Bratislava 18. októbra (TASR) - Zbrane hromadného ničenia sú zbrane schopné usmrtiť alebo zraniť či inak vyradiť z činnosti veľké množstvo ľudí, prípadne spôsobiť rozsiahle materiálne škody alebo škody na životnom prostredí.

Ich definícia sa vyvíja a nie je jednotná, rôzne organizácie i štáty používajú rôzne vymedzenie tohto pojmu, avšak okrem potenciálu spôsobiť deštrukciu veľkého rozsahu je ich spoločnou črtou zasiahnutie postihnutej oblasti neobmedzené na konkrétny cieľ.

Za zbrane hromadného ničenia sa v súčasnosti všeobecne označujú chemické, biologické a jadrové zbrane. Zaraďujú sa k nim niekedy tiež rádiologické materiály, ako aj raketové či letecké systémy použiteľné na útoky konvenčnými zbraňami veľkého rozsahu. Naopak obvykle medzi ne nepatria jadrové alebo chemické zbrane upravené na taktické použitie pri vojenských akciách proti konkrétnym vojenským cieľom, ako sú delostrelecká munícia či torpéda s jadrovou hlavicou.

Termín "zbrane hromadného ničenia" po prvý raz použil cantenburský arcibiskup Cosmo Gordon Lang v roku 1937 v súvislosti s bombardovaním španielskeho mesta Guernica. Počas studenej vojny sa tento pojem postupne začal používať pre nekonvenčné zbrane, označovanie jadrových zbraní za zbrane hromadného ničenia prešlo do svetovej terminológie z ruštiny.

Zbrane hromadného ničenia a hrozba, ktorú predstavujú, už dlho patria k stredobodom medzinárodnej pozornosti. Hoci masové zabíjanie ľudí nie je v ozbrojených konfliktoch ničím novým, práve zbrane hromadného ničenia so sebou priniesli bezprecedentné výzvy pre mier a bezpečnosť.

Okrem hrozby zo strany ich jestvujúcich zásob spôsobuje vážne problémy otázka šírenia týchto zbraní a súvisiacich technológií, ktoré sa môžu dostať do rúk ďalších krajín, mimovládnych aktérov, no tiež teroristických skupín - prostredníctvom utajovaných programov ich vývoja i čierneho trhu.

Obavy z použitia zbraní hromadného ničenia teroristami sa zvýšili v Spojených štátoch i celom svete po použití antraxu v americkej pošte v roku 2001 a materiáloch, ktoré armáda USA zadržala v Afganistane a podľa ktorých sa al-Káida aktívne snaží získať nukleárny materiál.

Za uplynulé storočie rôzne štáty nahromadili arzenály zbraní hromadného ničenia i látok na ich výrobu. A aj keď sa krajiny sveta oficiálne zaviazali odstrániť zásoby chemických zbraní a útočných biologických zbraní, ako aj k úsiliu o eliminovanie jadrových zbraní, v súčasnosti má nukleárnu výzbroj deväť krajín a viaceré vlastnia chemické alebo biologické zbrane.

JADROVÉ ZBRANE vyvolávajú najväčšiu pozornosť vzhľadom na hrozivú a bezpríkladnú ničivú silu: totálny jadrový útok by mohol vyhubiť miliardy ľudí v priebehu hodín. Z tohto dôvodu niektorí argumentujú, že nukleárne zbrane by mali byť odlíšené od ostatných zbraní hromadného ničenia.

Jadrové zbrane, nazývané tiež atómové, sú založené na princípe neriadenej reťazovej reakcie, ktorá uvoľňuje veľké množstvo jadrovej energie. Patria k nim zbrane využívajúce štiepenie jadier, ako je "klasická" atómová bomba, a termonukleárne zbrane využívajúce jadrovú fúziu, známe tiež ako vodíková bomba. Rádiologické zbrane, v médiách nazývané ako špinavá bomba, spôsobujú zamorenie územia rádioaktívnymi látkami rozptýlenými konvenčnou výbušninou a sú zostrojiteľné pomerne jednoduchšie, čo vyvoláva obavy z ich použitia teroristami.

Na základe Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT), ktorá vstúpila do platnosti v roku 1970, sú uznanými jadrovými veľmocami USA, Británia, Francúzsko, Rusko a Čína. Nukleárne zbrane odvtedy vyvinuli aj India a Pakistan, ktoré nie sú signatármi tejto zmluvy, podobne ani Izrael, ktorý predpokladané vlastníctvo jadrových zbraní nikdy nepotvrdil ani nepoprel. Neistota obklopuje jadrový program Severnej Kórey, ktorá NPT prijala, no neskôr vypovedala, a ktorá podľa niektorých odhadov mohla vyrobiť už 13 jadrových zbraní.

Uvedené štáty majú spolu približne 30.000 jadrových zbraní. Ich celkový počet sa v posledných rokoch znížil, najmä v súvislosti s dohodami USA a Ruska známymi pod skratkou START, z ktorých poslednú uzavreli v roku 2011. Jadrové veľmoci však naďalej udržiavajú a modernizujú svoje arzenály s tvrdením, že nukleárna výzbroj zohráva kľúčovú úlohu pri zaisťovaní národnej bezpečnosti. USA a Rusko majú niekoľko tisíc jadrových zbraní pripravených na okamžité použitie v prípade nukleárneho útoku. Predpokladá sa, že v Británii a Francúzsku sú v nižších stavoch pohotovosti a že Čína neudržiava svoje nukleárne sily v pohotovosti.

