Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Podľa dobových svedectiev nielen týmto činom preukazoval Štefan Bečaver, rodák z Lipian, oddanosť svojmu poslaniu, ako aj odvahu, lásku a pomoc ľuďom.
Autor TASR
Svinica 12. februára (TASR) – Keď nemecké vojská koncom druhej svetovej vojny náhlivo ustupovali na východnom Slovensku pred sovietskou armádou, zanechali v obci Svinica (okr. Košice-okolie) skupinu ranených a na týfus chorých rumunských vojakov. Tí boli bez pomoci odsúdení na pomalé a trýznivé umieranie. Našiel sa však človek, ktorý sa o nich staral, poskytol im duchovnú útechu, a napokon zariadil aj ich pohreb. Bol to miestny rímskokatolícky farár Štefan Bečaver, ktorý sa však pritom sám nakazil na týfus a po pár týždňoch ako 31-ročný zomrel.
Podľa dobových svedectiev nielen týmto činom preukazoval Štefan Bečaver, rodák z Lipian, oddanosť svojmu poslaniu, ako aj odvahu, lásku a pomoc ľuďom. "Svojím spôsobom bol vo všetkom výnimočný, hlavne v prístupe k ľuďom. Obyvatelia spomínali, že pomáhal komu mohol, rozdal, čo mal, ak niečo dostal na hornom konci dediny, tak to rozdal na dolnom. Staral sa aj o Rómov, pričom sa naučil ich jazyk. Jeho rozmer bol širší než len kňazský a pastoračný, bola to všeobecná starostlivosť o človeka. Myslím si, že to, o čom by mala pastorácia byť - žiť spolu s ľuďmi," priblížil túto osobnosť pre TASR docent košickej Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku Martin Uháľ. Ako rodák zo Svinice sa zaujímal o osudy Bečavera a počas strednej školy nahrával výpovede ľudí, ktorí ho osobne poznali. Zachoval tak mnohé spomienky a svedectvá, ktoré by sa inak nenávratne stratili.
Bečaver pôsobil najprv ako kaplán v Nižnom Hrušove, Ražňanoch, Sečovciach a Humennom. Všade si získal sympatie a rešpekt. V Humennom sa mu napríklad podarilo po príprave priviesť k hromadnému cirkevnému sobášu 32 rómskych párov – mladých i starších už s deťmi, o čom písali aj dobové noviny.
Do Svinice prišiel v roku 1939, pôsobil tu ako prvý miestny rímskokatolícky farár. Na starosti mal i vybudovanie fary a v pôsobnosti mal aj ďalšie okolité obce. "Vlastne sa zmenil spôsob duchovného života vo farnosti - tým, že tam bol, prejavoval záujem o život ľudí, navštevoval ich, stretával sa s mládežou. Myslím, že priniesol veľmi veľa a bol takým dobrým začiatkom vzniku farnosti Svinica," zhodnotil Uháľ.
Na prelome rokov 1944 a 1945 Svinicu ťažko postihli boje a prechod frontu, čo si vyžiadalo aj mnohé civilné obete. Po dopade bomby prišlo naraz o život 12 rómskych obyvateľov. Napriek neustálemu bombardovaniu zorganizoval miestny kňaz v noci pochovanie tiel - pre úctu k zosnulým, ale aj preto, aby sa zabránilo šíreniu chorôb.
Po bojoch o Dragovský priesmyk v januári 1945 Nemci v chvate odišli zo Svinice a nechali v provizórnom lazarete napospas 13 ranených a chorých Rumunov, o ktorých sa nemal kto postarať. "Po prvé bojovali s Nemcami, čiže boli to kvázi nepriatelia, a po druhé, ľudia mali svoje starosti, takže bol to on, ktorý sa ich ujal. Vždy poprosil niekoho, aby im navaril polievku, doniesol mlieko. On sám ich kŕmil, holil ich, a keď postupne zomierali, tak ich pochovával. Tých, ktorí boli katolíci, aj spovedal a rozhrešoval, o úmrtí sa ich rodinám snažil zaslať správu," priblížil Uháľ.
Láskavosť Bečavera si však vyžiadala krutú daň – sám ochorel na škvrnitý týfus. K prevozu do nemocnice v Trebišove alebo privolaniu lekára už nedošlo. Ľudia sa báli vychádzať z dediny a tí, ktorí ešte mali poschovávane kone, sa báli, že by im ich zobrali vojaci – sovietski či nemeckí. "Nebolo lekárov, nebolo liekov a nebolo ani takých dobrých ľudí ako bol on. Tí, ktorých on tak miloval, jeho natoľko nemilovali. Chorý v horúčke si ani nežiadal lekára, ani do nemocnice," píše sa vo svinickej farskej kronike. Bečaver zomrel na fare 7. februára 1945. Jeden zo Sviničanov potom splnil jeho žiadosť a doviezol posledného žijúceho Rumuna do trebišovskej nemocnice.
Hrob Štefana Bečavera leží za svinickým kostolom. Na náhrobku má nápis – "Obeta lásky v II. svetovej vojne. Neumrel, žije vo večnosti."
