Koniec roka 1938. Nevedno, či sa v roku 1938 takisto tešila masovej popularite zábavná pyrotechnika, isté je, že tá nezábavná mala už čochvíľa osláviť svoj triumf.
Tesne pred koncom roka, 29. decembra, pochovali spisovateľa Karla Čapka. Na prahu 2. svetovej vojny ho uštvala nenávisť. Anonymné listy, vyhrážky, útoky. Anonymov dostával denne stovky, tajila ich pred ním jeho manželka, aj kolegovia v redakcii.

Akoby sa práve v ňom skoncentroval osud republiky po mníchovskom diktáte. Pričom Čapek nebol terčom iba pre sympatizantov nacizmu – rovnako naňho útočili českí vlastenci, ktorí si v ňom zosobnili príčinu mníchovskej tragédie.

Že nám táto atmosféra niečo pripomína? Čiastočne áno. Samozrejme, zjednodušená paralela medzi rokmi 1938 a 2018 by krívala možno i na obe nohy. Predsa však možno nájsť spoločné prvky – a to nevraživosť, nenávisť, ktoré sa stali hybnou silou spoločenských a politických interakcií. Na Slovensku aj v globálnom meradle.

V roku 1938 bol jej epicentrom krutý totalitný režim v Nemecku, ale – na to netreba pod vplyvom vojnového happyendu zabúdať – aj Stalinova krutovláda v Rusku.

Trhliny v hodnotovom systéme

Dnes životný priestor Európanov neohrozujú otvorení diktátori budujúci koncentračné tábory pre svoje obete. Relevantné bezpečnostné riziko môže predstavovať bývalá veľmoc, ktorej predstavitelia začali snívať opäť svoj nebezpečný geopolitický sen. Oveľa znepokojivejší je však nárast nálad, bez ktorých by každý potenciálny diktátor, okupant, revizionista, či hoci len autoritatívny populista ostali len pri platonickom snívaní – nárast nevraživosti a nenávisti, ktoré boli roky vykázané zo slušnej spoločnosti na okraj, teraz sa však vkradli späť a pokúšajú sa udávať tón.

Predstavu o slušnosti, o hodnotách – vybudovanú aj na základe tragických udalostí počas dvoch svetových konfliktov – začínajú nahlodávať trhliny ľahostajnosti, hlúposti a zla.

Že od roku 1945 máme v Európe – presnejšie v jej väčšine – mier? Nuda a chiméra, mávne nejeden rukou. V 90. rokoch vzbĺkol Balkán, dnes horí Ukrajina a mnohí sú ešte aj presvedčení, že je to jej vina. Odmietajú už len z preventívnych dôvodov pomenovať bezpečnostné riziko (veď v slovenskom parlamente sa nepodarilo prerokovať aktuálnu podobu bezpečnostnej a obrannej stratégie SR). Pripomína to mocnosti, ktoré si s fúzatým bezpečnostným rizikom číslo jedna v roku 1938 potriasali ruky s pocitom, že urobili dobrý obchod a vykúpili si mier.

Európska únia ako bezprecedentný mierový projekt? Ale veď nám chce navoziť migrantov, zariadiť nadvládu „buzíkov“ a prikazovať nám, koľko listov má mať kapusta!

Demokracia? Hračka pre elitu, nie pre frustrovaného bieleho muža, čo túži po poriadku! Počúvame opäť z mnohých strán. Ľudské práva sa nám prejedli. Pokrok, humanizmus, práva menšín – čiže ohľaduplnosť k malým skupinám ľudí a k jednotlivcom – vyšli z módy. Holokaust ako veličina absolútneho zla? Dnes predsa na Slovensku takmer 10 percent ľudí fandí strane, ktorej prívrženci tieto hrôzy popierajú, vysmievajú sa im, alebo sa s nimi stotožňujú.

Keď hlúposť triumfuje

Konzervatívna časť spoločnosti – nielen na Slovensku – stratila spoločnú reč s liberálnou. Kresťania sú presvedčení, že liberáli s nimi, presnejšie proti nim, vedú boj.

Zvýšený príliv utečencov vyvolal namiesto zmysluplnej reakcie na problém vlnu hystérie a stal sa potravou pre populistov všetkého druhu od Orbána cez Zemana až po slovenskú plejádu Danko, Fico, Sulík, Kollár a Kotleba (ak sme niekoho vynechali, ospravedlňujeme sa).

