Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Ján Mlynárik pôsobil v československom disente a bol jedným z prvých, ktorí podpísali Chartu 77.
Autor TASR
Bratislava/Praha 27. marca (TASR) - Po krátkej chorobe zomrel v pondelok 26. marca v českej metropole Prahe historik slovenských a českých dejín, publicista, redaktor, politik, vydavateľ a vysokoškolský pedagóg Prof. PhDr. Ján Mlynárik, CSc. TASR o tom informoval Filip Mlynárik.
Ján Mlynárik sa narodil 11. februára 1933 vo Fiľakove v rodine kováča. Gymnázium absolvoval na Slovensku v Lučenci v roku 1952, pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, ktoré ukončil v roku 1957. V rokoch 1957-1959 učil históriu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Pre odpor voči okupácii bývalého Československa v auguste 1968 musel opustiť pedagogický zbor a až do roku 1981 pracoval ako kulisár v Národnom divadle v Prahe a neskôr ako kurič v pražskej kaviarni Slávia. Pôsobil v československom disente a bol jedným z prvých, ktorí podpísali Chartu 77. V období normalizácie publikoval v Svědectví, Listech a v zahraničných časopisoch, doma mal zákaz publikačnej činnosti.
Od roku 1981 bol 13 mesiacov väznený a následne vyhostený do Spolkovej republiky Nemecko (SRN). Počas svojho pôsobenia v Nemecku spolupracoval s rozhlasovými stanicami Hlas Ameriky, BBC, Deutschlandfunk a predovšetkým so Slobodnou Európou. V spolupráci s naposledy menovanou stanicou vznikli ekologické komentáre (Ekológia po slovensky, 1994) a súbor historických diel (Diaspora historiografie 1969-1989, 1998). Žil v bavorskom Waldkraiburgu, odkiaľ sa do českej metropoly vrátil v roku 1990. V tom istom roku prevzal post docenta na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity (KU) v Prahe. Súčasne sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR za Verejnosť proti násiliu (VPN).
Ján Mlynárik v roku 1984 vydal dielo Českí profesori na Slovensku I. V Nemecku publikoval diela Der erste Angriff des Kommunismus gegen die Tschechoslowakei (1984), Thesen zur Assiedlung der Deutschen aus der Tschechoslowakei 1945-1947 (1985), Česká inteligencia na Slovensku (1918-1938) z roku 1987, Cesta ke hvězdám a svobodě (M. R. Štefánik 1907-1919) z roku 1991. V roku 1999 vydal už v Prahe Ruzyňské meditace (list synovi z ruzynského väzenia).
V roku 1998 obhájil pred Vedeckou radou Filozofickej fakulty KU profesúru novodobých českých a slovenských dejín. Vo svojej vedeckej práci sa venoval politickým a sociálnym dejinám bývalého Československa.
Od roku 1994 bol šéfredaktorom Slovenských rozhľadov, editorom diela Dominika Tatarku (Písačky), diela Ivana Dérera (Antifierlinger) a Karla Goliatha-Gorovského (Zápisky ze zakázaného světa).
V roku 2004 mu udelili čestné občianstvo mesta Lučenec.
Ján Mlynárik sa narodil 11. februára 1933 vo Fiľakove v rodine kováča. Gymnázium absolvoval na Slovensku v Lučenci v roku 1952, pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, ktoré ukončil v roku 1957. V rokoch 1957-1959 učil históriu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Pre odpor voči okupácii bývalého Československa v auguste 1968 musel opustiť pedagogický zbor a až do roku 1981 pracoval ako kulisár v Národnom divadle v Prahe a neskôr ako kurič v pražskej kaviarni Slávia. Pôsobil v československom disente a bol jedným z prvých, ktorí podpísali Chartu 77. V období normalizácie publikoval v Svědectví, Listech a v zahraničných časopisoch, doma mal zákaz publikačnej činnosti.
Od roku 1981 bol 13 mesiacov väznený a následne vyhostený do Spolkovej republiky Nemecko (SRN). Počas svojho pôsobenia v Nemecku spolupracoval s rozhlasovými stanicami Hlas Ameriky, BBC, Deutschlandfunk a predovšetkým so Slobodnou Európou. V spolupráci s naposledy menovanou stanicou vznikli ekologické komentáre (Ekológia po slovensky, 1994) a súbor historických diel (Diaspora historiografie 1969-1989, 1998). Žil v bavorskom Waldkraiburgu, odkiaľ sa do českej metropoly vrátil v roku 1990. V tom istom roku prevzal post docenta na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity (KU) v Prahe. Súčasne sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR za Verejnosť proti násiliu (VPN).
Ján Mlynárik v roku 1984 vydal dielo Českí profesori na Slovensku I. V Nemecku publikoval diela Der erste Angriff des Kommunismus gegen die Tschechoslowakei (1984), Thesen zur Assiedlung der Deutschen aus der Tschechoslowakei 1945-1947 (1985), Česká inteligencia na Slovensku (1918-1938) z roku 1987, Cesta ke hvězdám a svobodě (M. R. Štefánik 1907-1919) z roku 1991. V roku 1999 vydal už v Prahe Ruzyňské meditace (list synovi z ruzynského väzenia).
V roku 1998 obhájil pred Vedeckou radou Filozofickej fakulty KU profesúru novodobých českých a slovenských dejín. Vo svojej vedeckej práci sa venoval politickým a sociálnym dejinám bývalého Československa.
Od roku 1994 bol šéfredaktorom Slovenských rozhľadov, editorom diela Dominika Tatarku (Písačky), diela Ivana Dérera (Antifierlinger) a Karla Goliatha-Gorovského (Zápisky ze zakázaného světa).
V roku 2004 mu udelili čestné občianstvo mesta Lučenec.
