Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Slovenské povstanie 1848-1849 malo od začiatku internacionálny charakter. Revolučné ideály slobody, rovnosti a bratstva zabrali predovšetkým medzi mladšími generáciami.
Autor TASR
Bratislava 20. júla (TASR) - V druhej polovici septembra roku 1848 revolučné udalosti v Rakúsko-Uhorsku dostali rýchly spád. V nedeľu 17. septembra zaznel povel a vyše päť stotín slovenských dobrovoľníkov, čo je približne 500 mladých mužov, sa vydalo na cestu do viedenského Prátra. Tam nastúpili na železnicu a odcestovali na Moravu. Ako udáva Kronika Slovenska, „zväčša to boli Česi a Slováci, ale boli medzi nimi aj Chorváti, Srbi, Poliaci, Nemci. V Bzenci - Písku sa k nim pripojilo asi 150 Čechov, najmä študentov, a početní Slováci z Vrbového, Hlbokého, Myjavy s viac ako 20 povozmi.“
Ako vidieť, Slovenské povstanie 1848-1849 malo od začiatku internacionálny charakter. Revolučné ideály slobody, rovnosti a bratstva a v rakúsko-uhorskej monarchii aj národnej slobody, a to najmä medzi slovanskými národmi, zabrali predovšetkým medzi mladšími generáciami. A navyše – dnes by sme povedali – naprieč celým triednym spektrom. Rovnako zarezonovali medzi vzdelanými ľuďmi, roľníkmi, remeselníkmi i robotníkmi.
Druhou príčinou boli organizačné a rétorické schopnosti trojice Štúr, Hurban a Hodža, ktoré prejavili už celé týždne a mesiace predtým a spolu vytvárali veľkú politickú skúsenosť. Ešte vo Viedni stihli ustanoviť aj Slovenskú národnú radu. Jej členmi boli Bloudek, Zach a Janeček pre vojenské záležitosti, Štúr, Hurban a Hodža boli politickými vodcami.
Už v Bzenci vítalo výpravu okolo 150 dobrovoľníkov, medzi nimi mladí ľudia z Hurbanovho kraja. Potom sa výprava vydala cez Veselí na Morave, Velkú nad Veličkou a Javorník k moravsko-slovenskej hranici. Tesne pred hranicou, pri Vrbovanskom sedle, sa sformovala do ôsmich stotín, vojaci dostali zbrane a na čelo stotín sa postavili vojenskí velitelia. No a nemohli chýbať ani plamenné reči.
"Bojovníci! Pozrite sa na túto otvorenú dolinu, tá nás vedie k cieľu nášmu. Za tými vŕškami, tam leží Slovensko, rodina naša, národ ubiedený, utlačený, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený... Bojovníci! Naša úloha je pekná, veľká – národ z biedy a ničoty vytrhnúť a priviesť ho ku slobode a sláve!“ Tak rečnil Ľudovít Štúr. Hurban bol konkrétnejší. „Zdôrazňoval najmä skutočnosť, že medzi Slovenskom a Moravou neboli nikdy hranice, ale obe územia tvorili spoločnú vlasť Čechov a Slovákov. Výprava má bojovať za to, aby vyslobodila slovenský národ z pazúrov nepriateľa, aby sa prinavrátila dávna sláva Slovanov a zrušili sa hranice rozdeľujúce bratov.“ Takto zhrnul obsah Hurbanovej reči Tomáš Winkler v diele Perom a mečom.
No a samotný Jozef Miloslav Hurban v životopise Ľudovít Štúr na 18. september spomína takto: „Deň 18. septembra záležal z týchto činov: voziari prišli z Hlbokého, Vrboviec a Myjavy, zobrali z vozňov náklad vojenský a čata peškom cez Veselé zhromaždila sa na hranici, na lúkach velkánskych vzatá bola pod prísahu, ozbrojená a s rozvinutou zástavou slobody slovenskej a boja za kráľa, jednotu ríše rakúskej a slobodu úplnú národa slovenského pri hluku bubnov poberala sa v pochode riadnom k Myjave. Ohne a zástupy ľudu po hranici slovenskej vítali osloboditeľov svojich, zahrnujúc ich potravnými článkami.“ Je to strohá reč spomienkového charakteru, no jednoznačne hovorí o tom, že Slovenské povstanie 1848-1849 malo od začiatku národný a ľudový charakter. Hurbanove „potravné články“ v skutočnosti znamenali chlieb, koláče, mäso, slaninu, no a – slivovicu.
