Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Deputácia odovzdala 20. marca pod vedením Jozefa Kozáčka v Olomouci panovníkovi prosbopis s požiadavkou územno-politicky vyčleniť Slovensko z Uhorska a podriadiť ho ríšskym úradom.
Autor TASR
Bratislava 5. októbra (TASR) - Aj keď Hurban začal pokašliavať, on a Štúr odchádzali z Prešova a z východného Slovenska spokojní. I vojaci, či už dobrovoľníci alebo profesionáli, sa tešili domov a na vôňu jari, hoci zasnežené štíty Tatier ešte nechceli zimu prepustiť. Marec iba nastupoval.
Na Západné Slovensko sa vracali prakticky tou istou trasou, akou sem napochodovali. To znamenalo cez Levoču, Poprad, Lučivnú, Liptovský Svätý Mikuláš, Dolný Kubín, Turčiansky Svätý Martin, Žilinu, Těšín a Ostravu do Olomouca, kde dočasne a v podstate zbabelo sídlil mladý cisár. V mestách a osadách sa dlho nezdržiavali, preto deň čo deň pochodovali až do mrku. Niekto by mohol namietnuť, prečo z Liptova do Turca išli cez oravský Vyšný i Dolný Kubín a nie dolu Váhom, rovno cez dolný Liptov. Odpoveď je jednoduchá. Hurban so Štúrom cestou z východu koncipovali prosbopis cisárovi a v jednotlivých mestách ho konzultovali s miestnymi národnými aktivistami, upravovali a dopĺňali. Preto bolo treba ísť aj do Kubína, aj do Martina atď.
Cez zasnežené Sliezsko nakoniec však predsa len dorazili do Olomouca. „Nocou, v škaredom počasí preleteli sme rozmery diaľne a o šiestej hodine ráno dňa 17. marca sme boli v Olomouci. Ja onemocnel. Dňa 18. marca zimnica ma zdrvila. To bola bieda," píše Hurban v Rozpomienkach a v tej chvíli sa mu zdalo, že pred tvár panovníka nepredstúpi. No a navyše v takom stave sa nedalo pomyslieť ani na oslavy narodenín a menín, ktoré si on po celý život v jeden deň mohol pripomínať.
No Jozef Miloslav bol tvrdá nátura. Aspoň na tú chvíľu sa pozbieral a bol riadnym členom deputácie, ktorá dňa 20. marca pod vedením Jozefa Kozáčka odovzdala v Olomouci panovníkovi prosbopis s požiadavkou územno-politicky vyčleniť Slovensko z Uhorska a podriadiť ho ríšskym úradom.
Hurban si spomína: „To bola bieda. Nuž ale predsa dňa 20. mohol som sa aspoň obliecť a brať účasť na audiencii, pri ktorej sa mladistvému panovníkovi oddať mali žiadosti národa slovenského. Všetky prípravy k audiencii boli porobené a prekážka žiadna nebola v ceste. Reč, ktorú Kozáček, katolícky farár zvolenský, mal menom deputácie a na jej čele predniesť, rozumie sa, bola predkom oddaná jeho veličenstvu. Cisár prijal žiadosti národa, vyčítal odpoveď, sľúbil, čo sa obyčajne v takýchto okamženiach svetodejných sľubuje. Ku mne pristúpiac spytoval sa ma jeho veličenstvo na slovenských povstalcov, kde sú rozpostavení, ako ozbrojení, či sú dobre vycvičení, chválil ochotu národa slovenského k uchopeniu zbrane za práva svoje i monarchie slávu.“
Po audiencii u cisára Františka Jozefa I. Hurban opäť zaľahol. Trápilo ho to, ale nedalo sa inak. Vidieť to aj na dobovej fotografii. Môžeme z nej vyčítať, že na cisárskom prijatí sa zúčastnili Daniel Jaroslav Borik, Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža, Daniel Lichard, Samo Chalupka, Adam Kardoš, Karol Kuzmány, Andrej Radlinský, Juraj Holček a Martin Rárus. Na fotografii zreteľne vidieť Hurbanovu prepadnutú, únavou a chorobou poznamenanú tvár, čo nemôžu dobre zakryť ani hustá brada a fúzy, ani dlhé vlasy. Hurban sa pravou rukou opiera o Štúrovo plece. Už sa nikdy nedozvieme, či to bolo priateľské gesto, alebo sa musel oprieť o priateľovi plece, lebo sa mu krútila hlava. Treba si totiž uvedomiť, že v tej dobe fotografovanie na spôsob dagerotypie trvalo dosť dlho a vyžadovalo si najmä trpezlivosť.
