< sekcia Dvesto rokov J. M. Hurbana
J. M. Hurban koncom roka 1848 organizuje slovenských dobrovoľníkov
Pravdou je, že v druhej výprave sme bojovali po boku cisárskej Viedne. No opäť len za svoje záujmy a len na svojom území, čo sa dnes spomína dosť výnimočne.
Autor TASR
Bratislava 3. augusta (TASR) - História sveta je plná paradoxov. V čase mieru, no desaťnásobne viac v čase nepokojov a vojny. Slováci v prvej dobrovoľníckej výprave na čele s Hurbanom a Štúrom v druhej polovici roku 1848 zviedli štyri bitky – s regulárnymi cisárskymi oddielmi, s ceccopierovcami, čiže talianskymi oddielmi v cisárskom vojsku, maďarskými gardami i košutovcami. Spravodlivý boj, skôr by sme mohli povedať - ťaženie povstalcov za slovenské národné záujmy, sa vynútene premenil na boj „proti všetkým“, ako by povedal český spisovateľ Alois Jirásek. Napriek tomu, „vodca svetového proletariátu“ Karol Marx v Londýne nás – paradoxne bez rozpakov zaradil na stranu reakčných síl v revolučných udalostiach rakúsko-uhorskej monarchie. (Paradoxne pozoruhodné je, že o sto rokov neskôr mu u nás dokázal oponovať len komunista Laco Novomeský.)
Pravdou je, že v druhej výprave sme bojovali po boku cisárskej Viedne. No opäť len za svoje záujmy a len na svojom území, čo sa dnes spomína dosť výnimočne. V šesťtýždňovej prestávke medzi prvou a druhou dobrovoľníckou výpravou sa totiž udialo toto: 27. septembra 1848 po nezdarenom útoku predchádzajúci deň na strategickú Senicu a po útoku na Starú Turú, vojenskí vodcovia nariadili ústup na Moravu a politickí vodcovia sa rozhodli výpravu rozpustiť. Situácia si totiž vyžadovala politické kroky.
Slovenská národná rada odišla do Viedne a prišla v dosť rozhodujúcej chvíli. Len čo sa ubytovali, v meste vypukla revolúcia. Lenže jednoduchí Viedenčania a prostí - Viedeň zásobujúci - sedliaci z okolia sympatizovali s košútovskými Maďarmi ako bojovníkmi za demokratické premeny spoločnosti. No a keď bán Jelačić dostal na frak pri Blatenskom jazere, situácia sa stala ešte výbušnejšou. Nemecká Viedeň sa netajila svojimi protislovanskými náladami. V takejto situácii aj mladý cisár pán Ferdinand pre istotu inkognito ušiel z Viedne do Olomouca. No a naši politickí vodcovia, teda Hurban so Štúrom, odcestovali preskúmať situáciu do Prahy.
V študentskej a intelektuálskej Prahe boli prijatí s veľkým nadšením, najmä študenti si dobre zapamätali ich konanie v dňoch Slovanského zjazdu. „Hurban hovorí o reakcii a demokracii, o tom, že čo Slovákom pomôžu prázdne reči o demokracii, keď nemajú ani pôdu, do ktorej by zasadili jej semená, keď slovenský ľud ešte vždy gniavi cudzie poddanstvo. Konečne prichádza čas, aby sme si šabľou a puškou vydobyli slobodu.“ (Winkler) Situácia sa nakoniec vyvinula do zjednodušenej tézy, že viedenská revolúcia je vlastne boj Nemcov so Slovanmi. Paradoxom je, že revolúciu priamo v rakúskej, čiže vlastne nemeckej Viedni, potlačil Slovan – chorvátsko-dalmatínsko-slavónsky bán Jelačić.
