Horúce leto 1968 bolo naozaj horúce, no v Klimáčkovom románe tú spaľujúcu horúčavu, v ktorej sa ocitli mnohí naši spoluobčania tej doby, v doslovnom i prenesenom zmysle takmer necítiť.
Autor TASR
Bratislava 1. marca (TASR) - Problematika vyrovnávania sa s totalitnou minulosťou má v našej súčasnej literatúre pomerne silnú rezonanciu, možno dokonca konštatovať, že sa stáva témou č. 1. Ak u starších autorov máva často formu memoárov či spomienkových próz, mladší autori využívajú v značnej miere románovú formu. K takýmto autorom sa už dávnejšie zaradil aj dramatik, básnik a prozaik v jednej osobe Viliam Klimáček.
Dej svojho najnovšieho románu spojil s jedným z najpohnutejších dátumov v našej histórii 20. storočia – augustom 1968. Aj samotný názov je viac ako signifikantný – Horúce leto 68. Klimáčkove predchádzajúce prózy boli prinajmenej zaujímavé, čitateľsky pútavé, hoci sa jeho dve predchádzajúce románové prózy – Námestie kozmonautov a Generácia Ţ - stretli s o čosi vlažnejším ohlasom ako jeho predtým vydané prózy Panic v podzemí, Váňa Krutov či English is easy, Csaba is dead (ktoré považujeme za najvydarenejšie v celej jeho tvorbe vôbec).
V recenzovanom románe si autor zvolil už osvedčenú mozaikovú kompozíciu, do siete ktorej umiestnil mladšie i staršie postavy z rôznych prostredí a tiež, pochopiteľne, rôznych osudov. Východiskovou situáciou je skutočnosť, že sa viacerí dostali za rôznych okolností do emigrácie a tí, čo zostali u nás, za tento čin rôznym spôsobom pykajú.
Klimáček zozbieral do knihy materiál zo spomienok skutočných emigrantov v snahe dodať románovej štruktúre väčšiu vierohodnosť. Tragické i tragikomické osudy viac zaujmú možno mladšie generácie – pokiaľ budú chcieť (nielen) nášho autora vôbec čítať – čo starší a sčítanejší či rozhľadenejší budú nad Klimáčkovým románom zrejme rozmýšľať nad tým, čo všetko im táto kniha pripomína – televízny seriál Konec velkých prázdnin? Román a film M. Viewegha Báječná léta pod psa? Román B. Filana Klimtov bozk? Prvoplánovo asi áno. A tým ešte hĺbavejším a ešte skôr narodeným niečo, čo tu už bolo a čo pomenoval jeden z recenzentov tohto románu M. Kasarda schematizmom. Možno to bolo dosť príkre, pretože Klimáčkov román má aj silné pasáže (za také možno považovať scény z kibucu v Izraeli, v ktorom sa najprv ako jedno z „Mňačkových detí“ ocitla študentka Tereza, či z drsnej časti Kanady, kam sa uchýlila následne), ale vo väčšine prípadov sa tohto zlozvyku – vidieť postavy a ich konanie zjednodušujúco, takmer výlučne čierno-bielo (Klimáček bohato tento prístup využil aj v svojich hrách, najmä v hre Komunizmus) – nezbavil, ba ho dokonca i prehĺbil. Vari najviac v postave Šaniho švagra, eštébáka a darebáka Jozefa, pravého komunistu.
Ak sa v literatúre do roku 1989 pozeralo na emigrantov skôr cez prsty a na tých, čo ostali doma, ako na ozajstných vlastencov či dokonca hrdinov, Klimáček tento postoj zmenil, ale v podstate len mechanicky, väčšinou prehodením znamienok plus a mínus.
Ako kompozične zručný autor nemá problém striedať rozprávačské pásma, geografické uzly, riadiť osudy svojich postáv ako typický demiurg. Ale sieť románových postáv je prihustá, postavy sa v nej niekedy strácajú či zamotávajú, čitateľ stráca miestami prehľad o tom, „who is who“.
Zdá sa, že autor trpí nadprodukciou, jeho romány a divadelné hry, ktoré v poslednom období produkuje, majú následne dosť kolísavú, ak nie klesajúcu úroveň. Najproblematickejšou je však otázka základného myšlienkového vyznenia románu a jeho postáv – čitateľ sa nedostane do hĺbky problematiky tohto neľahkého obdobia, nie do takej, ktorá by pôsobila prekvapujúco, ktorá by priniesla nový a neschematický pohľad na túto dodnes traumatizujúcu dobu, osudové rozhodnutia ľudí, rozhodnutých popretŕhať nitky s domovom, vlasťou, rodinou. Na komplexný, hĺbkovo precítený a presvedčivý obraz o tomto neuralgickom bode našich novodobých dejín si budeme musieť ešte zrejme počkať.
Horúce leto 1968 bolo naozaj horúce, no v Klimáčkovom románe tú spaľujúcu horúčavu, v ktorej sa ocitli mnohí naši spoluobčania tej doby, v doslovnom i prenesenom zmysle takmer necítiť.
