Bratislava 27. júla (TASR) - Literatúra je krásna vec. Ako tvorba i ako prijímanie umenia. No keď rinčia zbrane a hromžia pušky i delá, vtedy literatúra odíde do nebeských výšav a smutná hľadí na ľudské pomätenie zmyslov a nemôže pochopiť, ako sa to mohlo stať. Aj štúrovci, ktorí po celé svoje mladé roky bojovali len s myšlienkou v hlave a so slovom na jazyku, sa dostali do situácie, keď museli tasiť šable a hodiť pušku na rameno. No a Jozef Miloslav Hurban aj vyskočiť na koňa.

V septembri roku 1848 po veľkej sláve a nadšení na Myjave bolo sa treba vydať za slobodou po celom Slovensku. Politické i vojenské vedenie povstania sa rozhodlo dobyť Brezovú. Ani nie tak dobyť, ako vpochodovať do ulíc tohto kopaničiarskeho mestečka vyhlásiť slobodu. Ako si to Hurban predstavoval – a iste nebol sám, o tom svedčí list žene Anne z 20. septembra: „Pokračovali sme doteraz bez krvi, ktovie, ale či to tak bude. My sme už všetku poslušnosť ministerstvu a stoliciam vypovedali a ľud to prijal s veľkou radosťou. Ja som včera pre náramné napnutie síl pri rečiach, ktoré som k ľudu držal, tak zoslabol, že som si hneď ľahnúť musel a teraz užívajúc prášok homeopatický musím v posteli ležať. Ale keďže ide kuriér s listami do Strážnice, zato aj ja sa s týmto listom ponáhľam a diktujem ho Brankovi.“ Hurban musel byť vtedy naozaj vyčerpaný až na smrť, keď ani list nevládal napísať. Dodajme, že tým pisárom bol Branislav Abaffy, celým menom Leopold Branislav Abaffy, Slovák zo Slovenského Aradáča vo Vojvodine, poslucháč bratislavského lýcea a neskôr celkom talentovaný prozaik. V čase Slovenského povstania mal 21 rokov. Hurbanove nádeje o neveľmi krvavom boji za národnú slobodu potvrdil aj prvý deň v Brezovej. Cisárske vojsko ani maďarské gardy v ňom neboli.

Obyvatelia mestečka preto smelo a nadšene vítali dobrovoľníkov a bojaschopní mladíci a muži sa pridali k nim. No a bojaschopní boli skoro všetci. Lenže o niekoľko hodín sa všetko malo zmeniť. Kronika Slovenska to zaznamenáva takto: „21. septembra sa jadro výpravy spolu so SNR presunulo na Brezovú. Predtým na Myjave vybudovali provizórny zásobovací sklad a zanechali tam posádku asi 1000 mužov. Cisárska pechota a jazdectvo za účasti 8. a 11. stotiny ceccopierovcov (talianskych vojakov v rakúskej armáde), dvoch kyrysníckych švadrón walmodeovcov pod velením veliteľa kyrysníkov Ľudovíta Vojniča spolu s maďarskou národnou gardou chceli podniknúť generálny útok na obkľúčených povstalcov, zovrieť ich do prstenca a sústredenou paľbou prinútiť na kapituláciu. Postupovali od Senice, Starej Turej a Vrbového.

Ich plán útoku však stroskotal, pretože podcenili silu a bojové nadšenie slovenských povstalcov. Vojaci okolo štvrtej ráno narazili na predsunuté stráže dobrovoľníkov, po prestrelke sa prebili do obce, ale odtiaľ už proti nim postupovali dobrovoľníci vyzbrojení strelnými zbraňami. Asi 700 – 800 dobrovoľníkov zaujalo výhodné postavenie na brezovskom návrší. Keď veliteľ vojska Vojnič videl, že nemá proti obrancom veľké vyhliadky, vydal rozkaz na ústup a odtiahol do Hradišťa.“ Bitka o Brezovú teda dopadla nad očakávanie dobre, no pravdou je aj to, že bolo komu postaviť pamätník. (To sa však stalo až o desaťročia neskôr.)

Strategickým miestom kraja bola bezpochyby Senica. Bolo ju treba dobyť a miestne obyvateľstvo získať pre myšlienky slobody a rovnosti. No aj druhá strana sa už spamätala. Habsburská šľachta a cisársky dvor dostali strach, a preto horúčkovito konali. Dobrovoľníci pred Senicou narazili už na strategicky dobre zorganizovanú bojovú zostavu oddielov národnej gardy i Talianov v službách cisára pána. Strhla sa bitka, v ktorej slovenskí sedliaci nemali šancu proti flintám cisárskych vojsk. Na boj zblízka, vo vojenskej hantírke – na bodáky, sa nedalo ani pomyslieť. A tak história zaznamenala, že Slováci túto bitku prehrali. Nie je to celkom tak. Bolo to „slovenské Borodino“. Ustúpili sme, ale na svojom území. Protivník bol na cudzom, jeho domov bol inde.