Na druhej strane však pravdou bolo aj to, že germánsky živel nikdy nedôveroval slovanstvu, čo v spätnej väzbe platí ešte vo zvýšenej miere. Tak aj teraz. Hoci bán Jelačić vrátil maďarským gardám porážku pri Blatenskom jazere víťazstvom pri Schwechate a zaratoval tak triedne záujmy rakúskej šľachty a cisárskeho dvora vo Viedni, cisár Ferdinand mu nedôveroval. Preto za „hlavného veliteľa všetkých vojsk v celej ríši“ vymenoval Windischgrätza a podriadil mu aj bána Jelačića. A navyše – stalo sa tak v moravskom, čiže slovanskom Olomouci. To bolo zlé znamenie najmä pre Slovanov.
V tejto situácii sa naši vodcovia vracajú z Prahy do Viedne. Na jednej strane majú rozkazovací list bána Jelačića, „v ktorom sa oznamuje, že Slovensko musí povstať, a preto on, bán, nariaďuje svojmu generálovi Šimuničovi, aby podporil Slovákov a zadovážil pre nich zbrane“. Na druhej strane bol tu postrach i strašiak všetkých Slovanov v ríši, najmä Pražanov – generál Windischgrätz. Keď sa dozvedel, že Hurban a Štúr sú vo Viedni a opäť pripravujú dobrovoľnícke zbory, odkázal im, že keby ich bol dolapil v Prahe, dá ich obesiť.
Pravdou je, že reči sa hovoria a chlieb sa je. No ešte väčšou pravdou je, že páni sa vždy dohodnú! Zbližuje ich triedny záujem i mocenský stav. Bán Jelačić ako hrdina, čo potlačil revolúciu, zašiel za Windischgrätzom a keď mu vysvetlil, ako sa to dá a o čo vlastne ide, profesionálni vojaci, vtedy už generáli, si tľapli do dlaní. Veď Slováci môžu výdatne pomôcť v boji s Maďarmi o rozhodujúcu moc v monarchii, aj keď Košút všade rozpráva o demokracii. Teda o tom spoločenskom systéme, ktorý by mal každému priznať aspoň základné ľudské práva. Okrem Slovákov. Tí vraj neexistujú. No a práve táto ešte celé roky pretrvávajúca dogma spôsobila, že Slováci sa rozhodli pokračovať v boji. Hoci aj po boku „reakčných“ cisárskych vojsk, aspoň budú profesionálne vyzbrojení a vycvičení. Na druhej strane, ohrozenej monarchii bola dobrá každá ruka, každá puška navyše.
Je to paradoxne neuveriteľné, ale Windischgrätz prijal Hurbana a Štúra aj osobne. A to priamo v schönnbrunskom paláci. Už vedel, že to nie sú ani komunisti, ani republikáni, že nechcú zvrhnúť dynastiu. A keď odchádzali, rozkazy už boli vydané: „...zrazu boli vagóny pre dobrovoľníkov aj zbrane a iný vojenský výstroj. 16. novembra dostal z hlavného stanu aj Bloudek plnú moc, aby zorganizoval ozbrojenú výpravu na Slovensko.“ (Winkler)
Jozef Miloslav Hurban sa ponáhľal na slovensko-moravské hranice, aby tam váhou svojej autority prispel k úspešnému organizovaniu slovenských dobrovoľníkov, no a pri tej príležitosti si mohol odskočiť pozrieť aj rodinu. 25. novembra 1848 sa výprava už dobre oblečených a dobre vyzbrojených dobrovoľníkov dala na pochod do slovenskej vlasti. Pravdou je, že poniektorí vzdelanci prekukli politický ťah cisárskej Viedne pripútať si Slovákov k sebe a získať tak cennú posilu. Pravdou však je aj to, že mnohí z našich už vedeli, že kadiaľ v tomto čase prejde noha slovenského vojaka, to už zostane pod pečaťou navždy slovenské. A preto sa im tento čin vyplatil.
