< sekcia Dvesto rokov J. M. Hurbana
Uznanie nemeckých intelektuálov priniesol Hurbanovi román Gottšalk
Rukopis ponúkol Jozefovi Viktorinovi do pripravovaného almanachu Lipa. Ten román síce vychválil do neba, ale ako katolícky kňaz nemal odvahu ho uverejniť.
Autor Jaroslav Rezník st.
Bratislava 30. novembra (Teraz.sk) - Slovenský národný život v porevolučných päťdesiatych rokoch 19. storočia stíchol. Uzavrel sa do seba, akoby chcel so zaťatými zubami prečkať hluchotu päťdesiatych rokov. Aj Jozef Miloslav Hurban vtedy pochopil, že porevolučného vývinu spoločnosti sa väčšinou vždy chopia ľudia bezcharakterní, farizejskí, ľudsky nehodní a pokiaľ sú niečoho schopní, tak to je najmä schopnosť namastiť si vlastné vrecká. Preto v posledných troch rokoch sa viac venuje hospodáreniu ako literatúre a veciam národným.
„Myslím teraz na toho statočného Kalného. Prosím Vás, oznámte mu, aby čo skôr, možno-li ešte dnes, prišiel k nám pomôcť nám pozvážať a mlátiť. Alebo mu denne zaplatíme, alebo zbožie vymlátené a kost dáme. Len nech príde, ja sa naňho spoľahnem, a on mi verne poslúži – i ja i on budeme mať zo statočnosti úžitok. A najmä v stodole ho budem potrebovať, keď na mlatcov a paholka nie sa je čo spoľahnúť. Len nech ma neodkladá, lebo mi je potrebný velice. Viac nestihnem...“ To je záver Hurbanovho listu svokrovi Samuelovi Jurkovičovi do Brezovej, ktorý reálnou rečou faktu hovorí o Hurbanových starostiach v tomto období. Navyše, rodina sa mu utešene rozrastala. Už v januári 1856, keď pochovával Štúra, žena Anička bola vo viditeľne požehnanom stave, preto nemohla prísť ani na pohreb. V auguste 1858 sa Hurbanovcom narodil v poradí tretí syn Konštantín, čo spolu s dievčatami bolo šieste dieťa do rodiny, pričom vitalita rodičov ešte ani zďaleka nebola na konci.
J. M. Hurban však ani v takejto situácii nezahodil pero a nevylial atrament z kalamára. Utvrdili ho v tom závery schôdzky slovenských národovcov v Bratislave v auguste 1857, kde sa opäť nastolila požiadavka vzniku slovenskej kultúrnej ustanovizne na spôsob oživenia spolku Tatrín alebo na spôsob vzniku Matice slovenskej. Povzbudila ho aj skutočnosť, že almanach Concordia (Svornosť), ktorý vydali v Pešti vlastným nákladom katolícki kňazi Jozef K. Viktorin a Ján Palárik, uverejnil jeho báseň, ktorú napísal po slávnosti odhalenia pamätníka básnikovi Jánovi Hollému na Dobrej Vode v máji 1853. Zborník bol venovaný pamiatke Jána Hollého, k čomu zostavovateľov iste podnietila aj Hurbanova báseň a to ho veľmi potešilo. No ešte viac ho potešila skutočnosť, že zborník mal podtitul Slovanský letopis. Hurban v tom videl jasný odkaz a prihlásenie sa k myšlienke slovanskej vzájomnosti, ktorú formulovala „Generácia všeslávie“ na čele s Jánom Kollárom a ktorú si osvojili a potom nekompromisne presadzovali v živote prakticky všetci štúrovci.
Hurbana však najviac zaujal obsah almanachu. Svoje literárne práce tu po slovensky uverejnili viacerí Hurbanovi druhovia. Janko Kalinčiak tu publikoval historickú povesť Láska a pomsta, Andrej Sládkovič epickú báseň Milica, kratšími básňami okrem Hurbana prispeli Janko Čajak, Samo Bohdan Hroboň, Pavol Dobšinský a Janko Kráľ a Ján Palárik tu po prvý raz uverejnil kompletný text svojej prvej veselohry Incognito. To Hurbanovi pripomenulo, že myšlienka na spisovnú slovenčinu je stále živá a všetko nasvedčuje tomu, že ju už nie je možné zastaviť. Almanach Concordia mu zasa pripomenul jeho zborníky Nitra. Od 2. ročníka z roku 1844 všetky tri ďalšie (1846, 1847, 1853) vyšli po slovensky. Bolo by načim vrátiť sa k tejto myšlienke. Ročenka predsa len nie je taký náročný projekt ako mesačník alebo aj týždenník Slovenské pohľady.