O tomto výnimočnom kňazovi napísal v roku 2004 Marián Čižmár knižku s názvom Pastier, ktorý dal život za ovce. Bečaverovo meno, spolu s ďalšími siedmimi kňazmi Košickej diecézy, nesie pamätná tabuľa venovaná tým, ktorí "v kňazskej službe Božiemu ľudu hrdinsky obetovali vlastný život". Umiestnená je pri vstupe v košickej katedrále sv. Alžbety.
Podľa dobových svedectiev nielen týmto činom preukazoval Štefan Bečaver, rodák z Lipian, oddanosť svojmu poslaniu, ako aj odvahu, lásku a pomoc ľuďom. "Svojím spôsobom bol vo všetkom výnimočný, hlavne v prístupe k ľuďom. Obyvatelia spomínali, že pomáhal komu mohol, rozdal, čo mal, ak niečo dostal na hornom konci dediny, tak to rozdal na dolnom. Staral sa aj o Rómov, pričom sa naučil ich jazyk. Jeho rozmer bol širší než len kňazský a pastoračný, bola to všeobecná starostlivosť o človeka. Myslím si, že to, o čom by mala pastorácia byť - žiť spolu s ľuďmi," priblížil túto osobnosť pre TASR docent košickej Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku Martin Uháľ. Ako rodák zo Svinice sa zaujímal o osudy Bečavera a počas strednej školy nahrával výpovede ľudí, ktorí ho osobne poznali. Zachoval tak mnohé spomienky a svedectvá, ktoré by sa inak nenávratne stratili.
Bečaver pôsobil najprv ako kaplán v Nižnom Hrušove, Ražňanoch, Sečovciach a Humennom. Všade si získal sympatie a rešpekt. V Humennom sa mu napríklad podarilo po príprave priviesť k hromadnému cirkevnému sobášu 32 rómskych párov – mladých i starších už s deťmi, o čom písali aj dobové noviny.
Do Svinice prišiel v roku 1939, pôsobil tu ako prvý miestny rímskokatolícky farár. Na starosti mal i vybudovanie fary a v pôsobnosti mal aj ďalšie okolité obce. "Vlastne sa zmenil spôsob duchovného života vo farnosti - tým, že tam bol, prejavoval záujem o život ľudí, navštevoval ich, stretával sa s mládežou. Myslím, že priniesol veľmi veľa a bol takým dobrým začiatkom vzniku farnosti Svinica," zhodnotil Uháľ.
Na prelome rokov 1944 a 1945 Svinicu ťažko postihli boje a prechod frontu, čo si vyžiadalo aj mnohé civilné obete. Po dopade bomby prišlo naraz o život 12 rómskych obyvateľov. Napriek neustálemu bombardovaniu zorganizoval miestny kňaz v noci pochovanie tiel - pre úctu k zosnulým, ale aj preto, aby sa zabránilo šíreniu chorôb.
Po bojoch o Dragovský priesmyk v januári 1945 Nemci v chvate odišli zo Svinice a nechali v provizórnom lazarete napospas 13 ranených a chorých Rumunov, o ktorých sa nemal kto postarať. "Po prvé bojovali s Nemcami, čiže boli to kvázi nepriatelia, a po druhé, ľudia mali svoje starosti, takže bol to on, ktorý sa ich ujal. Vždy poprosil niekoho, aby im navaril polievku, doniesol mlieko. On sám ich kŕmil, holil ich, a keď postupne zomierali, tak ich pochovával. Tých, ktorí boli katolíci, aj spovedal a rozhrešoval, o úmrtí sa ich rodinám snažil zaslať správu," priblížil Uháľ.
Láskavosť Bečavera si však vyžiadala krutú daň – sám ochorel na škvrnitý týfus. K prevozu do nemocnice v Trebišove alebo privolaniu lekára už nedošlo. Ľudia sa báli vychádzať z dediny a tí, ktorí ešte mali poschovávane kone, sa báli, že by im ich zobrali vojaci – sovietski či nemeckí. "Nebolo lekárov, nebolo liekov a nebolo ani takých dobrých ľudí ako bol on. Tí, ktorých on tak miloval, jeho natoľko nemilovali. Chorý v horúčke si ani nežiadal lekára, ani do nemocnice," píše sa vo svinickej farskej kronike. Bečaver zomrel na fare 7. februára 1945. Jeden zo Sviničanov potom splnil jeho žiadosť a doviezol posledného žijúceho Rumuna do trebišovskej nemocnice.
Hrob Štefana Bečavera leží za svinickým kostolom. Na náhrobku má nápis – "Obeta lásky v II. svetovej vojne. Neumrel, žije vo večnosti."
O tomto výnimočnom kňazovi napísal v roku 2004 Marián Čižmár knižku s názvom Pastier, ktorý dal život za ovce. Bečaverovo meno, spolu s ďalšími siedmimi kňazmi Košickej diecézy, nesie pamätná tabuľa venovaná tým, ktorí "v kňazskej službe Božiemu ľudu hrdinsky obetovali vlastný život". Umiestnená je pri vstupe v košickej katedrále sv. Alžbety.