V roku 1985 koncert Live Aid venovaný obetiam hladomoru v Etiópii prilákal k obrazovkám miliardu a pol divákov. Možno sa o pár rokov dočkáme koncertu proti všetkým farebným a chudobným a jeho sledovanosť si ani netrúfame odhadnúť pri pohľade na úspešnosť českého Ortelu.

Niet veľavravnejšieho svedectva o zmene nazerania na svet, než fakt, že sa nadávkou sa stalo slovo „slniečkár“. Ak by bolo existovalo v roku 1938, isto by ním boli častovali aj samotného Čapka. Dobrota a láskavosť sa stali terčom pohŕdania, opovrhovania, posmechu. A spolu s nimi aj odbornosť, osvietenosť, múdrosť, veď sa aj na Slovensku vraví – to je taký mudrlant. A ten je horší od hlupáka, ktorý je obľúbený už len zato, že sa nad neho môžu všetci vyvyšovať.

Človek, podľa ktorého je Zem plochá, môže dnes oslovovať svoje publikum rovnako účinne a získať rovnakú autoritu ako renomovaní vedci. „Všeobecná neznalosť sveta, v ktorom žijeme, je zarážajúca,“ povzdychol si astronóm Jiří Grygar. A zástancovia plochej Zeme, akoby mu chceli dať zapravdu, v 21. storočí tvrdia: „Zem je plocha a nad ňou okolo nejakého stredu cirkuluje Slnko a Mesiac. Slnko je pomerne malé, Mesiac je tiež pomerne malý, veľký asi ako Slnko.“

A odborníkov, čo mobilizujú svetovú verejnosť, aby všetkými silami bránila klimatickej zmene podmienenej človekom, stačí dnes spochybniť klausovskou logikou – videl som z lietadla Grónsko a bolo predsa biele! A včera u nás snežilo! Tak aké otepľovanie? A ešte taká čarovná mantra dneška, „ktovie, ako to všetko je“.

Zem je guľatá, to stále platí...

Erózia hodnôt, akými sú úcta k životu, k ľudským právam a k poznaniu, nabrala na tempe v poslednej dekáde. Možno k nej prispela moc internetu a sociálnych sietí, ktoré sa stali arénou diletantstva a nenávisti. Možno ide o celkom logickú reakciu na fakt, že pokrok svišťal príliš rýchlo a jeho nositelia vo svojej elitárskej eufórii zabudli myslieť na zadné kolieska, povedané v duchu jungovskej metafory o vlaku, ktorého lokomotíva už vyviazla zo zákruty a uháňa plnou parou vpred, zatiaľ čo zadné vagóny sa v zákrute vykoľajili...

Iste, zišlo by sa na Silvestra napísať a prečítať si čosi veselé. Ale rok 2018 veľmi veselý nebol. Nenávisť, ktorá na sklonku roku 1938 doviedla Karla Čapka s podlomeným zdravím až do hrobu, nadobudla v roku 2018 na Slovensku kryštalicky číru a koncentrovanú podobu – v podobe vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej.

Zároveň sa však ukázalo, že kroky vedené nevraživosťou vedú do slepej uličky, zatiaľ čo občianske postoje vyslovené zreteľne, pokojne a, s odpustením, aj s trochou slniečkárskeho idealizmu, majú svoj efekt. Dokážu otriasť aj dosiaľ neotrasiteľnými figúr(k)ami v politike a jej pozadí. Alebo napríklad aj zamiešajú kartami v komunálnych voľbách... a možno sa tento trend premietne aj do vysokej politiky.

Ak by sme si do roku 2019 mali čosi zaželať, tak snáď aby hybnou silou udalostí a zmien, ktoré nás čakajú, nebola nenávisť, ale snaha o spravodlivú a ľudskú spoločnosť. Aby prevážila schopnosť konať dobro pre iných nad sebeckými pohnútkami.

Aby sme chápali, že sme rôzni ľudia. Sme kresťania i moslimovia, Slováci aj Maďari aj Česi aj Židia, sme veriaci aj neznabohovia. Aby sme sa nenechali ohlušiť petardami a delobuchmi nenávisti a neprestali sme spolu hovoriť a najmä sa počúvať. A tiež, aby sa nedostali k slovu tí, ktorým je zábavná pyrotechnika málo a túžia po ozajstnej. Aby nám bolo jasné, že môžeme mať rozličné politické presvedčenie – ale zásadné pojmy ako život, smrť, násilie či pravda a dobro, ostávajú stále v platnosti. Rovnako ako fakt, že Zem je guľatá. Skrátka, nech je rok 2019 rokom bez nenávisti a hlúposti. Čo viac si priať?