Približne takto rozmýšľal Jozef Miloslav Hurban v posledných dvoch rokoch šiesteho desaťročia v 19. storočí. A ani literárne celkom nezaháľal. Písal heslá do Riegrovho náučného slovníka, čo mu zaručovalo aký-taký príjem okrem úbohého platu kazateľa, no pre budúcnosť z literárneho hľadiska tou najhlavnejšou bola skutočnosť, že dokončil historický román Gottšalk. Rukopis ponúkol Jozefovi Viktorinovi do pripravovaného almanachu Lipa. Ten román síce vychválil do neba, ale ako katolícky kňaz nemal odvahu ho uverejniť. V románe si Hurban totiž zašiel až do histórie polabských Slovanov v 11. storočí, v ktorom (okrem iného) opísal scény zločinného konania rímskych biskupov pri pokresťančovaní obyvateľov tohto územia, pričom sa neštítili ani vrážd. No a práve táto skutočnosť nemohla prejsť u teológa a redaktora Viktorina, bol by narazil na cirkevnú vrchnosť. Ako píše Encyklopédia slovenských spisovateľov z roku 1984 v hesle Hurban, spisovateľovi v tomto diele – „nešlo natoľko o históriu ako skôr o mravný a filozofický problém pomeru medzi náboženstvom a národom, medzi osobným a nadosobným. V riešení týchto problémov sú už jasné stopy jeho konzervatívneho teologizmu“, píše autor hesla a v záverečnej vete naznačuje negatívny prvok v Hurbanovom myslení a postoji. My dnes vieme, že práve toto je na Hurbanovom diele najcennejšie.
Pravdepodobne aj takéto ideové vyznenie románu Gottšalk, popri Hurbanovej „cirkevnej publicistike“ vo viacerých nemeckých časopisoch v súvislosti s tzv. patentálnymi bojmi okolo organizačných zmien v evanjelickej cirkvi, spôsobilo, že si ho všimli významní nemeckí intelektuáli. Dňa 6. mája roku 1860 mu univerzita v Lipsku udelila čestný doktorát „za horlivú snahu ochraňovať cirkev luteránsku slovom i písmom.“ Na túto skutočnosť bol potom Hurban po celý život veľmi hrdý. Ako kazateľ sa tak zbavil posmeškovania niektorých jednotlivcov, že nie je dostatočne vzdelaný, pretože neštudoval v Nemecku. Opäť sa raz potvrdilo, že doma je málokto prorokom, a ak, tak až potom, keď ho uznajú v cudzine.
Ešte treba dodať, že román Gottšalk vyšiel v roku 1861 v Prahe, ale – po česky. Požiadavka vydavateľa bola neúprosná. Ak chce, aby román vyšiel, musí byť napísaný v češtine. Ako vidieť, aj prispôsobovanie sa spisovateľov požiadavkám doby a moci, čoho svedkami sme mnohonásobne boli najmä v rokoch tzv. normalizácie v druhej polovici 20. storočia, má u nás dávnejšiu tradíciu.
„Myslím teraz na toho statočného Kalného. Prosím Vás, oznámte mu, aby čo skôr, možno-li ešte dnes, prišiel k nám pomôcť nám pozvážať a mlátiť. Alebo mu denne zaplatíme, alebo zbožie vymlátené a kost dáme. Len nech príde, ja sa naňho spoľahnem, a on mi verne poslúži – i ja i on budeme mať zo statočnosti úžitok. A najmä v stodole ho budem potrebovať, keď na mlatcov a paholka nie sa je čo spoľahnúť. Len nech ma neodkladá, lebo mi je potrebný velice. Viac nestihnem...“ To je záver Hurbanovho listu svokrovi Samuelovi Jurkovičovi do Brezovej, ktorý reálnou rečou faktu hovorí o Hurbanových starostiach v tomto období. Navyše, rodina sa mu utešene rozrastala. Už v januári 1856, keď pochovával Štúra, žena Anička bola vo viditeľne požehnanom stave, preto nemohla prísť ani na pohreb. V auguste 1858 sa Hurbanovcom narodil v poradí tretí syn Konštantín, čo spolu s dievčatami bolo šieste dieťa do rodiny, pričom vitalita rodičov ešte ani zďaleka nebola na konci.