Ako býva zvykom u najvyšších potentátov dodnes, cisár František Jozef I. ich vypoklonkoval na adresy nižších úradníkov. No a tí sídlili do nohy vo Viedni. Nám sa ušiel akýsi minister Stadion a niektorí iní vyšší hodnostári.
Hurban po desiatich dňoch v „holomouckej posteli“, (Olomouc vtedy totiž volali Holomouc) dňa 29. marca pricestoval do Viedne aj s vedúcim delegácie Jozefom Kozáčkom. Tomáš Winkler nám zistil, že sa ubytovali v hoteli Zur Stadt Triest a že „...medzi vyslancami panoval názor, že po panovníkovom súhlase konečne teraz by sa mali slovenské požiadavky splniť. Pravda, počítali s tým, že za ne bude treba bojovať. Hurban chodil od dverí k dverám, prosil, ale nedosiahol nič konkrétne. Predseda rakúskej vlády a minister zahraničných vecí Schwarzenberg a minister Stadion mu vždy dali stereotypnú odpoveď – nateraz pre slovenský národ nemôžu nič urobiť.“
Hurban i ostatní čoskoro pochopili, že pravdu bude mať asi básnik Janko Kráľ. Hurban totiž ako jediný zaznamenal, že do Viedne vtedy prišiel a zdržal sa tam niekoľko dní aj Janko Kráľ. „Prišiel Janko Kráľ z Liptova a s hroznou rozhorčenosťou rozprával o ničomnostiach perfídnych kráľovského komisára Vietorisza, ktorý svojvoľne reštauroval vládu v Liptove, pousádzal košutárov do úradov, honí, zatvára a tresce dobrovoľníkov davšie rodiny, má styky s košutovským vojskom hrozí skorým vpádom ich do Liptova.“ No a my dnes môžeme konštatovať, že tieto praktiky pretrvávajú doteraz. Ale aspoň vieme, kde majú korene.
No a Hurban to v liste manželke z 11. apríla 1849 zasa formuloval takto: „Ja pracujem teraz na správe a vyslanstve našom, a potom, keď budem hotový, prídem k Tebe. Ostatne, to nebude dlho trvať. Ale je pravda, že ma je tu veľká potreba, abych všetko hneď zvedel, ináč by sme ľahko pozde k dačomu alebo privčas k zlému prišli. Teraz sa točí Rakúsko a my s ním okolo byť alebo nebyť, žiť a nežiť. Novín politických toľko, že ani písať sa nedá. (...) Česi sa už zrovna zbláznili – už aj píšu o sláve Kossuthovej. No vidíš, škoda času na čítanie takých vecí! Ako sa majú deťúrence? Sveťuš už štveračí? S Miloslavom sa dobre ruje? A Boženka? Zdraví ste všetci?“
Ako vidieť, Jozef Miloslav myslel na rodinu a deti aj v čase svojej vrcholnej politickej angažovanosti. My však s chápavým úsmevom dodajme, že keď Hurban na jar v roku 1848 odchádzal do revolúcie, bol na svete iba prvorodený syn Svetozár, budúci spisovateľ Vajanský. Ako dosvedčuje citovaný list, začiatkom apríla 1849 už boli na svete tri deti.
Koncom apríla si Hurban odskočil domov, 6. mája sa opäť vrátil do Viedne. Členovia deputácie tam ešte stále boli a zdalo sa, že ešte si tam chvíľu pobudnú. Dňa 30. mája totiž znova predložili dvoru slovenské požiadavky. Čičíkajú ich a ubezpečujú, že bude zriadené slovenské národné vojsko, vymenovaný bude nestranný komisár pre Slovensko, slovenská reč bude zavedená do škôl, úradov, súdov, ba štát prispeje aj na nejakú kultúru. Hurban však už začína tušiť, že každá revolúcia má aj iný rozmer. A to ho napĺňa oprávnenými obavami. Dňa 10. júna, teda v najkrajšom jarnom čase odchádza do Bratislavy.
