Bratislava 25. novembra (TASR) - Napriek viacerým pretrvávajúcim problémom má za sebou Slovenská republika 20 rokov od rozdelenia Československa úspešný príbeh. Aj napriek ťažkým východiskovým podmienkam, keď bolo nutné nanovo vybudovať centrálnu banku nového štátu a presvedčiť medzinárodné trhy o svojej dôveryhodnosti, obstála počas svojej existencie úspešne aj slovenská koruna, uviedol v rozhovore pre TASR prvý guvernér Národnej banky Slovenska (NBS) Vladimír Masár.

Pred 20 rokmi, keď sa rozhodovalo o rozdelení Československa, boli rozdiely medzi slovenskou a českou ekonomikou výrazne väčšie ako v súčasnosti a Slovensko bolo vtedy vnímané ako hospodársky zaostalejšia časť spoločného štátu. Aké veľké boli tieto rozdiely?

Ešte pred rozdelením Československa bolo pomerne ťažké vyčísliť, aké sú tieto rozdiely, vzhľadom na previazanosť ekonomík, vtedajšiu štatistiku aj transfery, ktoré prebiehali medzi obidvoma ekonomikami. Jednoznačne však prevažoval názor, že Slovensko je tá zaostalejšia časť Československa. Otázkou bolo, do akej miery zaostávame vo výkonnosti oproti prípadnej samostatnej českej ekonomike. Po rozdelení Československa bol už rozdiel vo výkonnosti ekonomík presnejšie merateľný aj z postupne stále kvalitnejších štatistických výkazov. Rozdelenie Československa bolo realizované vo fáze transformácie z centralizovanej na trhovú ekonomiku, čo bolo sprevádzané množstvom ojedinelých ekonomických postupov. Súvisela s tým aj strata trhov, ktorá postihla výraznejšie slovenskú ekonomiku, ktorá bola predovšetkým cez zbrojársky alebo obranný priemysel oveľa viac orientovaná práve na bývalé trhy východného bloku.

Dali sa podľa Vás rozdiely medzi ekonomikami riešiť spoločnou hospodárskou politikou, alebo bolo nevyhnutné, aby došlo k rozdeleniu spoločného štátu?

Z ekonomického pohľadu nebolo nevyhnutné rozdeliť krajinu. Väčšia ekonomika a väčší trh má jednoznačne svoje výhody. V prípade, že by tu bola politická vôľa, československá ekonomika bola určite životaschopná.

Čiže dôvody rozdelenia vidíte v politickej rovine?

Dôvody boli jednoznačne v politickej rovine. Na druhej strane treba vidieť súvislosť medzi vtedajšou politickou a ekonomickou situáciou. Československo vstupovalo do éry socializmu ako jedna z najvyspelejších priemyselných ekonomík sveta a po 40-ročnom „úspešnom“ budovaní socializmu sme zistili, že naša životná úroveň je neporovnateľná s ekonomikami, ktoré predtým na tom boli oveľa horšie. Toto úplne prirodzene vplývalo na politiku a stavalo otázku, kde sa stala chyba, že tak významná a úspešná ekonomika, akou československá pred vojnou bola, dopadla tak, ako dopadla.

Keď sa prierezovo pozriete na uplynulých 20 rokov, kam sa Slovensko a Česko za ten čas posunuli a boli by podľa Vás v súčasnosti v inej situácii, keby zostal fungovať spoločný štát?

Obidva štáty idú veľmi podobným smerom a aj ich ciele sú veľmi podobné. Vstúpili do spoločného európskeho priestoru, do Európskej únie (EÚ). Slovensko cez menu vstúpilo aj do eurozóny, takže z tohto pohľadu sme ešte integrovanejší ako ČR. Napriek pôvodným predpokladom Slovensko v priebehu posledných 20 rokov znížilo ekonomický rozdiel voči Česku a neustále sa približujeme k výkonnosti českej ekonomiky, ktorá sa zase spolu s nami približuje k európskemu priemeru. Z tohto pohľadu sa dá povedať, že obidve ekonomiky sú úspešné a slovenská ekonomika je pri pohľade na ekonomický rast ešte mierne progresívnejšia. Aj v životnej úrovni Čechov a Slovákov už nie sú veľké rozdiely. Napriek tomu, že je to hypotetická otázka, keby sa Československo nerozdelilo, pravdepodobne by takisto patrilo medzi úspešné ekonomiky. Myslím si, že československá ekonomika mala konkurencie schopný základ a že jej ekonomická výkonnosť by bola porovnateľná s výkonnosťou dvoch nástupníckych štátov.

