Bratislava 10. augusta (TASR) - V nedeľu 25. novembra 1848 je druhá dobrovoľnícka výprava Slovenského povstania 1848-49 pripravená na moravsko-slovenských hraniciach vyraziť na pochod. Čo sa dialo v predchádzajúcich hodinách, o tom Hurban napísal v úvode listu svojej žene Anne toto: “Duša zlatá! Už som tu zas – t. j. po prvom povstaní národa slovenského – v ležení, moja zlatá, drahá Anička! Včera som mal leženie vo Vrbovciach, dnes tuná vo Vrbke. Rozptýlené naše bojovníctvo, ktoré ukrývalo sa po horách, kopaniciach, po hraničných dedinách moravských atď., zhrnulo sa okolo mňa. Spísali sme hotových na boj, porobili poriadky vo Vrbovciach.“

Je to priame svedectvo vrcholného predstaviteľa nášho prvého revolučného pohybu a prezrádza nám, že hory a lesy boli vždy našimi spojencami v kritických časoch ozbrojených konfliktov a že Slováci po rozpustení prvej výpravy nerezignovali, ale očakávali pokračovanie boja. Potvrdzuje nám však aj to, že Jozef Miloslav Hurban ani v kritických dňoch svojho revolučného účinkovania nezabúdal na rodinu a vždy si našiel niekoľko minút času, aby napísal žene list. Určite netušil, že raz to budú dokumenty mimoriadnej historickej hodnoty.

Výprava sa vydala na sever Moravy – do Těšína. Rozhodlo o tom vojenské velenie. Odtiaľ viedla cez Kysuce strategicky najvýhodnejšia cesta na Slovensko. Veľkou výhodou bolo aj to, že prakticky až do Těšína sa dalo ísť už vlakom, čo šetrilo fyzickú kondíciu vojakov. No a keď z Prahy do Těšína dorazil aj Štúr s vojenským veliteľom Bloudkom a s vyše štyridsiatimi slovenskými i českými dobrovoľníkmi, vrchní velitelia neváhali a hneď na druhý deň dali povel na pochod. Cez Jablunkovskú dolinu zamierili do Čadce. Vďační Kysučania ich vítali ako národných hrdinov a boli by sa s nimi podelili aj o posledné málo, čo mali sami pre seba. Nie div, že dobrovoľníci sa v Čadci po prvý raz utáborili.



Hurban si po rokoch na prvý decembrový týždeň v Čadci, presne – od 4. do 12. decembra, neskôr spomenul takto: „Ja so Štúrom počas nášho pobytu na Čadci boli sme bytom i sytom u starkého Dekana Daniša, horlivého Slováka. Jeho vplyvu mali sme čo ďakovať, že sa čadčianska mládež dosť hojne prihlásila k našim dobrovoľníkom a stali sa z nich udatní vojaci.“ Treba dodať, že na fare mala sídlo v tie dni aj Slovenská národná rada. Za prítomnosti vojenských veliteľov tu vznikli aj ďalšie plány vojenského ťaženia.

Z Čadce sa výprava vydala dolu Kysucou smerom na Žilinu a došla až k Budatínu, kde 11. decembra 1848 v pamätnej bitke dobrovoľníci zvíťazili nad uhorskou armádou. Sám Hurban si na túto bitku spomína takto: „Tu sa naša polbatéria rakétlov dokázala veľmi záslužnou, bo medzitým, čo panika pred rútiacimi sa kopaničiarmi v širokých klobúkoch, dlhých halenách s nesmierne veľkými puškami, rúkajúcimi sťa malé kanóny, plašila peších, tri batalióny čítajúcich honvédov, padli doprostred batérie kanónov maďarských, na návrší pred Budatínom postavených, dve bomby. A ak už sikot v povetrí plašil konstvo i ľud, celkový zmätok spôsobilo rozpľasknutie sa na návrší raketlí našich. Následkom toho hneď stiahli si Maďari kanóny a dali sa ich prepravovať cez most na druhý breh Váhu. Kaštieľ bol okamžite vyprázdnený. Pokrytý stôl pre päťsto hostí nestihli strhnúť, ale nechali všetko v štychu. Dobrovoľníci pálili najprv z návršia, potom z kaštieľa samého, za prchajúcimi. Nejeden zrútil sa z mosta do Váhu. Kým vojsko postúpilo, bol už aj obed, nachystaný pre Maďarov, zjedený od slovenských dobrovoľníkov.“ Víťazná bitka s hostinou na konci, to sa každý deň nestáva.

Každý by predpokladal, že po takejto víťaznej bitke bude vojsko tiahnuť ďalej. Vojenskí stratégovia výpravy však boli inej mienky. Podplukovník cisárskeho vojska Frischeisen najskôr navrhol a potom rozkázal – ústup. Ústup tou istou cestou, ktorou prišli, a to cez Nové Mesto nad Kysucou, čiže dnešné Kysucké Nové Mesto, Krásno a Čadcu až do Jablunkova. Naši ideoví a politickí vodcovia chceli aj protirečiť, no „...v susedstve jednej stodoly pri Budatíne zišla sa vojenská rada. Podplukovník Frischeisen prišiel pešo, Levartovský podobne pešo a potrunžený nadporučík od svaližerov, adjutant Novotný, Jaroslav Borik, Ľudovít Štúr a ja. V plnej hudbe streľby, kanónov, pušiek, sikotu raketlí a hvizde guličiek štucových rozvažovala sa situácia okamženia. Most bol by pred hodinou mohol byť vzatý, bo Maďari utekali a iba následkom vzdialeného vojska nabrali smelosti vrátiť sa k mostu. Teraz je nemožnosť vziať most. V tejto chvíli odfúkne mi na sluchách ležiaci svíb vlasov guľka a medzi mnou a podplukovníkom vrazí do stodoly. Frischeisen spadol, ale hneď vstal a spytoval sa: – Wer ist tot? Wen hats getrofen?“, čiže Kto je mŕtvy? Koho zasiahlo?

Po tejto udalosti už nik neprotestoval ani pohľadom. Blížili sa Vianoce. A aj keď ich mali stráviť mimo domova, dôležité bolo, že sú živí. Slečna smrť prešla okolo Hurbana naozaj iba o ten povestný vlások.

Napriek tomu, boli to hviezdne chvíle Jozefa Miloslava Hurbana. V tie dni si vydobyl takú úctu a uznanie, že celý národ o slovenských dobrovoľníkoch a ich podporovateľoch hovoril len ako o hurbanistoch.