Ešte si pripomeňme zaujímavú drobnôstku, ktorú historici obyčajne prehliadajú. Na tlačenej proklamácii z 18. októbra 1848 bolo zloženie Slovenskej národnej rady uvedené takto: Miloslav Josef Hurban, president dočasní Radi národňej, evanjelik. Ludevít Štúr, úd Radi národňej, evanjelik. Mich. Mil. Hodža, úd Radi národňej, evanjelik. Jaroslav Bórik, sekretár nár. Radi, evanjelik. Fraňo Zach, hlavňí vodca vojenskí, katolík. Bedrich Blúdek, kommandant národňjeho vojska, katolík. Bernard Janeček, vodca nár. vojska, katolík.
Pravdou je, že v druhej výprave sme bojovali po boku cisárskej Viedne. No opäť len za svoje záujmy a len na svojom území, čo sa dnes spomína dosť výnimočne. V šesťtýždňovej prestávke medzi prvou a druhou dobrovoľníckou výpravou sa totiž udialo toto: 27. septembra 1848 po nezdarenom útoku predchádzajúci deň na strategickú Senicu a po útoku na Starú Turú, vojenskí vodcovia nariadili ústup na Moravu a politickí vodcovia sa rozhodli výpravu rozpustiť. Situácia si totiž vyžadovala politické kroky.
Slovenská národná rada odišla do Viedne a prišla v dosť rozhodujúcej chvíli. Len čo sa ubytovali, v meste vypukla revolúcia. Lenže jednoduchí Viedenčania a prostí - Viedeň zásobujúci - sedliaci z okolia sympatizovali s košútovskými Maďarmi ako bojovníkmi za demokratické premeny spoločnosti. No a keď bán Jelačić dostal na frak pri Blatenskom jazere, situácia sa stala ešte výbušnejšou. Nemecká Viedeň sa netajila svojimi protislovanskými náladami. V takejto situácii aj mladý cisár pán Ferdinand pre istotu inkognito ušiel z Viedne do Olomouca. No a naši politickí vodcovia, teda Hurban so Štúrom, odcestovali preskúmať situáciu do Prahy.
V študentskej a intelektuálskej Prahe boli prijatí s veľkým nadšením, najmä študenti si dobre zapamätali ich konanie v dňoch Slovanského zjazdu. „Hurban hovorí o reakcii a demokracii, o tom, že čo Slovákom pomôžu prázdne reči o demokracii, keď nemajú ani pôdu, do ktorej by zasadili jej semená, keď slovenský ľud ešte vždy gniavi cudzie poddanstvo. Konečne prichádza čas, aby sme si šabľou a puškou vydobyli slobodu.“ (Winkler) Situácia sa nakoniec vyvinula do zjednodušenej tézy, že viedenská revolúcia je vlastne boj Nemcov so Slovanmi. Paradoxom je, že revolúciu priamo v rakúskej, čiže vlastne nemeckej Viedni, potlačil Slovan – chorvátsko-dalmatínsko-slavónsky bán Jelačić.
Na druhej strane však pravdou bolo aj to, že germánsky živel nikdy nedôveroval slovanstvu, čo v spätnej väzbe platí ešte vo zvýšenej miere. Tak aj teraz. Hoci bán Jelačić vrátil maďarským gardám porážku pri Blatenskom jazere víťazstvom pri Schwechate a zaratoval tak triedne záujmy rakúskej šľachty a cisárskeho dvora vo Viedni, cisár Ferdinand mu nedôveroval. Preto za „hlavného veliteľa všetkých vojsk v celej ríši“ vymenoval Windischgrätza a podriadil mu aj bána Jelačića. A navyše – stalo sa tak v moravskom, čiže slovanskom Olomouci. To bolo zlé znamenie najmä pre Slovanov.