Keď sa pred 20 rokmi delilo Československo, uvažovalo sa pôvodne o dlhšom využívaní spoločnej meny. Nakoniec ale nevydržala veľmi dlho. Mohli by ste priblížiť, aké boli pôvodné plány a čo spôsobilo, že spoločná mena skončila už po pár týždňoch?

Pri rozdeľovaní Československa na dva nástupnícke štáty sme si samozrejme uvedomovali, že to spôsobuje aj ďalšie ekonomické problémy. Bola to doba spojená s transformáciou ekonomiky z centrálnej na trhovú, čo bolo spojené s riešením mnohých problémov. Snažili sme sa preto minimalizovať negatívne vplyvy rozdelenia na obidve ekonomiky a jednou z možností bola aj snaha o udržanie spoločnej meny. Preto došlo k dohode o používaní spoločnej československej koruny aj po vzniku dvoch samostatných republík. Predpoklad bol, že spoločná mena sa bude používať na území obidvoch štátov minimálne šesť mesiacov a počas tohto obdobia sa získajú poznatky, ako sa spoločná mena správa, ako sa osvedčila a následne by sa buď prijali nejaké korekcie alebo dohody, týkajúce sa zmeny tohto režimu.

Nakoniec však spoločná mena vydržala len šesť týždňov...

Žiaľ, situácia bola tak dynamická, že vydržala naozaj iba šesť týždňov. Spôsobené to bolo viacerými faktormi, ale ja si myslím, že jeden z najdôležitejších bol devízový okruh a súvisiaca stabilita meny. Obidve centrálne banky si v tom čase budovali novú kredibilitu a postupne nadväzovali kontakty s finančným svetom. Išlo o nadväzovanie vzťahov s MMF a Svetovou bankou, kde dochádzalo k deleniu pôvodnej československej kvóty. Finančné trhy boli voči dvom novým subjektom veľmi opatrné, čakali na to, ako dopadnú naše rozhovory s týmito inštitúciami a náš prístup na devízové trhy tak bol limitovaný. Prudko tiež klesali devízové zásoby a toto bol jeden z rozhodujúcich dôvodov, prečo obidve centrálne banky nakoniec zvolili cestu rozdelenia meny a prechodu na vlastnú menovú politiku.

Nemohol byť problém aj v tom, že vznikli dve samostatné centrálne banky? Nefungovala by spoločná mena lepšie, keby to zastrešovala len jedna inštitúcia, ako je to teraz v eurozóne?

Všetky riešenia majú svoje výhody aj nevýhody. Treba si ale uvedomiť, že v tom čase sme budovali samostatný štát a centrálna banka je jeho významnou súčasťou. Z menového pohľadu by to zrejme mohla byť ľahšia cesta. Na druhej strane by však vyvstala politická otázka, ako by sa správala silná československá banka, pod koho kontrolou by bola a podobne. Z tohto pohľadu by politická otázka vytvárala oveľa viac problémov ako ekonomická otázka.

Ako prebiehalo oddelenie mien po technickej stránke? Plány sa menili za pochodu, zrejme išlo o dosť hektický proces...

Slovensko malo v tomto trochu horšiu východiskovú pozíciu. Boli sme totiž nútení budovať novú centrálnu banku, nakoľko z pôvodnej štruktúry Štátnej banky československej na Slovensku pôsobila len pobočka v Bratislave, ktorá ale nezabezpečovala všetky tie funkcie, ktoré sa očakávajú od centrálnej banky štátu. Česká republika bola na tom lepšie, lebo Štátna banka československá mala centrálu v Prahe, ktorá ďalej fungovala a zabezpečovala všetky svoje úlohy, či už z pohľadu menovej politiky alebo bankového dohľadu. U nich tá situácia nebola taká dramatická.