Bojovníci – dobrovoľníci sa potom vydali cestou na Myjavu. Jaroslav Rezník to v Knihe Túry do literatúry na základe spomienok a historickej literatúry opísal takto: „S neopísateľným nadšením vítali Slováci z okolitého kraja prvé slovenské vojsko na hraniciach. Priniesli zásoby potravín, šatstvo i odev. Stovky mladých ľudí sa pridávali k dobrovoľníkom. Dňa 19. septembra zasadala na Myjave prvá Slovenská národná rada. Prístrešie našla v dome národne uvedomelej vdovy Kolényovej. Zasadania SNR boli často prerušované, lebo do Myjavy prichádzali z okolia ďalšie a ďalšie zástupy dobrovoľníkov. Dostali sa tiež do sporu s cisárskym vojskom. Jeho velitelia začali mať strach z mohutného sústredenia a vyzbrojovania slovenského ľudu a vyzvali SNR, aby opustila Myjavu. Odpoveďou bolo zajatie a odzbrojenie cisárskych vojakov. Samuel Štefanovič so skupinkou ozbrojených dobrovoľníkov zorganizoval taký šikovný manéver, že bez jediného výstrelu zajal 230 cisárskych vojakov. Za tento čin ho SNR povýšila do hodnosti kapitána. Bol to prvý slovenský kapitán.“
No a Hurban nám v závere diela Ľudovít Štúr zanechal presné a konkrétne svedectvo, ako to vyzeralo na začiatku revolučného pohybu v meruôsmych rokoch: „Deň 19. september svitnul čate slovenskej na pôde domácej. Čata päťsto bojovníkov vzrástla v prvý deň na tisíc päťsto. Dňa 20. septembra na tritisíc ozbrojených mužov zorganizovaných Bloudkom a Zachom. Dňa 21. septembra znovu zorganizovaná vrchnosť na Myjave, vzrast bojovníkov do osemtisíc. S nimi pochod z Myjavy na Brezovú.“
To už bola sila, ktorú museli zobrať vážne aj na cisárskom dvore. A keď prišla správa o prvej bitke tohto ľudového vojska, nastúpil politický kalkul – ako túto živelnú silu dostať na svoju stranu a využiť ju vo svoj prospech.
Ako vidieť, Slovenské povstanie 1848-1849 malo od začiatku internacionálny charakter. Revolučné ideály slobody, rovnosti a bratstva a v rakúsko-uhorskej monarchii aj národnej slobody, a to najmä medzi slovanskými národmi, zabrali predovšetkým medzi mladšími generáciami. A navyše – dnes by sme povedali – naprieč celým triednym spektrom. Rovnako zarezonovali medzi vzdelanými ľuďmi, roľníkmi, remeselníkmi i robotníkmi.
Druhou príčinou boli organizačné a rétorické schopnosti trojice Štúr, Hurban a Hodža, ktoré prejavili už celé týždne a mesiace predtým a spolu vytvárali veľkú politickú skúsenosť. Ešte vo Viedni stihli ustanoviť aj Slovenskú národnú radu. Jej členmi boli Bloudek, Zach a Janeček pre vojenské záležitosti, Štúr, Hurban a Hodža boli politickými vodcami.
Už v Bzenci vítalo výpravu okolo 150 dobrovoľníkov, medzi nimi mladí ľudia z Hurbanovho kraja. Potom sa výprava vydala cez Veselí na Morave, Velkú nad Veličkou a Javorník k moravsko-slovenskej hranici. Tesne pred hranicou, pri Vrbovanskom sedle, sa sformovala do ôsmich stotín, vojaci dostali zbrane a na čelo stotín sa postavili vojenskí velitelia. No a nemohli chýbať ani plamenné reči.