J. M. Hurban však ani v takejto situácii nezahodil pero a nevylial atrament z kalamára. Utvrdili ho v tom závery schôdzky slovenských národovcov v Bratislave v auguste 1857, kde sa opäť nastolila požiadavka vzniku slovenskej kultúrnej ustanovizne na spôsob oživenia spolku Tatrín alebo na spôsob vzniku Matice slovenskej. Povzbudila ho aj skutočnosť, že almanach Concordia (Svornosť), ktorý vydali v Pešti vlastným nákladom katolícki kňazi Jozef K. Viktorin a Ján Palárik, uverejnil jeho báseň, ktorú napísal po slávnosti odhalenia pamätníka básnikovi Jánovi Hollému na Dobrej Vode v máji 1853. Zborník bol venovaný pamiatke Jána Hollého, k čomu zostavovateľov iste podnietila aj Hurbanova báseň a to ho veľmi potešilo. No ešte viac ho potešila skutočnosť, že zborník mal podtitul Slovanský letopis. Hurban v tom videl jasný odkaz a prihlásenie sa k myšlienke slovanskej vzájomnosti, ktorú formulovala „Generácia všeslávie“ na čele s Jánom Kollárom a ktorú si osvojili a potom nekompromisne presadzovali v živote prakticky všetci štúrovci.
Hurbana však najviac zaujal obsah almanachu. Svoje literárne práce tu po slovensky uverejnili viacerí Hurbanovi druhovia. Janko Kalinčiak tu publikoval historickú povesť Láska a pomsta, Andrej Sládkovič epickú báseň Milica, kratšími básňami okrem Hurbana prispeli Janko Čajak, Samo Bohdan Hroboň, Pavol Dobšinský a Janko Kráľ a Ján Palárik tu po prvý raz uverejnil kompletný text svojej prvej veselohry Incognito. To Hurbanovi pripomenulo, že myšlienka na spisovnú slovenčinu je stále živá a všetko nasvedčuje tomu, že ju už nie je možné zastaviť. Almanach Concordia mu zasa pripomenul jeho zborníky Nitra. Od 2. ročníka z roku 1844 všetky tri ďalšie (1846, 1847, 1853) vyšli po slovensky. Bolo by načim vrátiť sa k tejto myšlienke. Ročenka predsa len nie je taký náročný projekt ako mesačník alebo aj týždenník Slovenské pohľady.
Približne takto rozmýšľal Jozef Miloslav Hurban v posledných dvoch rokoch šiesteho desaťročia v 19. storočí. A ani literárne celkom nezaháľal. Písal heslá do Riegrovho náučného slovníka, čo mu zaručovalo aký-taký príjem okrem úbohého platu kazateľa, no pre budúcnosť z literárneho hľadiska tou najhlavnejšou bola skutočnosť, že dokončil historický román Gottšalk. Rukopis ponúkol Jozefovi Viktorinovi do pripravovaného almanachu Lipa. Ten román síce vychválil do neba, ale ako katolícky kňaz nemal odvahu ho uverejniť. V románe si Hurban totiž zašiel až do histórie polabských Slovanov v 11. storočí, v ktorom (okrem iného) opísal scény zločinného konania rímskych biskupov pri pokresťančovaní obyvateľov tohto územia, pričom sa neštítili ani vrážd. No a práve táto skutočnosť nemohla prejsť u teológa a redaktora Viktorina, bol by narazil na cirkevnú vrchnosť. Ako píše Encyklopédia slovenských spisovateľov z roku 1984 v hesle Hurban, spisovateľovi v tomto diele – „nešlo natoľko o históriu ako skôr o mravný a filozofický problém pomeru medzi náboženstvom a národom, medzi osobným a nadosobným. V riešení týchto problémov sú už jasné stopy jeho konzervatívneho teologizmu“, píše autor hesla a v záverečnej vete naznačuje negatívny prvok v Hurbanovom myslení a postoji. My dnes vieme, že práve toto je na Hurbanovom diele najcennejšie.
Pravdepodobne aj takéto ideové vyznenie románu Gottšalk, popri Hurbanovej „cirkevnej publicistike“ vo viacerých nemeckých časopisoch v súvislosti s tzv. patentálnymi bojmi okolo organizačných zmien v evanjelickej cirkvi, spôsobilo, že si ho všimli významní nemeckí intelektuáli. Dňa 6. mája roku 1860 mu univerzita v Lipsku udelila čestný doktorát „za horlivú snahu ochraňovať cirkev luteránsku slovom i písmom.“ Na túto skutočnosť bol potom Hurban po celý život veľmi hrdý. Ako kazateľ sa tak zbavil posmeškovania niektorých jednotlivcov, že nie je dostatočne vzdelaný, pretože neštudoval v Nemecku. Opäť sa raz potvrdilo, že doma je málokto prorokom, a ak, tak až potom, keď ho uznajú v cudzine.
Ešte treba dodať, že román Gottšalk vyšiel v roku 1861 v Prahe, ale – po česky. Požiadavka vydavateľa bola neúprosná. Ak chce, aby román vyšiel, musí byť napísaný v češtine. Ako vidieť, aj prispôsobovanie sa spisovateľov požiadavkám doby a moci, čoho svedkami sme mnohonásobne boli najmä v rokoch tzv. normalizácie v druhej polovici 20. storočia, má u nás dávnejšiu tradíciu.