Keďže nebol dostatok časového priestoru, technicky to prebiehalo tak, že spoločné československé bankovky boli v relatívne krátkom čase postupne okolkovávané slovenskými a českými kolkami, priebežne sa objednávali nové české a slovenské bankovky a československé bankovky s kolkami boli za ne následne zamieňané. Podstatným krokom však bolo práve okolkovanie. Vo chvíli, keď na nich bol kolok, už to boli bankovky SR alebo ČR, ktoré sa samozrejme mohli navzájom zamieňať, ale už podľa stanového kurzu ako ostatné meny.

Bolo aj nejako limitované, ako si mohli občania jedného alebo druhého štátu okolkovať svoje bankovky?

Boli stanovené určité pravidlá pre podnikateľov aj pre obyvateľstvo. Občania si mohli vymieňať svoje bankovky tak, ako uvážili za vhodné, čo bolo vidieť aj pri konečnom rozdelení československej meny. Vznikla atmosféra, ktorú vtedy podporovali aj niektorí politici, kedy sa očakával výrazný pokles slovenskej koruny hneď po rozdelení spoločnej meny. Aj toto boli prvky, ktoré spôsobili, že veľa Slovákov si určitú časť svojich úspor zamenilo za české koruny.

Po tom, ako sa technicky dohodol tento systém, fungoval už hladko, alebo vznikali ešte nejaké problémy?

Určité problémy samozrejme vznikali, ale je to už 20 rokov, takže človek teraz mnohé veci nevníma až tak intenzívne. Čo mám stále v pamäti, že to bol naozaj rýchly proces, pri ktorom sme "postavili na nohy" obyvateľstvo obidvoch štátov. Myslím si ale, že to bol správny krok. Hlavným dôvodom tejto rýchlosti boli určité riziká, s ktorými sme v tom čase museli kalkulovať.

Spomínali ste, že bolo potrebné na Slovensku od základov vybudovať novú centrálnu banku. Ako tento proces prebiehal?

Oficiálna línia bola taká, že Štátna banka československá ako spoločná banka zabezpečí, aby po rozdelení štátu bola aj na území SR plnohodnotná banková inštitúcia, ktorá by automaticky vedela vykonávať funkcie, ktoré od centrálnej banky zákon požadoval. To znamená funkcie v oblasti menovej politiky, platobného styku či bankového dohľadu. Okrem toho tu bola dohoda o spoločnej mene, čiže menová politika aj emisia bankoviek a mincí mali byť koordinované a bankové dohľady by pôsobili už na území jednotlivých štátov.

Foto: TASR/Vladimír Benko

Žiaľ, proces vzniku NBS nebol taký, ako sme predpokladali a preto koncom roka 1992 vláda rozhodla, že musíme naštartovať paralelný proces a budovanie centrálnej banky musí byť pod väčším dohľadom vlády SR. Na základe toho bol vymenovaný vládny splnomocnenec pre zriadenie NBS, ktorým som sa stal ja ako vtedajší prvý námestník ministra financií. Následne som zriadil výbor pre vznik NBS a väčšina ľudí, ktorí boli vymenovaní do tohto výboru, boli v podstate prví členovia novej Bankovej rady. Všetky procesy budovania centrálnej banky boli koordinované touto skupinou, ktorá podliehala vláde SR.

V tom čase bola politická situácia na Slovensku pomerne turbulentná. Mali ste už vtedy ako inštitúcia zabezpečenú nezávislosť od vlády?

