Bratislava 24. augusta (TASR) - Od slávnych septembrových dní na Myjave, kde po prvý raz zasadala Slovenská národná rada, sa slovenským dobrovoľníkom a ich vodcom nedostalo takej úcty a toľkých pôct, ako to bolo v Turci a najmä v Turčianskom Svätom Martine v januári 1849. Vojsko sa utáborilo v Mošovciach a vodcovia i velitelia v kaštieli, ktorý im veľmi ochotne, no i troška vypočítavo, ponúkol jeho majiteľ Šimon Révay a ktorý pekne zrekonštruovaný stojí dodnes. Napriek srdečnému privítaniu i nadšeniu Mošovčanov všetkým bolo jasné, že hlavná udalosť tých dní sa musí stať a uskutočniť v srdci Turca – Martine. A tú bolo treba poriadne pripraviť na obidvoch stranách. Preto sa kompletné velenie výpravy aj v treskúcej zime vybralo koňmo do Martina. A vedno s nimi sa v sedle niesol ešte jeden nečakaný tromf, ktorý mal v pozadí silný citový náboj a dokonale oslovoval ľudí.

V Martine mali vtedy niečo vyše roka nového evanjelického farára – Jozefa Horvátha, turčianskeho rodáka zo Socoviec, absolventa lýcea v Bratislave a univerzitného štúdia v Halle. Na bratislavskom lýceu študoval v štúrovských rokoch, a tak bolo celkom prirodzené, že podporoval všetky národno-obrodenecké zápasy a boje svojej generácie, vrátane Slovenského povstania a jeho dobrovoľníkov. No ako taký neušiel pozornosti politickej vrchnosti a mocenských orgánov. Začiatkom októbra ho zatkli, odsúdili a deportovali do väzenia v Banskej Bystrici. No on, sotva tridsaťročný mladý muž, ušiel žandárom z voza. A potom sa skoro tri mesiace skrýval na rôznych miestach v Turci. No a teraz vyšiel z úkrytu, lebo prišli osloboditelia. A tí sa rozhodli, že ho pri tejto príležitosti opätovne inštalujú za kňaza na martinskej fare.

Je to príbeh ako z dobrodružného románu. On – tri mesiace nezvestný, a navyše sluha boží, väčšinou ľudí považovaný za mŕtveho, akoby znovu ožil a vracia sa. Vracia sa na miesto, ktoré mu právom patrí, vracia sa ako hrdina s hrdinami.

Napriek silnému mrazu a vŕzgajúcemu snehu, cesta z Mošoviec do Martina bola obsiata kvetmi a vencami. „V každej nasledujúcej dedine, čiže Ďanovej, Príbovciach a Košťanoch, ale aj v priľahlých dedinách, teda zo Socoviec, Laskára, Valentovej, z Lehôtky a zo Starín, z Rakova a Beníc, ľudia pribiehali a ´národ rástol ako lavína´ - sa tá istá scéna opakovala: na plukovníkovom koni už nebolo miesta, časť vencov musel púšťať na zem“, napísal o tejto udalosti spisovateľ Július Vanovič vo svojej Knihe o starom Martine.

Samotný Jozef Miloslav Hurban to v náhlivom liste žene Anne, datovanom priamo na 13. januára 1849, zasa opísal takto: „“Ľud nám na ceste vence hádzal a so zástavami nás vítal. V Martine ale samom bez konca-kraja sláva a živio sa nám do uší dostávalo. Prvé dielo naše bolo, Horváthovi odovzdať cirkev ev. Horváth bol už lapený a vedený pod 3 honvédmi v putách do Bystrice. To bolo 23. októbra 1848. Šuhaj si prepiloval okovy, hodil honvédovi kepeň na hlavu, skočil z voza a utiekol. Traja junáci vystrelili – a netrafili, a Horváth sa skrýval v Turci doteraz.“

Udalosť skoro ako vystrihnutá z bulváru, ale v tomto prípade pravdivá. A má svoje pokračovanie. Vari jediný raz v dejinách sa stalo, že kňaza do úradu inštalovali vojaci – dôstojníci. Július Vanovič udalosť opísal takto: “Frischeisen s Trenckom chytia ho popod pazuchu a vedú do kostola. Nasleduje ich asi 2000 ľudí, čiže aj množstvo obyvateľov z okolia, lebo Svätý Martin mal podľa sčítania 29. 3. 1848 iba 1308 obyvateľov. Frischeisen v mene Jeho cis.-kr Majestátu Horvátha od oltára znovu do úradu slávnostne a platne uvedie. Štúr jeho ´veľmi jadrne a s výrazom prednesenú reč´ - plukovník je výborný rečník, zaimponuje aj Hurbanovi – preloží, načo vypukne nesmierny jasot, tisíchlasé na slávu volanie, a ľud, najmä ženy – píše Frischeisen ´tlačili sa okolo mňa s hlasitým plačom a radostným krikom, aby mi ruky, kabát a nohy bozkávali´.“

Jozef Miloslav Hurban si v tej chvíli možno neuvedomil, že menovec Jozef Horváth je ešte stále v strese z dvojmesačného skrývania sa a z predstáv o možnom väzenskom utrpení a možno i poprave. „Horváth od oltára reč v ornáte peknú, ale slabú a plačlivú držal, a ja k sile a zmužilosti národ napomínal“, napísal v Rozpomienkach. Inými slovami, bola to reč revolučná a burcujúca. Z kazateľne, no nie v kňazskom úbore a nie s Písmom svätým a katechizmom v rukách, ale so šabľou na boku a za pásom s dvomi pištoľami. Situácia, ktorú nevymyslia ani scenáristi amerických thrillerov. A buráca: „Nepriniesol som vám pokoj, ale meč! Niet času na slzavé vzdychy, nie je čas plakať, ale bojovať o svoje práva a slobody. Rýle a motyky treba skovať na zbraň! A vy kňazi? Opášte meče alebo podajte meče posvätné iným k boju za národa česť a slávu, za blaho národov v slobodnej vlasti, za trónu bezpečnosť a silu. Dievčatá, chovajte krásu svoju pre svoju junač a obdarte len verného láskou svojou po víťaznej bitke, dajte len vernému ruku i srdce!“

V Martine sa výprava zdržala skoro celý mesiac. Mesto sa stalo sídlom štábu dobrovoľníckych vojsk. Z Martina chodili Štúr aj Hurban agitovať aj na Oravu. V priebehu niekoľkých dní k dobrovoľníkom vstúpilo okolo 720 mladých mužov z Turca. V Mošovciach sa uzhodli, že „v mestečku má zostať len po starom chlapovi na dom!“ (Vanovič).

Ešte dodajme, že od týchto pohnutých čias sa datuje celoživotné priateľstvo Jozefa Miloslava Hurbana s martinským kňazom Jozefom Horváthom, ktoré po rokoch vyústilo až do takej žičlivosti, že Hurbanov syn Svetozár so svojou početnou rodinou býval v horváthovskom dome od príchodu do Martina až do smrti.