Dobrovoľníci sa po bitke pri Senici dali dohromady v žičlivej Myjave. Odtiaľ vyrazili na Starú Turú. Bolo to strategické rozhodnutie, lebo cesta na Moravu nesmela byť zahataná. A ani sa tak nestalo, lebo dobrovoľníci v tejto bitke zvíťazili. Napriek tomu, história má pri tomto dni napísaný veľký výkričník. Mestečko vyrabovali a podpálili. Najskôr košutovci so stotinou pruského princa, no a potom dobrovoľníci. Lenže tí už prišli do horiacej obce! A ak podpálili a vyrabovali niečo navyše, tak to bol akt pomsty. Boli to sídla maďarónskej šľachty
a maďarónskeho úradníctva. To utieklo spolu s oficiálnym vojskom. Šľachta už dávnejšie hľadala bezpečie inde.
Spomedzi našich troch politických vodcov očitým svedkom udalosti bol len Ľudovít Štúr. Bol hlboko otrasený, keď uvidel a pochopil, čo z človeka spraví vojna, vzájomné vraždenie. Pochopil, že vo vojne aj normálny človek sa správa nenormálne. Obrazne povedané - keď sa ide na krvavý žliabok bodáka, aj univerzitný profesor zabudne na svoju katedru a prednáškový pult.

Hurban sa bitky o Starú Turú nezúčastnil, zostal na Myjave. Pravdepodobne z celkovej vyčerpanosti dostal horúčku a musel si ľahnúť. Udalosti na Starej Turej sa hlboko dotkli aj jeho, no nedal to na sebe znať. Iste aj preto vo svojich Rozpomienkach, čo je vlastne akoby dodatok k dielu Ľudovít Štúr, túto udalosť spomína len veľmi okrajovo, akoby úchytkom. Možno aj preto, lebo zapochyboval o užitočnosti svojho temperamentu. Na Myjave sa pred odchodom na Starú Turú stalo toto: „Na Myjave povstalci oddychujú. Prestane pršať, vyčasí sa. Čistia pušky, jedia, spia. Zrazu bije zvon na poplach, strhne sa trma-vrma, krik, vraj zo Starej Turej tiahne garda na Myjavu, aby ju podpálila. Hurban sa pozviecha zo svojho vozíka, zozbiera všetky sily a prednesie reč dobrovoľníkom, ktorí sa okolo neho zhromaždili. Nereční dlho, jeho slová sú úsečné, stručné, ale majú silný účinok. Všetci prisahajú, že nebudú zbabelí a že sa budú biť do poslednej kvapky krvi. Ženy z Myjavy ženú svojich mužov a synov, aby sa pridali k výprave, veď ide o rozhodujúci bitku.“ Tak to opísal Tomáš Winkler v biografickom románe Perom a mečom.

V takejto atmosfére, vybičovaní Hurbanovými slovami i svojimi najbližšími, odchádzajú slovenskí dobrovoľníci na Starú Turú a cestou každú chvíľu očakávajú, že sa stretnú s nepriateľom. Takto naladení a vystresovaní prichádzajú do horiacej Starej Turej. Stalo sa tam potom niečo strašné, no z hľadiska vojny celkom obyčajné. Štúr vzdychá a zatína zuby i päste, Hurban mlčí aj po rokoch a ešte stále si spytuje svedomie. Nemá náhodou aj on svoj podiel na tom, že slovenskí dobrovoľníci vypochodovali na Starú Turú a dopochodovali do jej ulíc a dvorov agresívne naladení? Lenže – mohol sa imon prihovoriť inak, keď ešte ani nie všetci mŕtvi od Senice boli pochovaní? No ešte viac mu vŕtalo v hlave – ako to, že cisárske vojsko sa spája s košutovcami a maďarskými gardami? My sme predsa išli do boja aj so zástavou, na ktorej bolo vyšité „Za kráľa a národ slovenský“
Dokonca – „za kráľa“ je na prvom mieste. To teraz máme bojovať proti všetkým? My predsa bojujeme len a len za seba. Za svoje neodňateľné národné práva. A iba proti tým, čo majú moc tieto práva nám ako rovnému priznať, no ktovie prečo tak urobiť nechcú.