Nezávislosť sme sa v tom čase snažili budovať v prvom rade na legislatívnej úrovni. Zákon o NBS sme pripravovali tak, aby zodpovedal najvyšším štandardom v oblasti centrálnych bánk. Vo veľkej miere sme vychádzali z predchádzajúceho zákona o Štátnej banke československej, ale aj zo zákona o Nemeckej centrálnej banke (Bundesbank), ktorá mala naozaj veľmi vysokú kredibilitu, čo bolo vidieť aj na sile nemeckej marky. Tento legislatívny rámec nám potom umožňoval využiť priestor na skutočnú nezávislosť. S tým súviseli aj také veci ako spôsob menovania Bankovej rady, čo je veľmi dôležitý prvok pre nezávislosť centrálnej banky. Vplyv guvernéra pri vymenovávaní jej ďalších členov bol pomerne silný. Niektorých navrhoval priamo on, k ostatným, ktorých navrhovala vláda, sa vyjadroval. V zákone bolo zadefinované aj obmedzenie priameho financovania vlády, čo považujem za jeden z najdôležitejších prvkov nezávislosti centrálnej banky. Bolo stanovené, že NBS môže priamo financovať vládu len do úrovne 5 % minuloročných príjmov štátneho rozpočtu, čo sa nám zdalo byť korektné.

Napriek tejto legislatívnej úprave, boli zo strany vlády nejaké tlaky alebo odporúčania, čo by centrálna banka mala robiť, akú menovú politiku by mala vykonávať?

Je úplne prirodzené, že hlavne v takej ekonomickej a finančnej situácii, v akej bolo vtedy Slovensko, teda že ešte nebol ukončený proces transformácie ekonomiky a prebiehal proces budovania nového štátu, sa takmer pravidelne vyskytovali názorové rozdiely medzi jednotlivými členmi vlády alebo Bankovej rady. Považoval som za prirodzené, že tu je tá diskusia, za nebezpečné by som skôr považoval, keby tu nebola, keby sme mali všetci rovnaký názor. To by asi signalizovalo, že niečo nie je v poriadku. Snažili sme sa samozrejme tieto rozdielne názory riešiť na tých fórach, kde sa riešiť mali, to znamená na vláde, ekonomických poradách ministrov, na Bankovej rade a podobne a čo najmenej ich medializovať a politizovať.

Keď sa na to spätne pozriete, obstála v ďalšom období slovenská koruna?

Nie som v tejto téme nezainteresovaný, ale keď sa ma pýtate na môj subjektívny, osobný názor, som presvedčený, že slovenská koruna obstála. Keď si uvedomíme začiatočný predpoklad, že česká koruna bude výrazne posilňovať a slovenská koruna permanentne oslabovať, vidíme, že sa kurz pomerne rýchlo stabilizoval a počas ďalšieho obdobia držal v pomerne úzkom pásme. Kurzový vývoj navyše vychádzal z ekonomických fundamentov, nebol pod politickým tlakom. Aj z tohto pohľadu sa dá povedať, že slovenská koruna bola úspešná. Menová politika zohrávala veľmi významnú úlohu aj pri stabilizácii makroekonomiky a keď sa pozrieme na slovenskú ekonomiku, vidíme, že napriek všetkým predpokladom a sťaženým východiskovým pozíciám sa nám podarilo etablovať konkurencieschopnú ekonomiku a na tomto základe, ktorý bol daný pred 20 rokmi, pokračujeme v budovaní tejto ekonomiky aj dnes. Keď porovnáme našu životnú úroveň s ostatnými krajinami bývalého východného bloku, myslím si, že napriek pretrvávaniu mnohých problémov, je za nami jednoznačne úspešný príbeh.

Práve v menovej oblasti je v súčasnosti významný rozdiel medzi Slovenskom a Českom. My sme pred niekoľkými rokmi vstúpili do eurozóny, kým v ČR dlhodobo pretrvávajú negatívne postoje voči euru. Ktorý z týchto prístupov je podľa Vás lepší a čím si vysvetľujete tieto rozdiely? Čo je lepšie pre takú malú ekonomiku, ako je SR alebo ČR?