Na plnenie zmluvy NPT a mierové využívanie jadrovej energie dohliada Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE). Tejto dozornej agentúre OSN so sídlom vo Viedni udelili v roku 2005 Nobelovu cenu mieru. V roku 1996 bola prijatá Zmluva o úplnom zákaze jadrových skúšok (CTBT), ktorá vstúpil do platnosti po tom, ako sa k nej pridá všetkých 44 krajín s nukleárnymi reaktormi, čo sa dosiaľ nestalo. Niektoré krajiny žiadajú tiež zákaz nepretržitej výroby štiepneho materiálu, o čom sa na pôde OSN rokuje už desaťročia.

CHEMICKÉ ZBRANE sú hodné pozornosti vzhľadom na rozsiahle a dlhodobé komerčné i armádne skúsenosti s výrobou ich zložiek. Najmä v porovnaní s jadrovými zbraňami je ich produkcia značne jednoduchšia a lacnejšia. Mnohé ich nebezpečné chemické zložky a tzv. prekurzory chemických zbraní sú komerčne dostupné.

K chemickým zbraniam patria pľuzgierotvorné látky ako yperit, dusivé látky ako chlór a fosgén, jedovaté látky ako kyanovodík, no tiež všeobecne dráždivé látky. Najnebezpečnejšími sú nervovo-paralytické látky ako sarin a VX, zabíjajúce aj vo veľmi malých množstvách.

Chemické zbrane boli v rozsiahlej miere používané počas prvej svetovej vojny (chlór, fosgén, yperit). Po tom, ako sa stali známe podrobnosti o ich účinkoch, bol v roku 1925 prijatý tzv. Ženevský protokol, zakazujúci použitie dusivých, otravných alebo iných plynov a bakteriologických zbraní vo vojne. V druhej svetovej vojne neboli chemické zbrane nasadené v bojových akciách, v nasledujúcich desaťročiach však pokračoval ich vývoj. USA vo Vietnamskej vojne používali zmes látok nazvanú Agent Orange na zničenie vegetácie. Chemické zbrane boli použité aj vo vojne medzi Irakom a Iránom (1980-88). V roku 1995 členovia japonského kultu Óm šinrikjó útočili v tokijskom metre sarinom. Chemické zbrane, podľa vyšetrovateľov OSN sarin, boli použité aj počas stále prebiehajúceho konfliktu v Sýrii.

V roku 1993 bol po 12-ročných rozhovoroch prijatý medzinárodný Dohovor o zákaze chemických zbraní (Dohovor o zákaze vývoja, výroby, hromadenia a použitia chemických zbraní a ich zničení, CWC), ktorý vstúpil do platnosti v roku 1997. Na plnenie jeho cieľov dohliada medzivládna Organizácia pre zákaz chemických zbraní (OPCW), ktorá za svoje úsilie dostala Nobelovu cenu mieru za rok 2013.

BIOLOGICKÉ ZBRANE využívajú živé organizmy, najmä baktérie a vírusy, rozširujúce vážne infekčné ochorenia u ľudí, zvierat alebo rastlín, alebo toxíny vyprodukované organizmami. Vyznačujú sa nekontrolovateľným charakterom: keď sú vypustené, môžu sa rýchlo rozšíriť a spôsobiť epidémiu. Väčšina musí byť vdýchnutá alebo požitá, aby účinkovala. Patria k ním bakteriálni pôvodcovia antraxu (slezinová sneť) a moru, vírusoví pôvodcovia pravých kiahní (variola), eboly alebo toxíny botulotoxín a ricín.

Sú oveľa smrtiacejšie než chemické zbrane, keď dokážu spôsobiť rovnaké škody v mnohonásobne menšom množstve, pričom rozmnožovanie mikroorganizmov predlžuje ich účinok. Hoci sú veľmi nebezpečné, vo vojne alebo pri teroristických útokoch boli využívané zriedkavejšie. Rastú však obavy z možnosti ich budúceho použitia vzhľadom na dynamický vývoj biomedicínskej technológie a pokroky v oblasti biotechnológií. Technológie použiteľné na výrobu a rozptýlenie biologických agensov sú čoraz sofistikovanejšie a dostupnejšie.

Viacero krajín rozvíjalo aktívne programy biologických zbraní napriek už spomenutému Ženevskému protokolu z roku 1925 a Dohovoru o zákaze vývoja, výroby a skladovania biologických a toxínových zbraní a ich ničení (BWC) z roku 1972. Súčasný režim zákazu použitia biologických zbraní však nemá donucovací mechanizmus. Rokovania o mechanizme overovania plnenia BWC blokujú USA, ktoré odmietajú umožniť inšpekcie biologických zbraní na svojom území.

Oficiálne nie je presne známe, kto všetko biologickými zbraňami disponuje. USA sa domnievajú, že ich stále má približne 17 krajín vrátane Ruska, Izraela, Egypta, Číny, Iránu, Líbye, Sýrie a Severnej Kórey.