Bratislava 19. marca (TASR) - V tomto roku si pripomíname 200. výročie narodenia Jozefa Miloslava Hurbana. Národno-kultúrne a literárne inštitúcie ho ako celok vyhlásili za Rok Jozefa Miloslava Hurbana. A plným právom. Jozef M. Hurban nie je len významný literát - básnik, prozaik, dramatik, literárny historik, redaktor, vydavateľ a jeden z rozhodujúcich účastníkov uzákonenia našej spisovnej reči, ale aj revolucionár. Bojovník, ktorý dokázal vyskočiť na koňa, na šup vytiahnuť šabľu z pošvy, prvý popchnúť koňa a vyraziť do boja.

Tlačová agentúra Slovenskej republiky s týmto vedomím po Roku Ľudovíta Štúra a Roku Svetozára Hurbana Vajanského pripravila aj celoročný cyklus k Roku Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý bol vyhlásený pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia.

Pripravila ho pod heslom "PRAVDE A NÁRODU" a so stále aktuálnym sloganom "Myšlienky nech sa cibria, zlato sa musí dlho vypaľovať".

Premietnuté do reálneho výkonu to znamená, že každý týždeň, vždy vo štvrtok a až do konca roka, s presahom do 21. februára 2018, keď si pripomenieme 130. výročie jeho úmrtia, budeme na portáloch TASR publikovať biografické a bibliografické údaje, informácie, postrehy a charakteristiky o živote a diele Jozefa Miloslava Hurbana, a tiež vyjadrenia životopiscov, hodnotiteľov a kritikov jeho diela. Budeme tak robiť v chronologickej postupnosti jeho života i pribúdania jeho literárnych diel, tak, ako sa ony objavovali a pôsobili v slovenskej spoločnosti.

Keďže chceme byť dôslední, cyklus začíname výnimočne dnes, v nedeľu 19. marca 2017, čiže na Jozefa, čo je deň narodenia Jozefa Miloslava Hurbana. Od štvrtka (23. 3.) prejdeme na pravidelný týždenný cyklus.

Pod Beckovom na Jozefa

Keď pltníci kormidlovali svoje plte dolu Váhom, plávali popod hrady a zámky. Jeden z najkrajších pohľadov sa im naskytol po ľavej strane Váhu medzi Trenčínom a Novým Mestom nad Váhom. Váh na týchto miestach tečie pomaly a pokojne, takže mohli pohodlne obdivovať panorámu hradu Beckov.

Pod týmto hradom leží dedina, a dnes už možno mestečko, rovnakého mena. V nej sa 19. marca 1817 narodil Štúrov priateľ, spolupracovník, jeden z trojice zákonodarcov našej spisovnej reči a vodcov Slovenského povstania 1848-1849 Jozef Miloslav Hurban.

Od ranej mladosti to bol chlapec priamy, otvorený, nepodkupný a neuhýbavý. S nežným úsmevom sa žiada dodať, že priamo od narodenia. Narodil sa na Jozefa, a tak mu bez rozmýšľania dali meno Jozef.

Foto: TASR - Radovan Stoklasa

Jeho otec, evanjelický kňaz, pochádzal zo Sobotišťa. Do Beckova prišiel v roku 1805 z Veľkej Lhoty na Morave. Oženil sa až po ôsmich rokoch staromládenectva 12. júna 1813 vo veku 43 rokov. Zobral si Annu Verešovú, vdovu po miestnom mešťanovi Jurajovi Štauffovi a - o čom sa vie veľmi málo a ešte menej hovorí - vyženil s ňou syna Imricha, čiže Hurbanovho staršieho nevlastného brata, ktorý sa v dospelom veku usadil v Čachticiach ako čižmár. Jozef Miloslav mal aj staršiu, už celkom vlastnú sestru Terezku. Narodila sa do roka po svadbe Hurbanových rodičov, čiže v roku 1814. Narodila sa 17. marca, teda skoro presne na deň ako o tri roky neskôr jej mladší a v histórii zapísaný brat Jozef. Skúsené pôrodné asistentky by povedali, že to len preto, lebo chlapci sa zvyknú na svet hlásiť obyčajne troška neskôr, ako je očakávaný pôrod. No a lekári by z týchto dvoch narodení zasa usúdili, kedy je plodnosť u jedinca najžičlivejšia. Ešte dodajme, že Jozef Hurban dostal pri krste aj druhé krstné meno, a to - Ľudovít, ku ktorému sa však celkom prestal hlásiť po príchode na štúdiá do Bratislavy. Ako keby bol vedel, že toto krstné meno musí byť naveky zrastené s jeho celoživotným priateľom a spolubojovníkom Ľudovítom Štúrom.

Nevieme, ako malý Jozef v detstve vychádzal so starším, nie celkom vlastným bratom Imrichom a so sestrou Teréziou. Nezachoval nám to v spomienkach. Z iných zdrojov však vieme, že jeho otec Pavol bol na pána farára dosť tichým až plachým človekom, skôr utiahnutým, ako sa predvádzajúcim, hoci kňazský habit ho na to predurčoval. Inými slovami - bol pravým opakom nátury svojho syna Jozefa, budúceho národného aktivistu a revolucionára. Z toho logicky vyplýva, že rozhodnosť a dynamiku činov musel Jozef Ľudovít Hurban zdediť po svojej mame Anne Verešovej. To ona mu dala revolučné gény odvahy a rozhodnosti v myslení i konaní. Svedčí o tom aj skutočnosť, že ako vdove s jedným dieťaťom sa jej podarilo očariť dlho zarytého starého mládenca, evanjelického farára Pavla Hurbana, a tiež skutočnosť, že sa za neho vydávala so svojím rodným, dievčenským menom - Anna Verešová, hoci do skonu svojho muža určite nosila jeho priezvisko - Štauffová.

Jozefa Ľudovíta základom písania a čítania v detstve učil jeho otec. Bol veľmi chápavým dieťaťom. Možno aj preto, lebo rodičia ho splodili v dosť vysokom veku. Otcovi tiahlo na päťdesiatku a mama mala už dobre vyše štyridsať. Ako deväťročného, teda v septembri 1826, ho poslali do latinskej školy v neďalekom meste pod hradom Matúša Čáka - do Trenčína. Veľmoža Matúša Čáka tu nepripomíname náhodou, z literárneho hľadiska mala táto téma v Hurbanovom živote dosť veľký význam.