Bratislava 12. júla (TASR) - Novinárka, moderátorka a spisovateľka Tamara Heribanová vyštudovala žurnalistiku vo Viedni, germanistiku a literárnu vedu v holandskom Utrechte a marketingovú komunikáciu v Bratislave. Ako sedemnásťročná vyhrala rakúsku súťaž Poviedka 2002 a ako dvadsaťpäťročná vydala svoju prvú knihu. V úspešnom románe Predavačky bublín odkryla svet falošného šoubiznisu a médií.V septembri tohto roku svetlo sveta uzrie ďalšia kniha z Heribanovej pera – tentokrát venovaná detským čitateľom. Príbeh dievčaťa, ktoré sa rozhodlo spojiť svojich rozvedených rodičov rozosmeje a dojme zároveň, a to i dospelých čitateľov. Plán, do ktorého hlavná hrdinka zapojí deti z celého Slovenska naplní nádejou a odhodlaním každé (nielen) detské srdce. Popri úspešnej mladej dáme je však Tami – ako ju volajú priatelia – v prvom rade milovníkom slobody a nepriateľom konvencií. Doma u nej nájdete stovky starožitných kníh, ktorých je vášnivou zberateľkou. Radšej ako do počítača píše perom na papier a do svojho Moleskinu okrem písania aj kreslí a maľuje. Vo voľnom čase s pôžitkom pozoruje pohyb oblakov a oblečenie v zapnutej práčke.
Spisovateľka odpovedala na tri otázky, ktoré skúmajú jej čitateľský vkus.

1.Akú knihu momentálne čítate?

V poslednom čase mám rozčítaných niekoľko kníh. Včera som dočítala Rybí krev, najnovší román Jiřího Hájíčka. Knihu som dostala od vychýreného literárneho fajnšmekra Martina Hradeckého a hneď ako som ju otvorila, nedalo sa prestať čítať. Román opisuje poeticky bolestivo i slastne juhočeský vidiek na prelome osemdesiatich a deväťdesiatich rokov minulého storočia. Hana sa po viac ako desiatich rokoch vracia z Holandska do polozatopenej dediny, v ktorej prežila detstvo a dospievanie. Spomienky na nepoškvrnenú prírodu, komplikované, zároveň vrúcne vzťahy, zatopené vyhnanstvom zo zeme, v ktorej blízkosti postavili jadrovú elektráreň sa striedajú s Haninými túžbami po pochopení, odpustení, rodinnej harmónii. Je to krásna kniha a určite patrí do kategórie tých dôležitých. No a potom mám na nočnom stolíku nemeckú knihu Jana Weilera Maria, ihmschmeckt’snicht!, čo v preklade znamená asi toľko, že Mária, jemu nechutí! Je to vtipná kniha o Nemcovi, ktorý sa ožení s Taliankou a v tom momente sa stane súčasťou veľkej typickej talianskej famílie. Weiler dokonale ovláda stereotypy, ktoré však v jeho knihe neostávajú prvoplánovými. Keď ju dočítam, začnem so Simonom Wiesenthalom od Toma Segeva.

2. Akú knihu by ste nikdy nevzali do rúk?

Radšej by som odpovedala na otázku, akú knihu by som si určite do rúk zobrala. Nerada vynášam ortieľ, takisto nemám rada ortodoxných literárnych sudcov. Doma mám mnoho kníh a každej jednej sa u mňa býva dobre. Presne viem, prečo je v mojej knižnici a nie vždy je dôvodom to, že autora na plnej čiare uznávam. Niektorí ľudia však súdia bez toho aby vedeli kontext, čoho svedkom som sa stala pred týždňom. V kúpeľni mám tiež menšiu knižnicu, v ktorej na najvyššej poličke tróni pätnásťdielne dielo Petra Hacksa. Kamarát z Viedne, ktorý bol u mňa v Bratislave na návšteve, znechutený vyšiel z kúpeľne. „To som si naozaj nemyslel, že budeš mať kompletné dielo toho hnusného komunistu. Neviem, čo si mám o tebe teraz myslieť,“ povedal sucho. Z jeho reakcie som bola zhrozená. Ako môže sčítaný, inteligentný človek (a to on naozaj je) takto impulzívne a neprimerane hodnotiť? Ale späť k otázke. Do rúk si zoberiem akúkoľvek knihu, rada sa do nej začítam a keďže som od prírody človek mimoriadne zvedavý, som vždy rada ak môžem nazrieť do štýlu a tém, ktoré autor spracováva. Ale knihy, ktoré vlastním, to je úplne iná kapitola.

3. Je nejaká kniha, ktorá vám ovplyvnila život?

Takých kníh je veľa. Vo všeobecnosti, knihy do veľmi vysokej miery ovplyvňujú moju subjektívnu realitu. Ťažko spomenúť len pár. Už na strednej škole som týždenne prečítala niekoľko kníh, zapisovala som si dialógy, charakteristiky postáv, neobratne som sa pokúšala o interpretácie. Na vysokej som bola literatúrou fascinovaná, čítala som všetko v nemeckom jazyku a dodnes mám rada knihy, ktoré bohužiaľ neboli na Slovensku preložené. Napríklad Mascha Kaléko či Irmgard Keun. Život mi ovplyvnili, možno aj zmenili básne Novalisa, Heineho, neskôr Celana. V holandskom Utrechte som záverečnú prácu písala z diela Ericha Kästnera, jedného z mojich obľúbených autorov. Jeho báseň Objektívna romanca visela dlhý čas na stene nad mojou posteľou. Mám ale rada aj ruskú literatúru, americkú, českú, slovenskú. A samozrejme veľmi silné emócie vo mne zanechali tatkove knihy. Dodnes si pamätám na pocit, keď som v deväťdesiatom šiestom zatvorila jeho debut Niekto na mňa stále píska. Keď kniha vyšla, mala som jedenásť rokov a bol to pre mňa jeden z najväčších zážitkov vôbec.

Článok je pripravený v spolupráci s recenzným portálom www.book.review.sk

Michal Mário Šťastný, Gymnázium J.C. Hronského Vrútky