Dej svojho najnovšieho románu spojil s jedným z najpohnutejších dátumov v našej histórii 20. storočia – augustom 1968. Aj samotný názov je viac ako signifikantný – Horúce leto 68. Klimáčkove predchádzajúce prózy boli prinajmenej zaujímavé, čitateľsky pútavé, hoci sa jeho dve predchádzajúce románové prózy – Námestie kozmonautov a Generácia Ţ - stretli s o čosi vlažnejším ohlasom ako jeho predtým vydané prózy Panic v podzemí, Váňa Krutov či English is easy, Csaba is dead (ktoré považujeme za najvydarenejšie v celej jeho tvorbe vôbec).
V recenzovanom románe si autor zvolil už osvedčenú mozaikovú kompozíciu, do siete ktorej umiestnil mladšie i staršie postavy z rôznych prostredí a tiež, pochopiteľne, rôznych osudov. Východiskovou situáciou je skutočnosť, že sa viacerí dostali za rôznych okolností do emigrácie a tí, čo zostali u nás, za tento čin rôznym spôsobom pykajú.
Klimáček zozbieral do knihy materiál zo spomienok skutočných emigrantov v snahe dodať románovej štruktúre väčšiu vierohodnosť. Tragické i tragikomické osudy viac zaujmú možno mladšie generácie – pokiaľ budú chcieť (nielen) nášho autora vôbec čítať – čo starší a sčítanejší či rozhľadenejší budú nad Klimáčkovým románom zrejme rozmýšľať nad tým, čo všetko im táto kniha pripomína – televízny seriál Konec velkých prázdnin? Román a film M. Viewegha Báječná léta pod psa? Román B. Filana Klimtov bozk? Prvoplánovo asi áno. A tým ešte hĺbavejším a ešte skôr narodeným niečo, čo tu už bolo a čo pomenoval jeden z recenzentov tohto románu M. Kasarda schematizmom. Možno to bolo dosť príkre, pretože Klimáčkov román má aj silné pasáže (za také možno považovať scény z kibucu v Izraeli, v ktorom sa najprv ako jedno z „Mňačkových detí“ ocitla študentka Tereza, či z drsnej časti Kanady, kam sa uchýlila následne), ale vo väčšine prípadov sa tohto zlozvyku – vidieť postavy a ich konanie zjednodušujúco, takmer výlučne čierno-bielo (Klimáček bohato tento prístup využil aj v svojich hrách, najmä v hre Komunizmus) – nezbavil, ba ho dokonca i prehĺbil. Vari najviac v postave Šaniho švagra, eštébáka a darebáka Jozefa, pravého komunistu.
Ak sa v literatúre do roku 1989 pozeralo na emigrantov skôr cez prsty a na tých, čo ostali doma, ako na ozajstných vlastencov či dokonca hrdinov, Klimáček tento postoj zmenil, ale v podstate len mechanicky, väčšinou prehodením znamienok plus a mínus.
Ako kompozične zručný autor nemá problém striedať rozprávačské pásma, geografické uzly, riadiť osudy svojich postáv ako typický demiurg. Ale sieť románových postáv je prihustá, postavy sa v nej niekedy strácajú či zamotávajú, čitateľ stráca miestami prehľad o tom, „who is who“.
Zdá sa, že autor trpí nadprodukciou, jeho romány a divadelné hry, ktoré v poslednom období produkuje, majú následne dosť kolísavú, ak nie klesajúcu úroveň. Najproblematickejšou je však otázka základného myšlienkového vyznenia románu a jeho postáv – čitateľ sa nedostane do hĺbky problematiky tohto neľahkého obdobia, nie do takej, ktorá by pôsobila prekvapujúco, ktorá by priniesla nový a neschematický pohľad na túto dodnes traumatizujúcu dobu, osudové rozhodnutia ľudí, rozhodnutých popretŕhať nitky s domovom, vlasťou, rodinou. Na komplexný, hĺbkovo precítený a presvedčivý obraz o tomto neuralgickom bode našich novodobých dejín si budeme musieť ešte zrejme počkať.
Horúce leto 1968 bolo naozaj horúce, no v Klimáčkovom románe tú spaľujúcu horúčavu, v ktorej sa ocitli mnohí naši spoluobčania tej doby, v doslovnom i prenesenom zmysle takmer necítiť.
Autor recenzie: Jozef Špaček
Autor knihy: Viliam Klimáček
Vydavateľstvo: Marenčin PT
Počet strán: 304 strán
Väzba: pevná väzba
Jazyk: slovenský jazyk
ISBN: 9788081140822
Kniha na týždeň je projekt TASR, ktorý pripravujeme v spolupráci s recenzným portálom www.book.review.sk
Autor knihy: Viliam Klimáček
Vydavateľstvo: Marenčin PT
Počet strán: 304 strán
Väzba: pevná väzba
Jazyk: slovenský jazyk
ISBN: 9788081140822
Kniha na týždeň je projekt TASR, ktorý pripravujeme v spolupráci s recenzným portálom www.book.review.sk