Na Západné Slovensko sa vracali prakticky tou istou trasou, akou sem napochodovali. To znamenalo cez Levoču, Poprad, Lučivnú, Liptovský Svätý Mikuláš, Dolný Kubín, Turčiansky Svätý Martin, Žilinu, Těšín a Ostravu do Olomouca, kde dočasne a v podstate zbabelo sídlil mladý cisár. V mestách a osadách sa dlho nezdržiavali, preto deň čo deň pochodovali až do mrku. Niekto by mohol namietnuť, prečo z Liptova do Turca išli cez oravský Vyšný i Dolný Kubín a nie dolu Váhom, rovno cez dolný Liptov. Odpoveď je jednoduchá. Hurban so Štúrom cestou z východu koncipovali prosbopis cisárovi a v jednotlivých mestách ho konzultovali s miestnymi národnými aktivistami, upravovali a dopĺňali. Preto bolo treba ísť aj do Kubína, aj do Martina atď.
Cez zasnežené Sliezsko nakoniec však predsa len dorazili do Olomouca. „Nocou, v škaredom počasí preleteli sme rozmery diaľne a o šiestej hodine ráno dňa 17. marca sme boli v Olomouci. Ja onemocnel. Dňa 18. marca zimnica ma zdrvila. To bola bieda," píše Hurban v Rozpomienkach a v tej chvíli sa mu zdalo, že pred tvár panovníka nepredstúpi. No a navyše v takom stave sa nedalo pomyslieť ani na oslavy narodenín a menín, ktoré si on po celý život v jeden deň mohol pripomínať.
No Jozef Miloslav bol tvrdá nátura. Aspoň na tú chvíľu sa pozbieral a bol riadnym členom deputácie, ktorá dňa 20. marca pod vedením Jozefa Kozáčka odovzdala v Olomouci panovníkovi prosbopis s požiadavkou územno-politicky vyčleniť Slovensko z Uhorska a podriadiť ho ríšskym úradom.
Hurban si spomína: „To bola bieda. Nuž ale predsa dňa 20. mohol som sa aspoň obliecť a brať účasť na audiencii, pri ktorej sa mladistvému panovníkovi oddať mali žiadosti národa slovenského. Všetky prípravy k audiencii boli porobené a prekážka žiadna nebola v ceste. Reč, ktorú Kozáček, katolícky farár zvolenský, mal menom deputácie a na jej čele predniesť, rozumie sa, bola predkom oddaná jeho veličenstvu. Cisár prijal žiadosti národa, vyčítal odpoveď, sľúbil, čo sa obyčajne v takýchto okamženiach svetodejných sľubuje. Ku mne pristúpiac spytoval sa ma jeho veličenstvo na slovenských povstalcov, kde sú rozpostavení, ako ozbrojení, či sú dobre vycvičení, chválil ochotu národa slovenského k uchopeniu zbrane za práva svoje i monarchie slávu.“
Po audiencii u cisára Františka Jozefa I. Hurban opäť zaľahol. Trápilo ho to, ale nedalo sa inak. Vidieť to aj na dobovej fotografii. Môžeme z nej vyčítať, že na cisárskom prijatí sa zúčastnili Daniel Jaroslav Borik, Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža, Daniel Lichard, Samo Chalupka, Adam Kardoš, Karol Kuzmány, Andrej Radlinský, Juraj Holček a Martin Rárus. Na fotografii zreteľne vidieť Hurbanovu prepadnutú, únavou a chorobou poznamenanú tvár, čo nemôžu dobre zakryť ani hustá brada a fúzy, ani dlhé vlasy. Hurban sa pravou rukou opiera o Štúrovo plece. Už sa nikdy nedozvieme, či to bolo priateľské gesto, alebo sa musel oprieť o priateľovi plece, lebo sa mu krútila hlava. Treba si totiž uvedomiť, že v tej dobe fotografovanie na spôsob dagerotypie trvalo dosť dlho a vyžadovalo si najmä trpezlivosť.
