mi začalo pripomínať malé kúpeľné mestečko na chorvátsky spôsob. V uličkách okolo kostola vládla pohoda.
Aj tie naše presýpacie hodiny sa nakoniec predsa len presypali
Keď sme preskúmali každý dom v Selci, a ten Kukučínov sme skutočne nenašli, vrátili sme sa do Sumartina, odkiaľ nás onedlho viezol trajekt späť na pevninu. Pripadala som si, akoby som sa práve vrátila z iného sveta. Zo sveta, ktorý je odrezaný od reality, kam sme si pre istotu priniesli vlastnú minerálku, aby sme zbytočne nepridávali starosti domácim. Do konca dovolenky nám zostávalo ešte pár dní. Napokon sme sa pohľadom z terasy rozlúčili s obrysmi bračských kopčekov.
Ivana Mišáková, Gymnázium J. Jesenského v Bánovciach nad Bebravou
