Blíži sa čas dušičkový a my sa čoskoro ocitneme v tichom zadumaní, v pokore a tichej dôstojnosti nad rovmi a urnami svojich najbližších, blízkych, priateľov, známych a možno i neznámych.
Autor Jaroslav Rezník st.
Bratislava 25. októbra (Jaroslav Rezník st.) - Jesenný vietor sa potkýna o vrcholce stromov a ako náhlivý poštár všade rozhadzuje ich zhrdzavené listy.
Chryzantémy sa chystajú dokorán rozbaliť svoju kvetnú nádheru a sviečky snívajú svoj roztrasený sen o žltých plamienkoch. Už je to tak - blíži sa čas dušičkový a my sa čoskoro sa ocitneme v tichom zadumaní, v pokore a tichej dôstojnosti nad rovmi a urnami svojich najbližších, blízkych, priateľov, známych a možno i neznámych. A možno práve tieto okamihy roka sú tými najpríhodnejšími, keď sa mnohým z nás zachce viac ako inokedy rozmýšľať o - živote. Áno, nie o smrti, ale o živote. A tak je to správne, práve na prahoch kopcov hliny nám treba rozmýšľať o živote.
Život vo filozofickom poňatí a význame je vlastne nekonečno. Život sa nikdy nezačal a nikdy sa ani neskončí. Je to filozofická kategória tak ako hmota, čas a priestor. My všetci, všetky živé tvory, ľudia, zvieratá, plazy, vtáky, ryby, hmyz, ale i stromy, kry, kvety a tráva sme len prejavmi života. A týchto prejavov života je v každom okamihu, v každej jednej sekunde, obrazne povedané - bilión na bilióntu. A pritom každý prejav života je jedinečný a neopakovateľný. Pre lepšie pochopenie a zjednodušenie tejto situácie zostaňme len pri nás, pri ľuďoch. Na svete nie sú, neboli a nikdy ani nebudú dvoja rovnakí ľudia. Hoci, pokiaľ nie sme zmrzačení, všetci máme tvár, na tvári oči, nos, ústa, líca, čelo, máme dve ruky, dve nohy, jasne definovateľné pohlavie, a predsa niet dvoch rovnakých ľudí. Ani jednovaječné dvojčatá nie sú celkom rovnaké. A čo ľudský hlas? Niet dvoch rovnakých hlasov na svete! Môžu sa podobať, ale rovnaké nie sú.
Absolútna rôznosť všetkých prejavov života v danom okamihu i v priestore času je rovnako nekonečná ako vesmír. Život je teda súčasťou vesmíru, tak ako je vesmír súčasťou života. Vedci sa mýlia, keď si myslia, že nájdu začiatok života. Život vo filozofickom poňatí nemá začiatok, a preto nemôže mať nikdy ani koniec. Môžu zaniknúť a vyhynúť jeho jednotlivé prejavy, a teda aj náš ľudský druh, no život ako taký nikdy. Život vo svojej nekonečnej podobe je jednoducho zázrak, ktorý v nás vyvoláva úžas. A ak si niekto myslí, že tento prístup, takéto ponímanie života odporuje viere, mýli sa. Práve naopak, potvrdzuje ju. Lebo ak aj v kresťanskom duchu uveríme, že na začiatku bol Stvoriteľ a jeho Slovo, tak už vtedy existoval život vo svojej absolútnej nekonečnosti a rozmanitosti, lebo Boh sám je život, a teda život bol už obsiahnutý v ňom.
Je dobre, keď si zázrak nekonečného kolobehu života v jeho absolútnosti uvedomíme práve nad hrobom človeka. V tej chvíli musíme vedieť, že sa skláňame nad bývalým prejavom života, aký nebol nikdy predtým a už nikdy ani nebude. Život každého človeka bol, je a bude totiž jedinečný a neopakovateľný. A to napriek tomu, že spoločným menovateľom života každého z nás je poznanie: „Memento, homo, quia pulvis es et in pulverem reverteris! - Pamätaj, človeče, prach si a na prach sa obrátiš!“
Chryzantémy sa chystajú dokorán rozbaliť svoju kvetnú nádheru a sviečky snívajú svoj roztrasený sen o žltých plamienkoch. Už je to tak - blíži sa čas dušičkový a my sa čoskoro sa ocitneme v tichom zadumaní, v pokore a tichej dôstojnosti nad rovmi a urnami svojich najbližších, blízkych, priateľov, známych a možno i neznámych. A možno práve tieto okamihy roka sú tými najpríhodnejšími, keď sa mnohým z nás zachce viac ako inokedy rozmýšľať o - živote. Áno, nie o smrti, ale o živote. A tak je to správne, práve na prahoch kopcov hliny nám treba rozmýšľať o živote.
Život vo filozofickom poňatí a význame je vlastne nekonečno. Život sa nikdy nezačal a nikdy sa ani neskončí. Je to filozofická kategória tak ako hmota, čas a priestor. My všetci, všetky živé tvory, ľudia, zvieratá, plazy, vtáky, ryby, hmyz, ale i stromy, kry, kvety a tráva sme len prejavmi života. A týchto prejavov života je v každom okamihu, v každej jednej sekunde, obrazne povedané - bilión na bilióntu. A pritom každý prejav života je jedinečný a neopakovateľný. Pre lepšie pochopenie a zjednodušenie tejto situácie zostaňme len pri nás, pri ľuďoch. Na svete nie sú, neboli a nikdy ani nebudú dvoja rovnakí ľudia. Hoci, pokiaľ nie sme zmrzačení, všetci máme tvár, na tvári oči, nos, ústa, líca, čelo, máme dve ruky, dve nohy, jasne definovateľné pohlavie, a predsa niet dvoch rovnakých ľudí. Ani jednovaječné dvojčatá nie sú celkom rovnaké. A čo ľudský hlas? Niet dvoch rovnakých hlasov na svete! Môžu sa podobať, ale rovnaké nie sú.
Absolútna rôznosť všetkých prejavov života v danom okamihu i v priestore času je rovnako nekonečná ako vesmír. Život je teda súčasťou vesmíru, tak ako je vesmír súčasťou života. Vedci sa mýlia, keď si myslia, že nájdu začiatok života. Život vo filozofickom poňatí nemá začiatok, a preto nemôže mať nikdy ani koniec. Môžu zaniknúť a vyhynúť jeho jednotlivé prejavy, a teda aj náš ľudský druh, no život ako taký nikdy. Život vo svojej nekonečnej podobe je jednoducho zázrak, ktorý v nás vyvoláva úžas. A ak si niekto myslí, že tento prístup, takéto ponímanie života odporuje viere, mýli sa. Práve naopak, potvrdzuje ju. Lebo ak aj v kresťanskom duchu uveríme, že na začiatku bol Stvoriteľ a jeho Slovo, tak už vtedy existoval život vo svojej absolútnej nekonečnosti a rozmanitosti, lebo Boh sám je život, a teda život bol už obsiahnutý v ňom.
Je dobre, keď si zázrak nekonečného kolobehu života v jeho absolútnosti uvedomíme práve nad hrobom človeka. V tej chvíli musíme vedieť, že sa skláňame nad bývalým prejavom života, aký nebol nikdy predtým a už nikdy ani nebude. Život každého človeka bol, je a bude totiž jedinečný a neopakovateľný. A to napriek tomu, že spoločným menovateľom života každého z nás je poznanie: „Memento, homo, quia pulvis es et in pulverem reverteris! - Pamätaj, človeče, prach si a na prach sa obrátiš!“