Takéto rozhodnutia súvisia aj s aktuálnou politickou situáciou a emóciami obyvateľstva. V tom čase u nás prevládal eurooptimizmus a nadšenie byť medzi tými, čo sa neboja urýchľovať integráciu Európy. V ČR vtedy zrejme zvíťazil konzervativizmus, ktorý bol ovplyvnený aj euroskepticizmom niektorých vplyvných politikov, ktorí už v tom čase dávali jasne najavo svoje názory na európsku integráciu aj niektoré prvky európskej menovej politiky. Z pohľadu pocitov obyvateľstva mohol zohrať určitý vplyv zrejme aj konzervativizmus vo vzťahu k československej korune, Česi si oveľa viac ako Slováci osvojili spoločnú československú minulosť. Slováci boli akoby menej viazaní spoločnou históriou, boli sme liberálnejší a ľahšie sme sa vzdávali spoločnej histórie. Zrejme aj tieto emócie boli za týmto rozhodnutím. Na druhej strane si treba uvedomiť, že obidva štáty mali v menovej oblasti ten istý cieľ – vstup do eurozóny. Išlo len o to, kto ho splní skôr. Na začiatku to dokonca vyzeralo, vzhľadom na pripravenosť aj ekonomickú výkonnosť, že ČR vstúpi do eurozóny skôr ako my.

Z pohľadu Slovenska bol podľa Vás vstup do eurozóny dobrý krok?

Všetko má svoje výhody aj nevýhody, aj vzdanie sa separátnej menovej politiky má svoje nevýhody, nakoľko nemôžete ventilovať niektoré ekonomické nerovnováhy práve cez menovú oblasť. Na druhej strane, robilo sa množstvo prepočtov a plusy tohto kroku vždy výrazne prevažovali nad mínusmi. V čase vstupu Slovenska do eurozóny som bol o tom presvedčený. Myslím si, že aj v dnešnej situácii nie je zlé, že sme v eurozóne. Treba si uvedomiť, že ak chceme byť konkurencieschopní v globálnej ekonomike, budúcnosť pre Európu je euro, nie návrat k separátnym menám. V prípade, že by sa neudržala eurozóna a znížila ekonomická integrácia, menšie ekonomiky budú veľmi ťažko schopné konkurovať takým gigantom ako USA, Čína, India, Brazília, Rusko a ich potenciálu rastu. Keď chce hrať Európa prvú ligu, musí byť integrovaná v oveľa väčšej miere než doteraz.

V čom vidíte hlavné príčiny súčasnej krízy v eurozóne?

Jedným zo základných problémov súčasnej európskej krízy je stav verejných financií. Mnohé európske ekonomiky začali realizovať neudržateľnú ekonomickú politiku. Maastrichtské kritériá nebolo potrebné fetišizovať, ale boli to pravidlá, ktoré hovorili o tom, čo je ešte udržateľné a čo už nie. Taký stupeň zadlženosti a deficitných verejných rozpočtov, aký bol v posledných rokoch v Európe bežný, to je niečo nenormálne a neudržateľné. Keď zoberieme najdiskutovanejší príklad, Grécko, táto krajina má nerovnováhu vo verejnom financovaní na neudržateľnej úrovni, či používajú euro alebo by mali drachmu či akúkoľvek inú menu. Ich verejne financie sú z pohľadu príjmov a výdavkov jednoducho neudržateľné, ich hlavný problém preto nie je euro. Keby mali separátnu menovú politiku, mali by určité dodatočné možnosti ovplyvňovania makroekonomickej nerovnováhy, ale aj tak by nakoniec muselo dôjsť ku korekcii nerovnováhy medzi príjmami a výdavkami.

Aký je podľa Vás spôsob prekonania tejto krízy?

Ak odhliadneme od problému podnikateľského sektora a znižovania výkonnosti európskych ekonomík, tak riešenie v oblasti verejných financií vyžaduje ich stabilizáciu a vytvorenie predpokladov pre udržateľný ekonomicky rast, podporou podnikateľského prostredia a konkurencieschopnosti ekonomík, čo samozrejme nie je jednoduchý proces a je spojený s nepopulárnymi opatreniami.

