Bratislava 31. augusta (TASR) - Francúzi sa hrajú sami na seba – to nám raz povedala naša francúzštinárka. A keďže má za sebou istú dobu vo Francúzsku, nemala som dôvod jej neveriť. Po prečítaní tejto knihy už ani nikdy mať nebudem.

Paríž rovná sa romantika, elegancia, umenie, malé rozkošné kaviarničky na malých rozkošných námestíčkach, dláždené úzke uličky, móda a krása. Málokto (neznalý) si predstaví niečo iné. Kto by teda povedal, že Paríž bude samé merde (hovno)?

Že sú to ľudia tak trochu leniví s uvoľnenejšou pracovnou morálkou (a vlastne nielen pracovnou), to som tušila. Ale že sú to pokrytci, ktorí sa dokážu úžasne predať, na váš úkor vyzdvihnú samých seba a nakoniec sa vám vysmejú do tváre tak, že sa cítite ako totálne merde, to si človek len ťažko pripúšťa. Predsa len, obraz romantických milovníkov a hĺbavých umelcov je oveľa milší.

Stephen Clarke celému svetu vo svojej viac-menej autobiografickej knihe ukazuje pravý obraz Paríža. Vtipne a nadnesene opisuje svoje zážitky. Potvrdzuje známe chýry: "Lidi se líbali při čekání na výtah. Líbali se před automatem na nápoje. Dokonce i recepční se nakláněla přes pult a s někým se cicmala – ke všemu s ženskou, která vešla do budovy chvilku přede mnou." Alebo vyvracia mýty: "Kdyby Pařížané opravdu věnovali obědu dvě hodiny, pomyslel jsem si, po obědě by jim ještě pořád zbývala hodina padesát devět minut času. Kdo tvrdí, že fast food vymysleli Američani?"

Pre milovníkov všetkého francúzskeho je kniha krutou dýkou pravdy. Ulice špinavé od psích výkalov, povrchné, nie príliš romantické, ľúbostné pletky, drsná firemná politika a prísny systém, ktorý nie je k cudzincom práve prívetivý. A sociálne zabezpečenia? Neschopných „flákačov“ sa majiteľ firmy nemôže zbaviť, každý mesiac iný (stále nezmyselný) štrajk odborov, ktorý vyradí celé mesto (mesiac zatvorené lekárne, neupratané ulice a novinári štrajkujúci pre nudný priebeh volieb), a nakoniec, lacné byty pre sociálne slabšie vrstvy pripadnú deťom privilegovaných. Bodkou za tým všetkým je desaťmesačný pracovný rok a ani v tom desiatom mesiaci – júni, sa veľmi nepretrhnú, pretože "červenec je skoro na krku, takže práce klidně počká až do zářijového rentreé. V zásade se ve Francii mají věci tak, že pokud naplánovanou páci nestihnete do třicáteho dubna, jste po krk v merde."

Ja viem, je kruté prečítať si to všetko, takmer akoby ste boli znovu dieťa a povedali vám, že Ježiško nenosí darčeky. Avšak, stále je to prečítaniahodná kniha. Veľmi zábavná, inteligentná a natoľko odhaľujúca, že po jej vydaní sa Clarke stal dosť nežiadanou osobou pre francúzsku verejnosť.

Dokonca aj preklad, hoci iba český, je dosť slušný a prekladateľ si šikovne poradil s prepletajúcimi sa francúzskymi výrazmi, či fonetickými prepismi francúzskej angličtiny. Vety ako "Hjá zemve dou číaj tý." vás chvíľu potrápia a dôjdete spoločne s autorom k rozuzleniu ("Já jsem vedoucí IT.")

Nie je to teda žiadna sláva. Francúzsko, nie kniha, samozrejme. Knihu si prečítajte. Vstúpte do vôd poznania. Odrazu pochopíte čaro francúzskych komédií – odrážajú čistú pravdu. A ak vám to nebude stačiť, Stephen Clarke v Paríži strávil viac ako rok a napísal o svojich skúsenostiach viac ako jednu knihu.

Autor recenzie: Zuzana Uhalová
Autor knihy: Stephen Clarke
Vydavateľstvo: Albatros
Originálny názov: A Year in the Merde
Počet strán: 265 strán
Väzba: pevná väzba
Jazyk: český jazyk
ISBN: 9788000016474

Kniha na týždeň je projekt TASR, ktorý pripravujeme v spolupráci s recenzným portálom www.book.review.sk