Ako býva zvykom u najvyšších potentátov dodnes, cisár František Jozef I. ich vypoklonkoval na adresy nižších úradníkov. No a tí sídlili do nohy vo Viedni. Nám sa ušiel akýsi minister Stadion a niektorí iní vyšší hodnostári.
Hurban po desiatich dňoch v „holomouckej posteli“, (Olomouc vtedy totiž volali Holomouc) dňa 29. marca pricestoval do Viedne aj s vedúcim delegácie Jozefom Kozáčkom. Tomáš Winkler nám zistil, že sa ubytovali v hoteli Zur Stadt Triest a že „...medzi vyslancami panoval názor, že po panovníkovom súhlase konečne teraz by sa mali slovenské požiadavky splniť. Pravda, počítali s tým, že za ne bude treba bojovať. Hurban chodil od dverí k dverám, prosil, ale nedosiahol nič konkrétne. Predseda rakúskej vlády a minister zahraničných vecí Schwarzenberg a minister Stadion mu vždy dali stereotypnú odpoveď – nateraz pre slovenský národ nemôžu nič urobiť.“
Hurban i ostatní čoskoro pochopili, že pravdu bude mať asi básnik Janko Kráľ. Hurban totiž ako jediný zaznamenal, že do Viedne vtedy prišiel a zdržal sa tam niekoľko dní aj Janko Kráľ. „Prišiel Janko Kráľ z Liptova a s hroznou rozhorčenosťou rozprával o ničomnostiach perfídnych kráľovského komisára Vietorisza, ktorý svojvoľne reštauroval vládu v Liptove, pousádzal košutárov do úradov, honí, zatvára a tresce dobrovoľníkov davšie rodiny, má styky s košutovským vojskom hrozí skorým vpádom ich do Liptova.“ No a my dnes môžeme konštatovať, že tieto praktiky pretrvávajú doteraz. Ale aspoň vieme, kde majú korene.
No a Hurban to v liste manželke z 11. apríla 1849 zasa formuloval takto: „Ja pracujem teraz na správe a vyslanstve našom, a potom, keď budem hotový, prídem k Tebe. Ostatne, to nebude dlho trvať. Ale je pravda, že ma je tu veľká potreba, abych všetko hneď zvedel, ináč by sme ľahko pozde k dačomu alebo privčas k zlému prišli. Teraz sa točí Rakúsko a my s ním okolo byť alebo nebyť, žiť a nežiť. Novín politických toľko, že ani písať sa nedá. (...) Česi sa už zrovna zbláznili – už aj píšu o sláve Kossuthovej. No vidíš, škoda času na čítanie takých vecí! Ako sa majú deťúrence? Sveťuš už štveračí? S Miloslavom sa dobre ruje? A Boženka? Zdraví ste všetci?“
Ako vidieť, Jozef Miloslav myslel na rodinu a deti aj v čase svojej vrcholnej politickej angažovanosti. My však s chápavým úsmevom dodajme, že keď Hurban na jar v roku 1848 odchádzal do revolúcie, bol na svete iba prvorodený syn Svetozár, budúci spisovateľ Vajanský. Ako dosvedčuje citovaný list, začiatkom apríla 1849 už boli na svete tri deti.
Koncom apríla si Hurban odskočil domov, 6. mája sa opäť vrátil do Viedne. Členovia deputácie tam ešte stále boli a zdalo sa, že ešte si tam chvíľu pobudnú. Dňa 30. mája totiž znova predložili dvoru slovenské požiadavky. Čičíkajú ich a ubezpečujú, že bude zriadené slovenské národné vojsko, vymenovaný bude nestranný komisár pre Slovensko, slovenská reč bude zavedená do škôl, úradov, súdov, ba štát prispeje aj na nejakú kultúru. Hurban však už začína tušiť, že každá revolúcia má aj iný rozmer. A to ho napĺňa oprávnenými obavami. Dňa 10. júna, teda v najkrajšom jarnom čase odchádza do Bratislavy.