V tejto situácii sa naši vodcovia vracajú z Prahy do Viedne. Na jednej strane majú rozkazovací list bána Jelačića, „v ktorom sa oznamuje, že Slovensko musí povstať, a preto on, bán, nariaďuje svojmu generálovi Šimuničovi, aby podporil Slovákov a zadovážil pre nich zbrane“. Na druhej strane bol tu postrach i strašiak všetkých Slovanov v ríši, najmä Pražanov – generál Windischgrätz. Keď sa dozvedel, že Hurban a Štúr sú vo Viedni a opäť pripravujú dobrovoľnícke zbory, odkázal im, že keby ich bol dolapil v Prahe, dá ich obesiť.
Pravdou je, že reči sa hovoria a chlieb sa je. No ešte väčšou pravdou je, že páni sa vždy dohodnú! Zbližuje ich triedny záujem i mocenský stav. Bán Jelačić ako hrdina, čo potlačil revolúciu, zašiel za Windischgrätzom a keď mu vysvetlil, ako sa to dá a o čo vlastne ide, profesionálni vojaci, vtedy už generáli, si tľapli do dlaní. Veď Slováci môžu výdatne pomôcť v boji s Maďarmi o rozhodujúcu moc v monarchii, aj keď Košút všade rozpráva o demokracii. Teda o tom spoločenskom systéme, ktorý by mal každému priznať aspoň základné ľudské práva. Okrem Slovákov. Tí vraj neexistujú. No a práve táto ešte celé roky pretrvávajúca dogma spôsobila, že Slováci sa rozhodli pokračovať v boji. Hoci aj po boku „reakčných“ cisárskych vojsk, aspoň budú profesionálne vyzbrojení a vycvičení. Na druhej strane, ohrozenej monarchii bola dobrá každá ruka, každá puška navyše.
Je to paradoxne neuveriteľné, ale Windischgrätz prijal Hurbana a Štúra aj osobne. A to priamo v schönnbrunskom paláci. Už vedel, že to nie sú ani komunisti, ani republikáni, že nechcú zvrhnúť dynastiu. A keď odchádzali, rozkazy už boli vydané: „...zrazu boli vagóny pre dobrovoľníkov aj zbrane a iný vojenský výstroj. 16. novembra dostal z hlavného stanu aj Bloudek plnú moc, aby zorganizoval ozbrojenú výpravu na Slovensko.“ (Winkler)
Jozef Miloslav Hurban sa ponáhľal na slovensko-moravské hranice, aby tam váhou svojej autority prispel k úspešnému organizovaniu slovenských dobrovoľníkov, no a pri tej príležitosti si mohol odskočiť pozrieť aj rodinu. 25. novembra 1848 sa výprava už dobre oblečených a dobre vyzbrojených dobrovoľníkov dala na pochod do slovenskej vlasti. Pravdou je, že poniektorí vzdelanci prekukli politický ťah cisárskej Viedne pripútať si Slovákov k sebe a získať tak cennú posilu. Pravdou však je aj to, že mnohí z našich už vedeli, že kadiaľ v tomto čase prejde noha slovenského vojaka, to už zostane pod pečaťou navždy slovenské. A preto sa im tento čin vyplatil.
Ešte si pripomeňme zaujímavú drobnôstku, ktorú historici obyčajne prehliadajú. Na tlačenej proklamácii z 18. októbra 1848 bolo zloženie Slovenskej národnej rady uvedené takto: Miloslav Josef Hurban, president dočasní Radi národňej, evanjelik. Ludevít Štúr, úd Radi národňej, evanjelik. Mich. Mil. Hodža, úd Radi národňej, evanjelik. Jaroslav Bórik, sekretár nár. Radi, evanjelik. Fraňo Zach, hlavňí vodca vojenskí, katolík. Bedrich Blúdek, kommandant národňjeho vojska, katolík. Bernard Janeček, vodca nár. vojska, katolík.
Správa je súčasťou celoročného cyklu informácií TASR o živote a diele Jozefa Miloslava Hurbana pod názvom "Pravde a národu“.