"Bojovníci! Pozrite sa na túto otvorenú dolinu, tá nás vedie k cieľu nášmu. Za tými vŕškami, tam leží Slovensko, rodina naša, národ ubiedený, utlačený, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený... Bojovníci! Naša úloha je pekná, veľká – národ z biedy a ničoty vytrhnúť a priviesť ho ku slobode a sláve!“ Tak rečnil Ľudovít Štúr. Hurban bol konkrétnejší. „Zdôrazňoval najmä skutočnosť, že medzi Slovenskom a Moravou neboli nikdy hranice, ale obe územia tvorili spoločnú vlasť Čechov a Slovákov. Výprava má bojovať za to, aby vyslobodila slovenský národ z pazúrov nepriateľa, aby sa prinavrátila dávna sláva Slovanov a zrušili sa hranice rozdeľujúce bratov.“ Takto zhrnul obsah Hurbanovej reči Tomáš Winkler v diele Perom a mečom.
No a samotný Jozef Miloslav Hurban v životopise Ľudovít Štúr na 18. september spomína takto: „Deň 18. septembra záležal z týchto činov: voziari prišli z Hlbokého, Vrboviec a Myjavy, zobrali z vozňov náklad vojenský a čata peškom cez Veselé zhromaždila sa na hranici, na lúkach velkánskych vzatá bola pod prísahu, ozbrojená a s rozvinutou zástavou slobody slovenskej a boja za kráľa, jednotu ríše rakúskej a slobodu úplnú národa slovenského pri hluku bubnov poberala sa v pochode riadnom k Myjave. Ohne a zástupy ľudu po hranici slovenskej vítali osloboditeľov svojich, zahrnujúc ich potravnými článkami.“ Je to strohá reč spomienkového charakteru, no jednoznačne hovorí o tom, že Slovenské povstanie 1848-1849 malo od začiatku národný a ľudový charakter. Hurbanove „potravné články“ v skutočnosti znamenali chlieb, koláče, mäso, slaninu, no a – slivovicu.
Bojovníci – dobrovoľníci sa potom vydali cestou na Myjavu. Jaroslav Rezník to v Knihe Túry do literatúry na základe spomienok a historickej literatúry opísal takto: „S neopísateľným nadšením vítali Slováci z okolitého kraja prvé slovenské vojsko na hraniciach. Priniesli zásoby potravín, šatstvo i odev. Stovky mladých ľudí sa pridávali k dobrovoľníkom. Dňa 19. septembra zasadala na Myjave prvá Slovenská národná rada. Prístrešie našla v dome národne uvedomelej vdovy Kolényovej. Zasadania SNR boli často prerušované, lebo do Myjavy prichádzali z okolia ďalšie a ďalšie zástupy dobrovoľníkov. Dostali sa tiež do sporu s cisárskym vojskom. Jeho velitelia začali mať strach z mohutného sústredenia a vyzbrojovania slovenského ľudu a vyzvali SNR, aby opustila Myjavu. Odpoveďou bolo zajatie a odzbrojenie cisárskych vojakov. Samuel Štefanovič so skupinkou ozbrojených dobrovoľníkov zorganizoval taký šikovný manéver, že bez jediného výstrelu zajal 230 cisárskych vojakov. Za tento čin ho SNR povýšila do hodnosti kapitána. Bol to prvý slovenský kapitán.“
No a Hurban nám v závere diela Ľudovít Štúr zanechal presné a konkrétne svedectvo, ako to vyzeralo na začiatku revolučného pohybu v meruôsmych rokoch: „Deň 19. september svitnul čate slovenskej na pôde domácej. Čata päťsto bojovníkov vzrástla v prvý deň na tisíc päťsto. Dňa 20. septembra na tritisíc ozbrojených mužov zorganizovaných Bloudkom a Zachom. Dňa 21. septembra znovu zorganizovaná vrchnosť na Myjave, vzrast bojovníkov do osemtisíc. S nimi pochod z Myjavy na Brezovú.“
To už bola sila, ktorú museli zobrať vážne aj na cisárskom dvore. A keď prišla správa o prvej bitke tohto ľudového vojska, nastúpil politický kalkul – ako túto živelnú silu dostať na svoju stranu a využiť ju vo svoj prospech.