Veľký problém, ktorý dnes máme je, že rétoricky pozorujeme snahu o stabilizáciu verejných financií, ale mám pocit, že niektoré štáty o tom viac rozprávajú ako konajú. Treba sa znovu vrátiť k udržateľným makroekonomickým prostrediam v národných ekonomikách. Problém je v tom, že tým, že sa vlády takmer všetkých štátov EÚ snažia o znižovanie verejných deficitov a aj súkromný sektor už niekoľko rokov robí všetko preto, aby znižoval svoje náklady, toto prudké znižovanie spotreby sa potom odráža v znižovaní potenciálu ekonomického rastu. Práve o tom je dnes debata v mnohých krajinách, či ďalšie znižovanie spotreby je na prospech ekonomiky, alebo by sa malo ísť opačným smerom, zvyšovať spotrebu a snažiť sa riešiť deficit verejných financií cez rast ekonomiky. Dnes je jasné, že chyba sa stala v čase hojnosti, kedy jednotlivé krajiny mali vytvárať rezervy a dosahovať minimálne vyrovnané rozpočty. Bohužiaľ, aj v čase hojnosti sa dostali do takých deficitných čísiel, že dnes k nim pridať ešte ďalšie zadlženie by bolo asi extrémne rizikové.

Je krokom správnym smerom uvažované prehlbovanie bankovej a fiškálnej integrácie?

Keď už sme sa raz rozhodli mať spoločnú menu a mal by som si vybrať medzi ďalšou stratou suverenity v rozpočtovej oblasti alebo slabou menou, potom by som preferoval pokračovanie v okresávaní rozpočtovej suverenity. Neexistenciu spoločnej rozpočtovej politiky by vedela nahradiť udržateľná ekonomická politika a disciplína verejných financií, ktorá bola do určitej miery definovaná práve maastrichtskými kritériami. Žiaľ sme od nej takmer všetci upustili. Dnes, keďže spoločná dohoda nefunguje a mnohé ekonomiky sa dostali do naozaj kritickej ekonomickej situácie, je tu asi jediné riešenie, snažiť sa o inú formu integrácie spoločnej rozpočtovej politiky. Hoci keby boli plnené maastrichtské kritéria, myslím si, že táto otázka by nebola taká aktuálna. Tým, že rozpočtové politiky nefungovali a vzďaľovali sa od toho, čo sme si zadefinovali pri vytváraní spoločnej meny, je úplne prirodzené, že dnes sú tieto problémy vnímané ako dôsledok nekoordinovanosti.

Ako sa pozeráte na názory, že by eurozóne pomohol odchod najproblematickejších štátov a zostalo by v nej len tzv. zdravé jadro?

Vždy, keď odchádza niekto podpriemerný, tak to zdvíha celkový priemer. Nemyslím si ale, že toto je tá správna myšlienka. Keby aj niektoré krajiny odišli z eurozóny, to neznamená, že si nebudú musieť vyriešiť svoje ekonomické problémy. Budú musieť nájsť svoju vnútornú makroekonomickú stabilitu a udržateľný ekonomický vývoj nezávisle od toho, akú budú mať menu. Prečo sa teda nesnažiť nájsť rovnováhu, ktorá je nevyhnutná pre dlhodobé udržanie ekonomického rastu, v tom prostredí, ktoré z hľadiska perspektívy vytvára pre európske národy oveľa väčšiu šancu ako rozdrobenosť?

Málo sa tiež hovorí o tom, že mať spoločnú menu ešte neznamená, že budeme mať rovnakú životnú úroveň a rovnakú výkonnosť ekonomiky. Vidíte to aj v USA, kde spoločná mena množstva štátov funguje dlho a nájdete tam krajiny s vysokým aj oveľa nižším HDP na hlavu. Aj v Európe, napriek tomu, že prebieha snaha o znižovanie rozdielov, čo vidíme aj v krajinách bývalej východnej Európy, treba brať realitu tak, že tu budú existovať ekonomické rozdiely medzi výkonnými a menej výkonnými ekonomikami. To nie je problém meny, ale množstva iných faktorov.